Denné povzbudenie: Čo nám už len ty môžeš povedať

Pred trinástimi rokmi som zavítal do dediny Melago na konci údolia Vallelunga v severnom Taliansku. Okrem návštevy priateľov som si naplánoval výstup na Weisskugel, monumentálny vrchol Ötztalských álp, ktorý je s nadmorskou výškou 3 738 m tretím najvyšším vrcholom Rakúska. Taliansky názov kopca je Palla Bianca. Podvečer som vystúpil na Chatu Pia XI. (Rifugio Pio XI), kde okrem mňa nocovala aj malá skupinka alpinistov z Merana. Postupne sme sa ponorili do družného rozhovoru. 

Ako cudzinec z mimoalpskej krajiny a ešte k tomu kňaz, ktorý sa chystá na ľadovcový výstup, som bol pre nich istým spôsobom atrakciou. V tej dobe čímsi nezvyčajným, a tak sa rozhovor točil o Slovensku a o Tatrách, v ktorých jeden z partie absolvoval zopár horolezeckých výstupov. Na druhý deň ma zobrali k sebe na lano, za čo som bol nesmierne vďačný. Kvôli trhlinám je pohyb po ľadovci na lane bezpečnejší. Okrem toho si zvolili výstup impozantnou severnou stenou, na ktorú by som sa sám neodvážil. Výstup bol skutočne krásny, no v pamäti sa mi azda viac zapísala nasledujúca udalosť. 

Za nami vystúpil na vrchol chlapík, za ktorého by som pri prvom pohľade podľa horolezeckého meradla nedal ani päť drobákov. Bol asi o dvadsať rokov starší a tomu zodpovedalo aj jeho oblečenie. V pamäti ho mám uloženého s paličkami a starou flanelovou košeľou. Po krátkom rozhovore som zistil, že je z Melaga a že bude zostupovať trasou, ktorou som pôvodne plánoval výstup. Vraj ak chcem, môžeme ísť spolu. Rozlúčili sme sa s ostatnými a spoločne vykročili nadol. Po pár krokoch ma ubezpečil, že ak chcem, pripne ma na lano, ale ak mu dôverujem, povedie ma tak, aby sme bezpečne zišli celým ľadovcom. A skutočne, chlapík, za ktorého by som podľa vonkajšieho vzhľadu nedal ani pár grošov, sa ukázal ako nesmierne skúsený. Nielen to, ako nás viedol, ako sa aj na svoj vek pohyboval v teréne, ale aj čo rozprával o ľadovci a ľadovcových trhlinách a mnoho iného, mi otvorilo pohľad a uvedomil som si, ak by som to mal vyjadriť biblickou terminológiou, že nie som hoden ani len zaviazať mu šnúrku na vibrame.  

Ide o takzvaný argumentačný klam. Tento konkrétny sa nazýva „argumentum ad hominem“ –⁠ útok na človeka a jeho cieľom je odňať váhu človeku alebo jeho argumentom pre jeho pôvod, minulosť, zaradenie a podobne. „Čo mi už len ty môžeš povedať o horách, veď nemáš ani len potrebný výstroj.“ Koľkokrát zaznie nahlas alebo v srdci: „Tomu nemôžeš rozumieť, si ešte primladý.“ Či „Nepoučuj nás o manželstve, keď si slobodný!“

Keď Ježiš po nejakom čase zavítal aj s učeníkmi do Nazareta, chýr o ňom sa už rozšíril po celom okolí. Už uzdravil posadnutého v Geraze, ženu trpiacu na krvotok, vzkriesil Jairovu dcéru… Počúvali ho v nazaretskej synagóge a pohoršovali sa na ňom. „Skade to tento má?… Vari to nie je tesár? Nie je kňaz, zákonník, ani nijako inak vzdelaný, tak čo nám tu narúša naše tradície a zvyky? A nie je to syn Márie?“ Vieme, že meno matky sa pri pôvode uvádzalo vtedy, ak otcovstvo nebolo isté. „Ani jeho pôvod nepoznáme, tak čo nám už len môže povedať?“ (Porov. Mk 6, 1–3) Nevieme, čo presne rozprával, no isto sa dotýkal radostnej zvesti. Otváral pohľad na Boha, ktorý je Otec, a na život viery, ktorý musí prekročiť formálne zachovávanie pravidiel. Pohoršovali sa na ňom. Nebolo pre nich dôležité, čo hovorí, ale či to pochádza z tradície, v ktorej boli vychovaní. No správna otázka nie je: “Skade to má?” ale či to, čo hovorí, je pravda alebo nie, či to dáva zmysel alebo nie, a či sa to dotýka srdca a prináša nádej, alebo nie.  

Myšlienka na záver: