Už v prvej vlne epidémie ľudí na ulici pribúdalo, vraví dobrovoľníčka o pomoci bezdomovcom

Foto: Komunita Sant'Egidio.

Soňa Skubanová, študentka učiteľstva matematiky a anglického jazyka na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, pracuje v komunite Sant’Egidio a pomáha chudobným. Ľudia žijúci na ulici podľa nej nedokážu hovoriť sami za seba, v komunite sa chcú stať ich hlasom.

Čo alebo kto je komunita Sant’Egidio?

Komunita Sant’Egidio je laické katolícke spoločenstvo, ktoré vzniklo v Ríme pred 52 rokmi. Založil ho vtedy len 18-ročný mladík Andrea Riccardi, ktorý sa začal stretávať so svojimi priateľmi s cieľom vychádzať k chudobným na základe posolstva evanjelia Ježiša Krista. Ani len netušili, že táto idea spojí ľudí zo 70 krajín sveta. Sme obyčajní ľudia, no svojou službou sa snažíme odpovedať na samotu tohto sveta. Prichádzame za chudobnými a ľuďmi bez domova s jedlom a dobrým slovom v snahe o priateľstvo. Ich najväčšou chudobou často nie je materiálny nedostatok, ale samota, a práve na túto ich najväčšiu potrebu odpovedáme našou prítomnosťou a priateľstvom. 

O čom je vaša služba? Zrejme to nie je len o rozdávaní jedla.

Ľudia, ktorí strávia na ulici dlhší čas, akoby v očiach spoločnosti postupne strácali dôstojnosť, ostávajú nepovšimnutí a trpia osamelosťou. Komunita sa snaží hľadieť práve na tých najslabších – starších ľudí v domovoch dôchodcov, migrantov či chudobných. Vychádzame za nimi do ulíc, zoznamujeme sa s nimi a okrem jedla im ponúkame naše priateľstvo. Po čase nás už poznajú a vedia, kedy a kde sa s nami môžu stretnúť. Jadrom komunity je tiež spoločná modlitba, na ktorú pozývame aj našich priateľov z ulice, kde nás často šokuje úprimnosť a otvorenosť ich modlitieb.

Keď človek navštívi stránku komunity, víta ho veta: „Počas epidémie nechceme nechať nikoho samého.“ To je vzácna vízia. Mám dojem, že počas epidémie sa stará každý sám o seba, možno ešte viac než inokedy. Ako je to s ľuďmi bez domova počas pandémie? Ako sa pandémia dotýka ľudí bez domova?

Už v prvej vlne epidémie ľudí na ulici pribúdalo. Ľudia prichádzali aj o tie malé príjmy, ktoré mali, a odrazu sa ocitli na ulici. Komunita sa im napriek sťaženej situácii snažila ostávať nablízku a hľadať spôsoby, ako sa to dá. Keďže ľudia nevychádzali von na ulicu, chudobní prišli aj o tú malú almužnu, ktorú majú možnosť dostať za normálnych okolností, a nevedeli, na koho sa obrátiť. My sme s nimi chceli ostať v kontakte. Posilnili sme pravidelné služby, rozdávali sme jedlo, avšak bez zastavovania a zhromažďovania sa. Naša služba je momentálne cielená, chceme ostať priateľmi, ale tiež sa potrebujeme navzájom chrániť.

Ako vôbec môžu chudobní ľudia dodržiavať epidemiologické opatrenia? Ako realizujú karanténu či zákaz vychádzania?

Niektorí naozaj nemôžu. Ako môže ostať doma niekto, kto žije na ulici? Ľudia z komunity chceli za „uličníkmi“ vychádzať aj napriek epidémii, práve preto sa začala bližšia spolupráca s mestami, ktoré nám dodali ochranné a dezinfekčné prostriedky, ktoré sme mohli rozdať ľuďom na ulici. Pri službách nám s dohliadaním na celú situáciu pomáhali policajné zložky. Priatelia z ulice sú veľmi opatrní a majú veľký rešpekt pred tým, čo sa deje. Všetci sa zúčastnili na celoplošných testovaniach, správajú sa zodpovedne a dodržiavajú všetky verejné opatrenia.

Blížia sa Vianoce. Okrem iného, pravidelne organizujete vianočné obedy pre chudobných, ako to bude tento rok? Bude možné ich realizovať?

Bez debaty, vianočný obed chceme zachovať, hoci to pravdepodobne nebude možné v takom veľkom štýle, ako sme zvyknutí. Ešte nevieme, aké budú opatrenia, máme však pripravených niekoľko alternatív. Základom vianočného obeda je teplo, ktoré prináša stretnutie priateľov a spoločné rozhovory. Konečne si môžu sadnúť, povyzliekať všetky tie vrstvy oblečenia a na chvíľku si vydýchnuť. Všetci spolu sedíme za jedným stolom a jeme to isté jedlo, nech sme ktokoľvek, či som poslanec, slobodná matka alebo muž bez domova. Najťažšie na tom je, že spolu strávime pekný čas a na konci sa zodvihnú a odídu niekam do tmy a my ani nevieme kam. Je to stále otvorená záležitosť, ale „uličníkov“ určite nenecháme na Vianoce samých.

