Kurátor výstavy o Osmanoch Martin Čičo: Nepriateľov na bojisku zmierovala sila umenia

Slovenská národná galéria predstavuje vo svojich obnovených výstavných priestoroch výsledok vedeckovýskumného projektu, ktorý trval viac ako šesť rokov. Trojica kurátorov Martin Čičo, Denis Haberland a Jana Švantnerová sa v ňom v spolupráci s 25 zahraničnými a 33 slovenskými zbierkotvornými inštitúciami zaoberala vzťahmi s Osmanskou ríšou, ktorá vyše 150 rokov ovládala územie bývalého Uhorska.

Ako pre Štandard vraví kurátor Zbierok starého umenia Martin Čičo, Osmani tu boli dlho, ľudia v Uhorsku s nimi nejakým spôsobom museli koexistovať, za tie roky – 1526 až 1699 – sa stali súčasťou života, kultúry a obchodu, čo v konečnom dôsledku zanechalo určitý vplyv. Jeho dozvuky sú napríklad v našej ľudovej kultúre, predovšetkým v ornamentike krojov, viditeľné dodnes.

Staršie ročníky poznajú Turkov, my Osmanov

Výstava prináša nový pohľad na dobu, ktorú skoršie narodení vnímajú skôr ako obdobie krutých bojov, krviprelievania, pustošenia a odvádzania ľudí, ktoré aj na našom území viedli Turci. Ako však hovorí Martin Čičo, bol to ich zámer, ukázať obdobie osmanskej expanzie aj z iného uhla pohľadu.

„Turci, keď ich nazveme tak, ako ich nazývali naši predkovia, tak boli vnímaní naozaj ako veľmi krutí. Jednak to vychádzalo z reálnej skúsenosti, keďže boli mocensky a vojensky dominantní a takto sa neprejavovali len v bojoch, ale často aj v širšom podrobenom zázemí,” potvrdzuje kurátor ťažké obdobie, keď bolo aj územie dnešného Slovenska rabované a Osmani odvádzali mužov aj ženy do otroctva.

„Dokonca aj deti, z ktorých potom vychovávali profesionálnych vojakov – janičiarov, takú tú zvláštnu časť osmanskej armády, ktorá bola poddaná priamo sultánovi,” vraví kurátor a dodáva, že po tejto stránke bol teda pohľad na Osmanov naplnený oprávnene strachom a hrôzou.

Ako ďalej spomína, pomenovanie Turci bolo v danom období úplne prirodzené a bežné vo všetkých jazykoch, ktoré sa tu používali, vrátane latiny.

„Preto sa aj v písomných prameňoch a dobových tlačiach hovorí o Turkoch, hoci ich krajina sa nazýva Osmanská ríša,” spresňuje kurátor a zároveň dodáva, že dnes prichádza k revidovaniu pojmov.

„V dnešnej dobe, práve aj týmto naším projektom, sa to začína preklápať, že ich začíname nazývať Osmani, čo je z terminologického hľadiska korektnejšie, keďže Osmanská ríša bola etnicky rôznorodá a na vojenských výpravách, ale najmä na správe obsadených území sa podieľali aj príslušníci podrobených národností z územia Balkánu,” objasňuje.  

Čo na našom území zanechali Osmani

Martin Čičo nás sprevádza výstavou a ako vraví, jej prehliadku pre návštevníkov pod dve hodiny ešte nedali. Darmo, sú to štyri výstavné priestory s množstvom rôznorodých a veľmi zaujímavých artefaktov. My ju prechádzame v rýchlom tempe za 50 minút.

Každý vystavený predmet je unikátny a expozíciu dopĺňajú aj viaceré digitálne výstupy, ktoré návštevníkom veľmi atraktívnym spôsobom poskytujú ďalšie informácie a dopovedajú kontext vybraných diel. Mnohé z predmetov sú verejnosti predstavené vôbec po prvý raz a aj ich celková skladba, vrátane bohatých zahraničných výpožičiek je jedinečná. 

