Na boršči s Naďou Savčenkovou

Jej miestodržiteľka, s ktorou som viedol interview v čase, keď bola Savčenková v ukrajinskej väzbe, si na mňa posvieti, dôsledne ma z diaľky preveruje. Ospravedlňuje sa – „informačná bez­peč­nosť“. Nakoniec dostanem pokyn, aby som sa dostavil pred pseudoamerickú country re­štau­ráciu v drsnom, biednom a od centra Kyjeva odrezanom panelákovom sídlisku Troješčina. Tam ma pozdraví sovietska teta v brnení z čierneho odevu so sivými spánkami a zeleným rúškom. Zajachtám: „Vy však nie ste Tatiana…“ Je to Naďa Savčenková, nespoznal som ju. Je mi to trápne, ona sa smeje: „S tým rúš­kom…“ Ideme dnu.

Veľmi dlho som ju chcel spoznať. Málokomu sa podarilo, že sedel na obidvoch stranách frontu. Každý sa pýta: Zradila Ukra­jinu, prebehla k Rusom alebo bol jej dramatický príbeh už úplne od začiatku o niečom inom? Je padlý anjel alebo padlý čert? Alebo je kvôli tomu všetkému len ona ako jediná kon­zistentná? Čo je zač, tá dcé­ra staručkého sídliskového ko­mu­ni­s­tu, ktorá dala všetko za to, aby sa stala prvou bojovnou pilotkou nezávislej Ukrajiny? Pre se­ba hľadám aj odpoveď na úplne lapidárnu otázku: Nie je náhodou šibnutá? Alebo sa zblá­z­nil svet okolo nej a je tu len ona, ktorá zostala normálna?

Najprv ju idem odfotiť. Sme v country reštaurácii, hneď za ňou visí veľká zástava Spojených štátov amerických. Pýtam sa jej, či chce tú zá­stavu mať v pozadí. Odpovie rázne: „Radšej nie!“ Ho­vorí, že jej po Rusku a Uk­raj­ine „chýba už len to, aby ma zavreli ešte aj v Amerike“. Za jej verejné vyjadrenia o penia­zoch, kto­ré si mali rozdeliť Janukovyčov mini­ster životného pro­stre­dia, exprezident Porošenko a Hunter Biden, syn súčasného amerického prezidenta, považuje svoje stíhanie zo strany Američanov za mož­né.

Rúško si nedá ani pri fotení dole, pritom mi ale vysvetľuje, že ho vôbec nenosí pre COVID-19. Na celú pandemickú politiku má totiž úplne iný názor, Ukrajincov chváli, že sa uká­za­li aj po­čas opatrení ako „slobodymilovný národ, nenechajú sa za­vrieť ako Nemci“. Nie, rúško nosí len tri dni, pre silnú aler­giu tvá­re.

Možno práve to ju charakterizuje najlepšie – ona jed­no­ducho nev­ie fungovať v súlade s dobou. Keď sa ukrajinská voj­na v prvej horúcej fáze dala ešte vyhrať, hlásila sa na roz­diel od drvivej väčšiny svojich spoluobčanov dobrovoľne na front. Keď kon­flikt prešiel do zamrznutej fázy bez zásadnejších zmien na frontovej línii, chcela ho bezprostredne ukončiť. A keď si polovica sveta nasadí rúško, ona to robí maximálne pre vy­ráž­ky na tvári…

Pýtam sa jej, čo teraz robí. „Žijem,“ povie, vraj tu na Troj­eš­či­ne, na sídlisku svojho detstva, v panelákovom byte, kde sa sta­rá o svoju 84-ročnú mat­ku. Jej rodina, to je pre ňu mama a jej mlad­šia sestra, „deti ešte ne­mám a ani žiadne ne­potre­bu­jem“. Hovorí to dôrazne.