Foto: Komunita Sant’Egidio. 

Väčšina ľudí má strach priblížiť sa, nieto ešte pripraviť „uličníkom“, ako ich voláte, jedlo, sadnúť si a srdečne sa rozprávať. Je jednoduchšie hodiť im nejaké to „euríčko“ a ponáhľať sa ďalej s pocitom, že som predsa pomohol. Prečo vy sama takto slúžite a angažujete sa v komunite? Čo vás k tomu viedlo?

Vždy som vnímala ľudí, ktorí boli akoby vylúčení zo spoločnosti. Keď som prišla do komunity, bola som prváčka na vysokej škole a chcela som dať aspoň to málo, čo mám. Našla som tam domov a prijatie, ktoré som veľmi chcela odovzdávať niekam ďalej. Ani som nevedela, že mám voči ľuďom bez domova predsudky, pretože na Orave, odkiaľ pochádzam, málokedy stretnem niekoho bez domova.

Trvalo mi však nejaký čas, kým som sa začala dívať na uličníkov tými očami ako dnes. Išla som na ulicu s cieľom počúvať. Videla som veľa tvárí a vypočula som si množstvo príbehov a až po čase som si začala uvedomovať, akú veľkú hodnotu v sebe ukrývajú. Uvedomila som si, že ktokoľvek z nás sa môže ocitnúť v ich situácii. Sú to príbehy vychádzajúce z rodín, ťažkých rozvodov a skrytých životných situácií, ktoré pri letmom pohľade na ulici nemôžeme uvidieť. Mnohí z nich sa mi stali naozaj blízkymi, obohacujú ma a niekedy neviem, čo môžem ponúknuť ja im.

Čo si myslíte, prečo máme z ľudí bez domova strach, vyhýbame sa kontaktu s nimi? Vy ste mladá žena študentka, nebojíte sa o svoju bezpečnosť?

Rodina si na to musela zvykať, báli sa, že sa mi na ulici môže niečo stať. Teraz už chápu, že to nie je len záľuba, ale je to môj spôsob života. Mne samej ani nenapadlo, že by som sa mohla báť. Nikdy som sa nestretla s nejakou aroganciou, možno nervozitou, ale veď všetci máme niekedy zlú náladu. Služba komunity nestojí na jednotlivcovi, do ulíc vychádzame v malých skupinkách. Dávame si na to pozor, ale nepamätám si, že by vznikla nejaká nebezpečná situácia.

Čo vás chudobní za ten čas, ktorý sa stretávate, naučili? Čím môžu nás majetnejších obohatiť?

Vďačnosťou, ktorej majú neúrekom. Niekedy majú toho materiálneho veľmi málo, ale aj za to málo sú vďační a sú ochotní sa s tým deliť. Ja sama som obohacovaná ich životnou skúsenosťou. Vo svojich životoch si prežili mnoho ťažkých vecí, no napriek tomu sú pozitívne naladení. Berú život taký, aký je, napriek okolnostiam života. Nevzdávajú sa a veria, že si opäť vybojujú dôstojný život. Učia ma pohľadu rovnosti: napriek tomu, že sme si prežili rôzne veci, či sme chudobní, bohatí, nasýtení, hladní, stále sme ľudia. My v komunite vieme, že chodíme na ulicu nielen čosi rozdať, ale naopak, učiť sa a dostávať.

Uvedomujú si podľa vás ľudia existenciu chudobných? Máte aj počas pandémie dostatok dobrovoľníkov alebo je to tiež kríza? Alebo vari prichádzajú noví?

Prekvapujúco, najmä počas prvej vlny pandémie prišlo mnoho nových ľudí. Sme vždy veľmi vďační za nové posily. Keď niekto hovorí o ľuďoch z ulice alebo chudobných, poskočí mi srdce, pretože ich poznám, ale niekto necíti možno vôbec nič. Nevieme, či je táto téma pre ľudí viditeľná, a práve preto chceme o tom hovoriť. Ľudia žijúci na ulici nedokážu hovoriť sami za seba a verím, že to my sme zodpovední byť ich hlasom vo svete.

Ak by chcel niekto pomôcť, prípadne sa pridať  do komunity, kam sa má obrátiť?

Na oficiálnej stránke Komunity Sant’Egidio môžete nájsť kontakty, kde sa môžete ozvať a priložiť ruku k dielu. Komunita pôsobí na Slovensku momentálne v piatich mestách, v Bratislave, Košiciach, Topoľčanoch, Nitre a Banskej Bystrici. O niekoľko dní spustíme aj kampaň na spomínaný vianočný obed, kde je možné zapojiť sa niekoľkými spôsobmi. Za každú pomoc či podporu budeme my aj naši priatelia z ulice veľmi vďační.

Ďalšie články od Katarína Janovská
Ďalšie články