Historik, jazykovedec, zakladateľ modernej slavistiky. Kto bol Pavol Jozef Šafárik

Narodil sa 13. mája 1795 v obci Kobeliarovo neďaleko Rožňavy, do rodiny evanjelického kňaza a učiteľa Pavla Šafárika. Vzdelanie získal prv na nižšom gymnáziu v Rožňave, na gymnáziu v Dobšinej a nakoniec na lýceu v Kežmarku. Vysokú školu vychodil v nemeckom meste Jena.

Už počas štúdií pôsobil ako vychovávateľ v meštianskych rodinách, pričom takto pracoval v Rožňave, Dobšinej, Kežmarku či v Bratislave. Vďaka príhovoru známych sa v roku 1819 ako 24-ročný stal riaditeľom pravoslávneho gymnázia v Novom Sade.

Šafárikov pobyt v Srbsku však bol poznačený nešťastiami. Trápila ho choroba i úmrtia jeho detí, neskôr pre svoje evanjelické vierovyznanie prišiel o miesto riaditeľa gymnázia. V roku 1833 sa s rodinou presťahoval do Prahy, kde mu život zaistila zbierka českých vlastencov. Ich podmienka bola, aby Šafárik písal po česky.

Skok do Vltavy

V Prahe pôsobil prv ako redaktor časopisu Světozor, neskôr ako redaktor časopisu Musejník, ktoré vydávalo české múzeum. Od roku 1848 pracoval ako riaditeľ Univerzitnej knižnice v Prahe a stal sa i mimoriadnym profesorom slovanskej filológie na pražskej univerzite.

Svojho postu sa vzdal v roku 1860, na dôchodku však začal rýchlo chradnúť. Trápili ho i rôzne fóbie a depresie, pričom 23. mája 1860 dokonca utrápený skočil do Vltavy, podarilo sa ho však vtedy zachrániť. Umiera rok nato, 26. júna 1861. Pochovali ho v Prahe na evanjelickom cintoríne, jeho ostatky neskôr preniesli na Olšanské cintoríny.

Pavol Jozef Šafárik podľa vlastného životopisu veľmi nevnímal svoje vlastné slovanské korene až do šestnásteho roku života. Pomohlo k tomu zrejme aj školstvo v Uhorsku, ktoré už v tej dobe poznačovala maďarizácia.

Národné dojatie

Všetko sa zmenilo, keď sa mu do rúk dostala rozprava od českého profesora Josefa Jungmanna. V nej autor vysvetľoval cenu materinského jazyka, ako i vzdelanosti o vlastnom národe. To Šafárika nesmierne dojalo a inšpirovalo ku skúmaniu slovanských jazykov i Slovanov ako takých.

Medzi jeho prvú vydavateľskú činnosť patrilo vydanie zbierky slovenských ľudových piesní a zbierky slovanských básní. Počas svojich štúdií v Jene navštevoval okrem teológie aj prednášky o dejinách, filozofii či filológii, pričom tu sa začal zaujímať i o ľudovú slovesnosť.

Slovákov napríklad vo svojich dielach vyzval, aby zbierali národné ľudové piesne, a tým posilňovali svoj jazyk i národný život. Počas svojho pôsobenia v Srbsku sa oženil s dolnozemskou Slovenkou Júliou Ambróziou, ktorá mu neskôr pomáhala pri jeho vedeckej práci.

Široká vedecká tvorba

Medzitým tu vydal spomínanú zbierku slovenských ľudových piesní, ale i významné nemecky písané dielo Dejiny slovanských jazykov a literatúr vo všetkých nárečiach. Jeho hlavná vedecká činnosť sa však rozvinula v Prahe, kam sa presťahoval po neúspešnom pokuse ísť pracovať do Ruska.

Vydal tu svoje najväčšie diela Slovanské starožitnosti (prvý diel už v roku 1837) a Slovanský národopis (v roku 1842), avšak je tvorba bola omnoho širšia. Spomeňme napríklad Památky dřevního písemnictví Jihoslovanú či Památky hlaholského písemnictví.

Šafárik okrem iného skúmal i starosloviensky jazyk a jeho jazykové pamiatky. Dokázal tiež, že hlaholika je staršia ako cyrilika. Bol tiež toho názoru, že každý národ by mal rozvíjať svoj materinský jazyk. Medzi českými vzdelancami vtedy tak trochu ojedinele zastával názor, že Česi a Slováci sú dva oddelené národy.

Práca pre slovanské národy

Práve vďaka svojej vedeckej práci a skúmaniu slovanskej kultúry a jazykov sa právom považuje za zakladateľa modernej slavistiky. Bol taktiež zástancom slovanskej vzájomnosti, pričom napriek snahe o zblíženie jednotlivých kultúr rešpektoval odlišnosti slovanských národov.

Dnes, keď si pripomíname 160. výročie Šafárikovho skonu, majme na pamäti jeho odkaz. Na Slovensku na tohto velikána slovenskej vedy spomíname rozsiahlo. Jeho meno nesie Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach či slovenské kultúrne centrum v Novom Sade.

V mnohých mestách nájdeme Šafárikovu ulicu či námestie. Istý čas nieslo jeho meno i mesto Tornaľa – od roku 1948 do 1990 bolo známe ako Šafárikovo. Meno tohto významného slavistu nesie i viacero ďalších vzdelávacích inštitúcií, a nielen na Slovensku.