„Rozhodli sme sa pre túto, v rámci našich dejín z časového aj významového hľadiska dôležitú kultúrno-historickú tému,” vraví kurátor a dodáva, že pre výstavu hľadali autentický „materiál” zo 16. a 17. storočia, ktorý by ju najlepšie priblížil. 

Výstava teda prináša artefakty, ktoré sú priamo alebo kontextovo spojené s územím dnešného Slovenska alebo s udalosťami, ktoré sa tu odohrávali a ich aktérmi. „Platí to napríklad aj o osmanských medených nádobách každodenného použitia, ktoré našli pri archeologických výskumoch a predstavujú autentické predmety jednoznačne používané Osmanmi na našom území,” približuje Martin Čičo zámer kurátorov pri výbere predmetov.

Daň za mier, misie a veľké dary

Okolo roku 1543 sa severná hranica osmanskej expanzie ustálila a nastalo dlhšie obdobie krehkého mieru, ktorý bol však ťažko vykupovaný. „Sultán diktoval a Habsburgovci platili,” špecifikuje kurátor toto obdobie, keď musel cisár platiť za mier ročný „tribút”, hoci lúpežné výpravy naďalej narúšali dohodnuté hranice. 

Z cisárskeho dvora vysielané diplomatické misie, ktorých cieľom bolo dohodnúť či predĺžiť mier, alebo odovzdať spomínaný finančný obnos, však do Konštantínopola niesli aj veľké množstvo darov.

„Tieto výpravy boli veľmi početné a nákladné, v roku 1644 mala napríklad až 110 vozov a dary mali neraz vyššiu hodnotu ako peniaze, ktoré platili za mier,” hovorí kurátor a dodáva, že sultáni si cenili najmä európske hodiny a takzvané hracie automaty. 

„Vieme dokonca, že niektorých výprav sa zúčastnili aj hodinári, ktorí opravovali prístroje za tých predošlých desať, dvadsať rokov pokazené,” objasňuje kurátor.  

Ale aj cisárski vyslanci a príslušníci misií bývali obdarovaní. Český šľachtic a diplomat Herman Černín z Chudenic dostal napríklad veľmi honosný osmanský stan, a to dokonca už od budínskeho Osmana pašu. „Z denníka, ktorý si viedol, poznáme celú trasu aj časovanie jeho cesty, a poznamenal si tiež, ako sa Osmanovi odvďačil, daroval mu loď, ktorou sa po Dunaji plavil až do Belehradu,” špecifikuje Martin Čičo.

Ako ďalej kurátor vraví, vzácne a žiadané komodity sa k nám nedostávali len cestou diplomatických misií. Život a obchod pokračovali ďalej a najmä v mierových rokoch bola obchodná výmena naozaj čulá.

„Predovšetkým na príklade textilu sa nám na výstave podarilo ukázať rozsah a význam kultúrneho transferu, aj to, akým spôsobom prílev drahých materiálov, vyšívacích techník a najmä ornamentálny vokabulár ovplyvnili následne aj domácu produkciu,” dodáva Martin Čičo.

Odev hodný sultána a kultúrny transfer

Osmanská kultúra a remeslá boli podľa kurátora na vysokej úrovni. Textil bol remeselne a umelecky kvalitne spracovaný, tkaný, vyzdobený a vyšívaný často aj zlatými a striebornými niťami. S výrobkami prvotriednej kvality sa pravidelne stretali už príslušníci spomínaných diplomatických misií. 

„Pred sultána nemohli predstúpiť vo svojich európskych odevoch,” spresňuje Martin Čičo a približuje, že návšteva dostala kaftany a až v nich sa mohli zúčastniť audiencie. 

Podľa slov sprievodnej publikácie k výstave Plody sváru. Obraz osmanskej prítomnosti umenie, ktoré sem Osmani priniesli, ľudia v Uhorsku prijali. Podmanila si ich jeho kvalita a zároveň sa ním nechali inšpirovať.

