Potrebujeme racionálne a nie citové partnerstvo s Maďarskom

Žijeme spolu uprostred Karpatskej kotliny, máme dlhé spoločné dejiny, najnovšie sa zistilo, že biologicky máme najbližšiu DNA. Ale mali sme vzájomné vojny a sporíme sa o územie. Ak však stlmíme svoje rozpory, čaká nás najvyššia odmena.

Vzťah Slovenska a Maďarska je osudový. Myslím naozaj vzťah Slovenska a Maďarska, dvoch štátov, nie vzťah Slovákov a Maďarov. Slováci a Maďari obyčajne žijú blízko seba v dedinách a mestách a neprepukli medzi nimi kolektívne konflikty. Naše štáty však majú navzájom minimálne podozrievavosť a vypukli medzi nami aj tie konflikty.

Ešte Edvard Beneš ako minister zahraničia za prvej republiky zvykol hovorievať, že 80 percent zahraničnej politiky ČSR pohlcuje udržanie bezpečnosti Slovenska. Nakoniec sa ukázalo, že potreba bola opačná. Pri návšteve Jozefa Tisu u Hitlera 13. marca 1939 Hitler oznámil Tisovi, že ak Slovensko nevyhlási rýchlo samostatnosť, obsadí ho Poľsko a Maďarsko. Slovensko sa pripojilo k útoku Nemecka na Sovietsky zväz v júni 1941 so zámerom, aby si získalo náklonnosť Nemecka pri budúcom pokuse o návrat odtrhnutých území. Začiatkom roku 1993 Vladimír Mečiar naháňal strach opozícii zmienkami o pohyboch maďarskej armády v blízkosti slovenských hraníc. Na druhej strane, maďarský parlament prijal v júni 2019 uznesenie o nespravodlivosti Trianonského mieru. Pri 100. výročí Trianonu sa maďarský predseda vlády Viktor Orbán sťažoval, že Trianon vytvoril pre Maďarsko hranice, ktoré sa nedajú brániť.

Na základe Viedenskej arbitráže v novembri 1938 Maďarsko získalo rozsiahle územia južného Slovenska. V roku 1947 Československo (čiže aj Slovensko) odsunulo desaťtisíce Maďarov z južného Slovenska do Sudet (asi po roku sa mohli vrátiť). Ako predseda slovenskej vlády v rokoch 1991 – 1992 som pravidelne dostával armádne informácie o možnosti obrany „bratislavského predmostia“, čiže Petržalky, Čunova, Rusoviec, Jaroviec, v prípade maďarského útoku, najmä tankovej divízie z Tatabánye.

Vzájomná podozrievavosť Slovenska a Maďarska sťažuje pevné usporiadanie strednej Európy a obmedzuje možnosti zahraničnej politiky oboch štátov. Projektom pevného usporiadania strednej Európy mala byť Vyšehradská skupina (Poľsko, Česko, Slovensko, Maďarsko). Okruh okolo Václava Havla ju vytváral najmä ako usporiadanie proti Rusku. V Poľsku, Česku a Maďarsku prevládali protiruské nálady a Slovensko bolo v skupine len do počtu. Ale poloha Slovenska v strede zoskupenia zvýšila jeho význam.

Keď bol predsedom vlády na Slovensku Vladimír Mečiar, V4 takmer nefungovala, pretože Mečiar čelil sankciám z Bruselu a Washingtonu, ostatní členovia, naopak, o tieto mestá záujem mali, respektíve aspoň o jedno z nich.

V súčasnosti robí Poľsko a Maďarsko samostatnú politiku, nenechajú si diktovať témy, najmä nie z Bruselu, a na Slovensku sa ozvali hlasy z vlády (Ivan Korčok aj iní), v Česku z akademického a mediálneho prostredia (Jiří Pehe, Respekt), ktoré relativizujú význam tohto zoskupenia. V4 existuje len na základe spoločných alebo blízkych dejín, nemá právne zakotvenie, nemá žiadnu základnú zmluvu, fond na niektoré dotácie je veľmi nízky. Neformálne spojivo stačí na nájdenie a presadzovanie spoločných záujmov, najmä voči orgánom Európskej únie.

V4 ale nedokáže preklenúť protikladné záujmy svojich členov. Najviditeľnejšie sú v zahraničnej politike. Poľsko je lídrom v protiruských návrhoch, Maďarsko je skôr opatrne proruské, Česko na tom bolo podobne, ale po Vrběticiach zaradilo prudkú výhybku, Slovensko má proruskú väčšinu obyvateľstva a obyčajne aj vlády. V zahraničnej politike sa štáty V4 navzájom tolerujú. Spoliehať sa na podporu jeden na druhého vo vnútri zoskupenia nemožno.

Prečo sa nevieme zhodnúť ani na texte o minulosti

Pokusy o vonkajšie dohovory voči sebe navzájom na zaručenie bezpečnosti doteraz skôr nefungovali. V medzivojnovom období mala spútanie Maďarska zabezpečiť Malá dohoda (ČSR, Juhoslávia, Rumunsko), ale v roku 1938 sa ukázalo, že je slabá. Potom bola vojna a po nej bol dlho nadiktovaný pokoj vo Varšavskej zmluve, občas narušený – ako v roku 1956 v Maďarsku, v roku 1968 v Československu, neskôr v roku 1981 sa už generál Jaruzelski bránil tým, že vojnový stav v roku 1981 nariadil práve preto, aby predišiel obsadeniu Poľska armádami Varšavskej zmluvy.

• 

• 

Komunizmus padol a Európska únia a NATO sa prezentovali ako noví garanti pokoja. Obidve tieto organizácie, zvlášť EÚ, vyžadujú od členských štátov odovzdanie veľkej časti politickej, ekonomickej a kultúrnej zvrchovanosti, ktorú by sme nechceli odovzdať. Hrozia nás zatiahnuť do svojich konfliktov, ktoré nie sú našimi konfliktami. Spoliehať sa na NATO pripomína Benešovu bezpečnostnú politiku, ktorá opierala Československo o Západ. Keď prišla mníchovská kríza v roku 1938, Západ nás zradil.

Vráťme sa však k téme tohto textu. Podozrievavosť medzi Slovenskom a Maďarskom naďalej trvá, malou ilustráciou sú útoky na Igora Matoviča za jeho cestu do Budapešti v apríli 2021 a návšteva maďarského ministra zahraničia Szijjártóa v Komárne. Keby sa niečo podobné udialo medzi Slovenskom a Rakúskom, asi by sa to ani nedostalo do novín. Samozrejme, štát veľkosti Slovenska (aj Maďarska) musí hľadať medzinárodné záruky svojej bezpečnosti a Európska únia (pre niektorých aj NATO) stojí na prvom mieste. Ale nezabúdajme na poučenie trvajúce tisícročia: národ, štát, ktorý chce zachovať svoju zvrchovanosť, musí pre krajný prípad budovať svoju vlastnú obranyschopnosť. Poukážem na príklad non plus ultra: Izrael. Podporujú ho síce Spojené štáty, ale svoje vojny si bojuje sám.

Problém súčasného Maďarska spočíva aj v tom, že na tisícročné dejiny Panónskeho (Uhorského) kráľovstva nazerá cez zorný uhol jeho posledných päťdesiatich rokov po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867. Viedeň vtedy odovzdala vládu nad Panóniou Budapešti, tá ju využila na tvrdú maďarizáciu. Ale predošlých viac než 900 rokov neboli v znamení nadvlády Maďarov. Najväčší arpádovskí králi – sv. Štefan, sv. Ľudovít, Gejza – začínali ako nitrianske kniežatá, sv. Štefana opásali do bitky s príbuzným Kopáňom o vládu v kráľovstve nitrianski veľmoži Poznan a Hont a bitku pri Mogyoróde v roku 1074 tiež o kráľovskú korunu medzi arpádovcami vyhrali nitrianske kniežatá Gejza a Ladislav pod nitrianskou vlajkou s dvojkrížom na trojvrší. Rečou elity v kráľovstve bola až do polovice 19. storočia latinčina, pretože žiadny iný jazyk nebol spájajúci. Po vyrovnaní odhadla maďarská elita zle svoje možnosti na ovládnutie iných národov. Maďarizáciou si odcudzila národnosti, najmä Slovákov, preto Andrej Hlinka musel v roku 1918 povedať: „Manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo, musíme sa rozísť.“ Nasledoval Trianon.