Kladiem dve, tri otázky, ktorej sa jej javia „filozoficky“. Napríklad, čo si dnes myslí o vojne v Iraku, o svojom prvom bo­jovom na­sa­dení, či tá vojna bola správna. Jej odpoveď je vyrovnaná, „môj názor sa veľmi nezmenil“, už vtedy neverila, „že Amerika je čistá demokracia a Irak čistá dik­tatúra“, no vojak musí poslúchať a „svet bez vojny nikdy ne­bude“. Hovoríme aj o viere. „Nie som ateistka,“ povie, rozlišuje ale medzi vierou a ná­bo­žens­tvom. Náboženstvá považuje za nástroj manipulácie na ovládnutie más. Práve v ruskej base si prečítala „knihy o všetkých relígiách“, asi skôr z dôvodu, že ináč nebolo veľmi z čoho vyberať. Hovorí, že „socializmus je pre človeka dobrý“, „štát musí byť sociálnym“.

Prečo, keď v roku 2019 kandidovala, dostala v maličkom fron­to­vom volebnom obvode Zajceve, len osem hlasov? „Tam je len 300 hlasov, na tých osem som ale taká hrdá ako na milióny.“ Ostatní kandidáti vraj „za­pla­ti­li za každý hlas 1 200 až 1 500 do­lá­rov“, mnohí chudobní ľudia sa tam vzdali svojej dô­stoj­nosti. Uk­rajina vraj nie je žiadna demokracia. Občania môžu vykrikovať, koľko chcú, ale nikto nepočúva, „je to len nečinný zvuk“. Najbližšie k demokracii má podľa nej Švaj­čiar­sko, kde, žiaľ, ešte nebola.

Pýtam sa na odióznu sivú eminenciu ukrajinskej politiky, na Med­vedčuka. Ona osobne ho vraj nepozná, je pre ňu nositeľom oli­garchického systé­mu, ne­exi­stujú však „absolútne zlí a abso­lút­ne dobrí ľudia“, za jeho pomoc je Medvedčukovi vďačná. Za­vrieť televízie oligarchov je v poriadku, „ale to by musel Zelenskyj zavrieť všetky”.

Pýtam sa jej v zmysle jej starších vyjadrení, či chce zaviesť na Ukrajine diktatúru. „Zelenský to už robí.“ Nechám ju roz­vi­núť jej ideu demokraticky volenej „diktatúry ako med­zikroku“, kto­rý má doviesť obyvateľstvo k demokracii. Táto bývalá vo­jač­ka rozlišuje tri stupne diktatúry: „1. tyraniu jedného mu­ža (Bielorusko, Rus­ko), 2. dik­tatúru zákona (Nemecko), 3. dik­tatúru povedomia (Švajčiarsko).“ Savčenková chce dospieť na Ukrajine k švaj­čiarskej demokracii, aj k vojensky neut­rálnej Ukrajine. Čí­tala všetko od Churchilla a Sin­ga­purčana Lee Kuan Yewa a ešte chce prečítať Pinocheta a De Gaul­lea, ale ruku na srdce, kto­rý diktátor mal v sebe tú veľkosť, že dokázal aj odovzdať späť svoju moc? Existoval „jeden v ranom Ríme“, od­povie Savčenková, no ne­do­ká­že si spomenúť na jeho meno. Vyj­de si, zatiaľ čo ja jem svoj boršč, zafajčiť si vonku, stále pritom hľa­dá v smartfóne jeho meno.

Boršč bol dobrý, meno dobrého diktátora sa nenašlo. Priznám sa jej, že Ukrajina bola mojou ob­ľú­benou krajinou, od vojny to však už neplatí. „Všetko bude dob­ré,“ povie s náhlou is­to­tou, „znovu bude vašou obľúbenou kra­jinou.“ Jej pohľad bojovej pi­lotky vyžaruje autoritu, v tomto momente jej uverím. „Sme skla­maní viac z nás samých než z po­li­tikov,“ vyhlási ešte, „po každom duchovnom vzopätí sa znovu sta­neme navzájom vlkmi.“

Keď potom sedím v autobuse, ktorý ma odváža zo smutnej Tro­ješ­či­ny, Naďa Savčenková mi pošle sms: „Diok­le­cián, 284 – 305.“ Ok, to už nebol tak celkom raný Rím, o ceste k demokracii tiež nemohla byť reč, pravdou ale je, že Diok­le­cián dobrovoľne odov­zdal svoju moc.

Potom Savčenková eš­te napíše: „Príďte zno­va na Ukrajinu, u nás bude určite dobre! A boršč chutí vždy.“