„Fascinovalo ich, že mimoriadne vysokým umelecko-remeselným spracovaním sa vyznačovali aj predmety bežnej potreby. Spracovanie hodvábu, jemná textilná práca alebo tkané koberce boli v Uhorsku, ale napokon aj v celej Európe vnímané ako významná hodnota,” konštatuje Martin Čičo. 

To bolo tiež dôvodom druhotného uplatnenia niektorých osmanských textílií aj v domácom prostredí, dokonca aj s významnou zmenou ich pôvodnej funkcie. Zaujímavosťou sú vystavené „kúsky”, ktoré využívali v katolíckych či protestantských kostoloch ako oltárne či kalichové prikrývadlá, hoci pôvodne patrili k bežným súčastiam profánnej odevnej kultúry. 

Okrem Parochetu, opony na svätostánok pochádzajúceho z bratislavskej židovskej synagógy so sekundárne použitou osmanskou čabrakou, spomína Martin Čičo aj kazulu z Rudna. „Pôvodne išlo o kaftan, teda mužský odev, pravdepodobne nosený aj v našom prostredí. Potom, zrejme, keď už bol ošúchaný, ho majiteľ posunul do malej miestnej farnosti, kde z neho ešte ušili liturgický odev,” približuje kurátor.

Vojenská konfrontácia a obranná línia

Spolužitie s neželaným susedom však bolo stále v tieni jeho mocenských ambícií. Preto významným momentom tohto obdobia bolo budovanie obrannej línie a jej zabezpečenie. „Výskum sme začali v lokalitách tejto hraničnej oblasti ako Rimavská Sobota, Fiľakovo či Lučenec,” spomína Martin Čičo.

Ako dodáva, z uvedených zbierok boli trochu sklamaní, keďže v nich chýba autentický materiál z uvedeného obdobia. „Jednoducho pokiaľ trvala osmansko-uhorská konfrontácia, všetky ukoristené zbrane sa používali v bojoch, a tak väčšina zachovaných osmanských zbraní v našich zbierkach pochádza z neskoršieho obdobia,” dopĺňa kurátor. „Dokonca z 19. storočia, keď si ich zo svojich ciest v rámci akejsi ‚orientálnej horúčky' prinášali aj uhorskí šľachtici ako suveníry.” 

Aj preto sa kurátori pri výbere osmanských militárií sústredili na známe zahraničné zbierky ako napríklad v Karlsruhe, Drážďanoch, Ingolstadte či rakúskom Kremsmünsteri, ktoré prezentujú korisť z víťazných bitiek z konca 17. storočia, ukončujúcich osmanskú expanziu v Uhorsku. „Zaujímavé je, že aj tieto zbrane prezentujú zároveň vysokú umelecko-remeselnú kvalitu spracovania, ktorú na nich obdivujeme,” dodáva kurátor.  

Avšak najvýraznejšiu stopu na našom území zanechali osmansko-uhorské vojny vo vojenskej architektúre. Okrem modernizácie stredovekých hradov a dobudovávania opevnení miest sa dokonca opevňovali niekdajšie stredoveké kláštory, ktoré mohli poslúžiť ako útočisko pri lúpežných prepadoch.

„Najväčší význam v obrane krajiny však predstavovali celkom nové fortifikačné pevnosti, ako boli Komárno a Nové Zámky, stavané talianskymi architektmi podľa aktuálnych dobových teórií,” hovorí kurátor. 

Vo svojom rozprávaní približuje, že práve šesťboká hviezdicová pevnosť Nové Zámky patrila k najvýznamnejším pevnostným stavbám svojej doby a jej strategický význam v obrane krajiny si uvedomovali aj osmanskí vojenskí stratégovia. V roku 1663 sa ju Osmanom po niekoľkotýždňovom obliehaní aj tak podarilo dobyť a ovládali ju až do oslobodenia v roku 1685.

„Ako náhrada za stratu Nových Zámkov vznikla ďalšia významná pevnosť Leopoldov, ktorá však do osmanských vojen už nezasiahla, zato sa zachovala dodnes,” dodáva.