Z Maďarska zatiaľ počúvame nad Trianonom plač, ale nepočul som autoritatívne dištancovanie sa od maďarizácie po vyrovnaní. Pridám ešte jeden rozmer. V roku 1987 Charta 77 „tlačila“ na disidentov na Slovensku, aby sme vydali spoločné vyhlásenie Slováci a Maďari. Najskôr sme napísali návrhy vyhlásenia, Miklós Duray za maďarských disidentov, ja za slovenských. Ťažko sa dali spojiť, tak sa Milan Šimečka starší podujal, že on napíše spoločné vyhlásenie. Aj sa mu to podarilo a Miklós Duray a jeho priatelia súhlasili (ja a moji priatelia tiež), ale Maďari si to chceli dať odsúhlasiť do Budapešti. Budapešť nesúhlasila v návrhu s vetou, že nemáme námietky voči vzájomným hraniciam. K spoločnému vyhláseniu tak nedošlo.

Po novembri 1989 slovenský parlament prijal vyhlásenie o deportáciách Židov zo Slovenska aj vyhlásenie o vysťahovaní Nemcov po vojne. Mali sme vtedy v úmysle prijať aj vyhlásenie o povojnových opatreniach proti Maďarom na južnom Slovensku. Rokovali sme s maďarskými predstaviteľmi (predseda Národnej rady Pavol Hrušovský v roku 2003 s predsedníčkou maďarského parlamentu Katalin Szili), aby sme prijali vyhlásenia paralelne, slovenský parlament o opatreniach proti Maďarom a maďarský parlament o opatreniach počas vojny proti Slovákom na zabratom území, aj keby územie nazvali inak. Maďarská strana však so žiadnym vyhlásením takého obsahu nesúhlasila. Slovenský parlament potom neprijal žiadne vyhlásenie týkajúce sa Maďarov.

Čím môže byť V4

Dnes sme spoločne s Maďarskom v Európskej únii. Kadečo sa zlepšilo, ale Únia kladie na nás stále viac požiadaviek, ktoré nezodpovedajú našim dejinám, našim predstavám o usporiadaní štátu a medzinárodných vzťahov, našim záujmom. V celej EÚ niekedy zaznievajú hlasy, označujúce V4 za akési politické zoskupenie vo vnútri EÚ. Aj Európsku úniu by posilnilo, keby musela viac rešpektovať záujmy aj iných zoskupení svojich členov než len Nemcov a Francúzov.

• 

Žiadny jednotlivý národ, od Nemcov až po Slovákov a Maďarov, nedokáže v EÚ presadzovať ani chrániť svoje záujmy. Naopak, platí, že každý národ musí zvažovať a brať ohľad na svoje geopolitické okolie, a síce, ktorý národ (štát) môže (má) byť jeho spojencom. Najbližšie vzťahy sme si zachovali s Čechmi, napriek rozdeleniu spoločného štátu. Aj vďaka nežnému rozdeleniu a vzťahom s Českom máme západnú hranicu relatívne bezpečnú. S Poliakmi nás spája slovanská príslušnosť, oddeľujú hory a naše dejiny prebiehali akosi paralelne. Osud Ukrajiny je zatiaľ neurčitý. Zostávajú Maďari. Žijeme spolu uprostred Karpatskej kotliny, máme dlhé spoločné dejiny, najnovšie sa zistilo, že biologicky máme najbližšiu DNA. Ale mali sme vzájomné vojny a sporíme sa o územie. Ak však stlmíme svoje rozpory, čaká nás najvyššia odmena. Budeme môcť organizovať najväčšiu silu na presadzovanie svojich záujmov. Dokážeme sa ochrániť pred jednostrannými rozhodnutiami Bruselu. V4 sa stane plne životaschopnou a bude pôsobiť ako magnet na ďalšie krajiny. Vnútornú politiku si budeme môcť robiť, aká nám bude vyhovovať.

