V mainstreamovom diskurze sa táto demografická teória všeobecne odmieta ako krajne pravicový konštrukt a kritizuje sa pre svoje rasistické rámcovanie a demografické chyby. Z empirického hľadiska je táto premisa skutočne problematická, pretože trendy pôrodnosti a migračné vzorce sú zložitejšie, než naznačuje táto teória.

V krajinách s relatívne stabilnou pôrodnosťou, ako je napríklad Francúzsko, existuje len málo dôkazov o výraznom poklese pôvodného obyvateľstva. Celkový rast pokračuje a podporuje ho prisťahovalectvo. Vhodnejším deskriptorom v takýchto prípadoch by mohla byť skôr demografická diverzifikácia ako výmena.

Okrem toho, zatiaľ čo prvá generácia prisťahovalcov má často vyššiu mieru pôrodnosti ako domáce obyvateľstvo, tieto miery majú tendenciu zbližovať sa v druhej alebo tretej generácii, ako je to vidieť vo Švédsku. Nízka miera pôrodnosti pritom nie je výlučným javom v Európe, ale predstavuje nový globálny trend, ktorý ovplyvňuje vyspelé ekonomiky na všetkých kontinentoch.

Veľká výnimka

Nemecko však predstavuje jedinečný prípad. Zložme batožinu plnú konšpirácií, ktorá sa s teóriou veľkej výmeny často spája, a zamerajme sa výlučne na demografické údaje.

Nemecko zaznamenáva prirodzený úbytok obyvateľstva už viac ako päť desaťročí. Od roku 1972 počet úmrtí neustále prevyšuje počet narodených detí. Porovnateľným príkladom je Maďarsko, v ktorom sa prirodzený úbytok obyvateľstva začal v roku 1981 a viedol k úbytku viac ako jedného milióna ľudí, pričom ho ešte zhoršila emigrácia.

Na rozdiel od Maďarska však počet obyvateľov Nemecka naďalej rástol, a to zo 78,7 milióna v roku 1972 na súčasných 83,5 milióna. Táto stabilita je priamym dôsledkom trvalého prisťahovalectva, ktoré kompenzuje úbytok domáceho obyvateľstva. V tomto zmysle nie je konšpiračnou teóriou tvrdenie, že v Nemecku dochádza k etnickej výmene – je to matematický fakt.

Protiargument k obavám z demografických zmien je ten, že národná identita sa definuje skôr kultúrne a právne než etnicky. Podľa tejto logiky Nemec nie je len ten, kto sa narodil dvom etnicky nemeckým rodičom, ale každý, kto sa integruje do nemeckej spoločnosti a má nemecké občianstvo.

Táto otázka nemá jednoznačnú odpoveď. Tým prvým extrémom je genetický, respektíve etnický determinizmus, ktorý ľuďom upiera schopnosť úspešne sa asimilovať. Druhý extrém by mohol viesť k tvrdeniu, že Nemcom je jednoducho každý, kto dostane od úradov správne doklady, a že akékoľvek iné kritériá na posudzovanie nemeckej identity sú nelegitímne. Oba prístupy sú absurdné.

Opatrný výklad

Nemecké orgány kategorizujú osoby s „migračným pôvodom“ ako osoby, ktoré sa prisťahovali po roku 1949, cudzích štátnych príslušníkov narodených v Nemecku alebo nemeckých občanov, ktorých aspoň jeden z rodičov sa prisťahoval alebo narodil ako cudzí štátny príslušník.

V roku 2005 tvorila táto skupina 18,7 percenta obyvateľstva Nemecka, do roku 2023 sa zvýšila na 29,7 percenta. Tento rýchly demografický posun je obzvlášť výrazný v mestských centrách, v ktorých v niektorých prípadoch osoby s migračným pôvodom tvoria takmer polovicu obyvateľstva.

Napriek tomuto nárastu si údaje vyžadujú opatrný výklad. Klasifikácia migračného pôvodu zahŕňa osoby európskeho pôvodu, ako sú Poliaci, Rumuni a Taliani, ale aj etnickí Nemci, ktorí sa vrátili do vlasti z východnej Európy po druhej svetovej vojne.

Okrem toho sa táto klasifikácia vzťahuje len na jednu generáciu. Potomkovia tureckých prisťahovalcov zo 60. a 70. rokov minulého storočia v tretej generácii, pokiaľ ich rodičia získali nemecké občianstvo, sa považujú za Nemcov bez migračného pôvodu. V dôsledku toho môžu oficiálne štatistiky podhodnocovať dlhodobé účinky prisťahovalectva.

V roku 2023 malo deväť percent z registrovaného počtu obyvateľov Nemecka predkov z iných krajín EÚ, 5,8 percenta z európskych krajín mimo EÚ, 10,5 percenta z Ázie (najmä z Turecka, Sýrie, Afganistanu a Iraku) a 1,5 percenta z Afriky.

Priemerný vek Nemcov bez migračného pôvodu je 47,2 roka v porovnaní s 35,3 roka u osôb s migračným pôvodom. Medzi osobami vo veku 50 rokov a viac má migračné pozadie len 19,8 percenta, zatiaľ čo medzi osobami mladšími ako desať rokov sa tento podiel zvyšuje na 43 percent.

Je demografia politickým osudom?

Politické dôsledky týchto zmien sú zjavné. V rokoch 2019 až 2023 bolo v Nemecku naturalizovaných viac ako 720-tisíc ľudí, čo predstavuje viac ako jedno percento voličskej základne. Väčšina z nich bola sýrskeho, tureckého alebo irackého pôvodu. Štúdie naznačujú, že voliči s migračným pôvodom majú tendenciu podporovať proimigračné strany, ako sú Zelení, Die Linke alebo SPD. To viedlo k špekuláciám, podobne ako v iných západných demokraciách, že ľavicovo orientované strany liberálnu imigračnú politiku uprednostňujú s cieľom rozšíriť svoju voličskú základňu.

V roku 2024 nemecká vláda predstavila reformy na účely ďalšieho zjednodušenia procesu naturalizácie, v ktorých sa dá rozpoznať pokračujúci záväzok viesť politiku, ktorá je pre migráciu priaznivá. Ako však ukazuje nedávny úspech Donalda Trumpa medzi latinskoamerickými voličmi v Spojených štátoch, táto stratégia sa môže ľahko obrátiť proti nim. Občania prisťahovaleckého pôvodu často sami silno pociťujú negatívne dôsledky neregulovanej masovej imigrácie, pričom politika identity sa môže ľahko vymeniť za otázky každodenného boja o živobytie.

Demografická trajektória Nemecka je osobitá. Udržiava si jednu z najnižších mier pôrodnosti na svete
– trvalo pod 1,5 dieťaťa na ženu – a zároveň zavádza jednu z najliberálnejších imigračných politík. Túto dvojitú dynamiku poháňajú také hospodárske požiadavky, ako je nedostatok pracovných síl, a aj humanitárne záväzky.

Výsledky integrácie sa však výrazne líšia. Migranti z krajín EÚ alebo iných rozvinutých ekonomík sa často integrujú ľahšie ako migranti zo spoločností s odlišnou sociálnou štruktúrou, pre ktoré sú charakteristické klanové rodinné siete a dohodnuté sobáše.

Demografické zmeny nevyhnutne menia charakter národa. O tom, či táto transformácia Nemecko posilní alebo ohrozí, musia rozhodnúť jeho voliči. Je však jasné, že migrácia zostane určujúcou témou domácej politiky, a to najmä v blížiacich sa spolkových voľbách.