„Kríž verzus polmesiac”

Napriek tomu, že sa osmansko-uhorské vojny neraz považujú za náboženskú konfrontáciu, zo strany Osmanskej ríše išlo o expanzné a koristnícke motivácie. Na druhej strane, náboženstvo bolo prirodzenou súčasťou života oboch spoločností, preto neprekvapí, že náboženské motívy sú prítomné, a to dokonca aj na zbraniach. „Poznáme napríklad osmanské šable s gravírovanými citátmi z koránu, osmanské bojové zástavy ich mali na sebe vyšité množstvo,” pokračuje kurátor a dodáva, že naopak, na „kresťanských” šabliach nájdeme napríklad motív Panny Márie ako patrónky Uhorska, podobne však bola uctievaná aj v ďalších krajinách strednej Európy.

„A, samozrejme, kríž, v našom prípade ako uhorský dvojkríž s nápisom odkazujúcim na kríž ako znamenie, v ktorom zvíťazil už rímsky cisár Konštantín. V oboch prípadoch sa zároveň ukazuje rozdielnosť oboch náboženstiev práve v prístupe k zobrazovaniu postáv či symbolov a obsahov viery,” osvetľuje túto problematiku kurátor výstavy.

Ako ďalej Martin Čičo spresňuje, motív kríža, respektíve Ukrižovaného, sa potom uplatňuje aj na ďalších vystavených dielach, napríklad na rube zástavy Štefana Koháryho, či epitafnej pamiatke Tomáša Erdődyho. „Spomedzi zemských patrónov to bol predovšetkým prvý uhorský kráľ sv. Štefan, ktorého v danom období uctievali a aj zobrazovali ako nebeského patróna obrany krajiny a snáh o jej oslobodenie,” dopĺňa kurátor.

Martin Čičo spomína aj negatívny príklad traktovania náboženskej tematiky. „Totiž,” ako ďalej vysvetľuje, „v období víťazných bitiek nasledujúcich po tej pri Viedni, keď sa karta začala obracať a koaličným vojskám sa darilo Osmanov postupne vytláčať z Uhorska, začali vznikať diela predstavujúce akýsi osmanský kajúcny sprievod.”

Ako vraví, kajúcne procesie poznala kresťanská Európa už od stredoveku, keď sa začali konať na odvrátenie moru, ale v islame sú tieto praktiky neznáme. Predsa však, ako pokračuje Martin Čičo, v období prehier sa podľa týchto zobrazení vraj na príkaz sultána konali a v ich rámci vykonávali ďalšie úkony, ako napríklad rituálna obeť zvieraťa či dokonca človeka, čo však bolo len propagandistickým osočovaním islamského náboženstva.

„A hoci v tomto žánri išlo predovšetkým o letáky určené ‚masovému divákovi', teda dnes by sme povedali bulvár, v očiach širokej verejnosti sa aj prostredníctvom týchto diel stával z obávaného nepriateľa vysmievaný niktoš,” dodáva kurátor.

Osobnosti alebo hrdinovia protiosmanských bojov

Po pevnostiach a udalostiach, obraze Osmanov a kultúrnom transfere pokračuje výstava pohľadom na aktérov. „Začíname z panovníckej perspektívy, keďže to boli práve panovníci, na pleciach ktorých ležala zodpovednosť za obranu krajiny, a aj preto sa radi nechávali zobrazovať ako víťazi a triumfátori,” hovorí kurátor výstavy.

Ako však dodáva, jediným skutočným vojvodom spomedzi vtedajších panovníkov bol jedine poľský kráľ Ján III. Sobieski, víťaz rozhodujúcej bitky pri Viedni v roku 1683. 

„Toto víťazstvo proti výraznej početnej presile bolo považované za zázrak, čo Sobieski vyjadril v liste pápežovi Inocentovi XI. slovami Veni, vidi, Deus vicit, teda parafrázujúc známy Caesarov výrok, Prišiel som, videl som a Boh zvíťazil,” hovorí kurátor. Víťazstvo podľa neho zároveň spôsobilo eufóriu nielen z hľadiska záchrany cisárskej Viedne, ale aj vzhľadom na možnosť celkom vytlačiť Osmanov z Uhorska.