Nerobme si ale ilúzie, vnútorne pevná V4 nebude všetkým vyhovovať a pre silného zahraničného hráča nemusí byť ťažké nás rozoštvať.

Zahraničná politika a jej význam pre hranice štátov

Zahraničná politika nie je existenčná otázka pre V4. Poľsko je na čele protiruskej politiky v Európe, ostatní členovia V4 majú skôr priateľské vzťahy s Ruskom. V súčasnej rusko-českej diplomatickej kríze 10-miliónové Česko Európu ani Rusko neohrozí. Rozdielnu zahraničnú politiku si štáty V4, prípadne neutrálne Rakúsko či aj Chorvátsko a Slovinsko, môžu navzájom tolerovať. Ale ako ultima ratio svojej bezpečnosti sa musíme spoliehať na seba.

Spoliehanie sa na seba má dve dimenzie – zahraničnú a vnútornú. V zahraničnej musíme dbať, aby sme sa nedostali do zásadného sporu s viacerými susedmi. Taký spor by mohol nastať najmä kvôli vzťahu k Rusku. Ak by v Maďarsku po Orbánovi nastúpila prozápadná vláda, Európska únia a USA by pokračovali v protiruskej politike a naopak na Slovensku by nastúpila proruská vláda na úrovni – povedzme – Ficovej politiky, Slovensko by sa mohlo ocitnúť v izolácii, čiže v nebezpečenstve. Členstvo v EÚ ani v NATO by nám nepomohlo. Zmeny hraníc by nám asi nehrozili, ale napríklad územná autonómia Maďarov (s množstvom Slovákov) áno. Pri najbližšej kríze sa územná autonómia ľahko mení na zmenu hraníc.

V súčasných geopolitických pomeroch v strednej Európe si preto Slovensko môže dovoliť len umiernenú proruskú politiku. Umiernenú napriek tomu, že naším strategickým spojencom je podľa môjho názoru práve Rusko. Azda tým čitateľa neprekvapím, keď poviem, že s Ruskom máme najviac spoločných záujmov. Dovolím si ešte jeden historický odkaz. Sovietsky vyslanec v Bratislave Puškin písal v roku 1940 do Moskvy, že vtedajší minister zahraničných vecí Slovenského štátu Ferdinand Ďurčanský sa ho pýtal, kedy Sovietsky zväz obsadí Zakarpatskú Ukrajinu (vtedy patrila k Maďarsku), pretože Slovensko chcelo mať spoločnú hranicu so Sovietskym zväzom, právnym predchodcom dnešného Ruska. Pre zdôraznenie paradoxu, Slovensko bolo vtedy spojencom Hitlerovho Nemecka a v Sovietskom zväze vládol Stalin. Umiernená proruská politika zároveň znamená, že nemáme podliehať západnej rusofóbii, bolo by to proti našim záujmom. Ako ilustráciu možno uviesť, že po vyhostení ruských diplomatov z Česka sme v podstate museli prejaviť Česku v nejakej forme solidaritu. Až traja ruskí diplomati vyhostení z Bratislavy to nemuseli byť, možno by stačil jeden. Len jeden vyhostený diplomat by bol zároveň signálom o nerozumnosti českého kroku.

Základná úloha: vlastenectvo a stabilná vláda

Vnútorná dimenzia spoliehania sa na seba znamená predovšetkým mať pevnú vládu, nakoľko len päťmiliónový štát môže mať pevnú vládu. Verejné prekáranie sa členov vládnej koalície medzi sebou nie je pevná vláda. Slovensko je mladý štát a postavenie v medzinárodných vzťahoch si ešte musí len vybudovať. Všimnime si, ako často sa stáva, že pri vymenúvaní účastníkov medzinárodnej operácie (kladnej) Slovensko zabudnú spomenúť.

Ale jadrom vnútornej dimenzie musí byť armáda, ktorá dokáže ubrániť Slovensko. Bezpečnostné záruky EÚ a NATO sú pekné, ale vzhľadom na rozdielne názory a záujmy Slovenska a oboch organizácií – viď otázka prijímania migrantov – sa ľahko môže stať, že nebudú účinkovať. Slovenská armáda, budovaná prevažne ako doplnok účinkovania na zahraničných, prevažne amerických misiách, nie je schopná brániť Slovensko. Ťažiskom slovenskej armády má byť schopnosť brániť vlastné územie, zahraničné misie môžu byť len doplnkom. Makropredpoklady na samostatnú obranu máme. Maďarsko je len dvakrát väčší štát než Slovensko, ofenzívu možno viesť až od trojnásobnej veľkosti. Slovensko je hornatá krajina, Maďarsko prevažne rovinatá. Opäť, spomeňme si na minulosť. V marci 1939 Maďarsko začalo proti Slovensku Malú vojnu. Slovensko ešte nemalo armádu, štát len začínal. Ale aj s improvizovanou armádou sme boli schopní zastaviť maďarský útok a tým potvrdiť životaschopnosť samostatného štátu.

Každá vláda musí mať v programe budovanie akcieschopnej armády a občania musia taký program väčšinovo podporovať. Budovanie akcieschopnej armády začína výchovou mládeže k vlastenectvu, k hrdosti na svoj štát a k odhodlaniu ho brániť. Hoci aj na základe poznania, že nepriateľstvom aj tak nič nedosiahneme.

Racionálne partnerstvo

Tým sa dostávam naspäť na začiatok. Kolektívne vzťahy Slovákov a Maďarov nie sú zlé. Na Slovensku necítiť strach z Maďarska. Sú rozdielne skúsenosti z minulosti, ale je obrovský spoločný záujem v prítomnosti. Na jeho využití majú záujem oba štáty. Skúsenosti z minulosti a záujem v prítomnosti sa dajú oddeliť bez toho, aby sme jedno alebo druhé popierali alebo zamlčiavali.

Slovensko a Maďarsko môžu kráčať plece pri pleci za spoločnými záujmami v prítomnosti a nebrániť, aby sa otvorene písalo, polemizovalo, propagoval vlastný názor na čokoľvek. Príkladom môže byť šanghajské komuniké Spojených štátov prezidenta Richarda Nixona a Číny s predsedom komunistickej strany Mao Ce-tungom z roku 1973. Protikladnejšie štáty si bolo vtedy ťažko predstaviť. Americká tlač písala, že viac Američanov navštívilo Mesiac než Čínu. Ale mali spoločný záujem spojiť sa proti Sovietskemu zväzu a zachovať si rozdielny názor napríklad na postavenie Taiwanu. V šanghajskom komuniké na záver návštevy prezidenta Nixona v Číne vymenovali viac rozdielnych názorov, ktoré si ponechávajú, než spoločných. Nasledoval prechod Číny v podstate na stranu Spojených štátov v studenej vojne. Výsledkom bolo globálne ukončenie studenej vojny a rozpad východného bloku – pri zachovaní komunizmu v Číne.

Partnerstvo Slovenska a Maďarska nemusí byť citové, stačí, keď bude racionálne. Výsledkom bude pevné jadro v strednej Európe, ktorá bude schopná brániť svoje záujmy v celej Európe. Možno potom začnú prenikať do partnerstva aj city.