Martin Čičo spresňuje, že v nasledujúcich 16 rokoch, po ďalších významných bitkách pri Parkane a oslobodení Ostrihomu (1683), Nových Zámkov (1685), Budína (1686) a víťazstvách pri Nagyharsányi, Slankamene, Zente a Belehrade, k tomu skutočne došlo.

„A tak v roku 1699 podpísaný Karlovský mier stanovil novú hranicu s Osmanmi, ale už mimo územia historického Uhorska,” objasňuje kurátor a zároveň konštatuje, že expanzia, ktorá začala totálnou porážkou v bitke pri Moháči (1526) a ktorá na celé desaťročia ukazovala vojenskú a spočiatku aj technologickú prevahu Osmanskej ríše, tak po vyše 150 rokoch skončila.

Spomedzi domácich hrdinov, v staršej historiografickej literatúre označovaných ako „turkobijci”, spomeňme ešte Mikuláša Pálffyho alebo Štefana Koháryho, ktorých pripomínajú viaceré diela.

Tieto diela podľa kurátora nevznikali len ako spravodajstvo o daných udalostiach, ale objednávali ich aj ich rodinní príslušníci ako diela slúžiace rodovej pamäti a reprezentácii. V neposlednom rade to boli podľa neho heraldické pamiatky – armálesy, ktoré im panovníci udeľovali a spolu s titulmi aj privilégiá a majetky. 

Pripomínanie ich hrdinstva, respektíve ich preliatej krvi pri obrane vlasti tak podľa neho nebolo samoúčelné. „A hoci sme sa snažili aj na tento aspekt dívať kriticky, téme ‚hrdinstva' tých čias sa nedalo vyhnúť,” hovorí Martin Čičo a pokračuje, že stať sa „hrdinom”, to nebolo nič triviálne. „Hrdinom sa človek stal buď tým, že vo vojne zvíťazil, alebo padol, pričom zvíťaziť sa nemuselo podariť v prvej bitke, ale šanca padnúť bola v každej.”

Martin Čičo spresňuje, že práve preto si ich potomkovia vážili a pripomínali aj prostredníctvom diel výtvarného umenia neraz aj s veľkým časovým odstupom.

Bitka pri Veľkých Vozokanoch a jej multimediálna odozva

Záver výstavy ponúka akési inscenované finále v podobe pripomienky bitky pri Veľkých Vozokanoch, ktorá je dodnes známa pre tragickú smrť štyroch príslušníkov rodu Esterháziovcov vrátane hlavy rodu, Ladislava Esterháziho. „Mimoriadna kolekcia diel výtvarného umenia, ktoré krátko po bitke vznikli, umocňuje tému rodovej pamäti a propagandy,” hovorí kurátor Martin Čičo a s hrdosťou dodáva, že „túto, dnes by sme povedali ‚multimediálnu odozvu jednej udalosti´, sa takto ucelene podarilo predstaviť po prvý raz.” 

Ako vraví, náročné boli už výpožičky. „Monumentálny výjav bitky pri Veľkých Vozokanoch (nadrozmerný obraz) snáď ešte nikdy neopustil rodový hrad Forchtenstein (dnes Burgenland, Rakúsko), pre ktorý bol namaľovaný,” dopĺňa kurátor. Dielo zachytáva priebeh bitky rozprestretý v rozľahlej krajine a komentovaný do obrazu vpísaným titulom a bohatou legendou s 22 položkami.

Rozmerný je aj obraz pohrebu padlých, ktorý sa uskutočnil v Trnavskom univerzitnom kostole, postavenom Mikulášom Esterházym ako rodová hrobka. Obe diela boli podľa kurátora určené pre úzky okruh divákov v rodovom sídle. „Naopak, spoločenskú prestíž smútočnej udalosti aj rodu malo zabezpečiť grafické stvárnenie pohrebného sprievodu a castra doloris – pohrebného aranžmá v bazilike, ktoré bolo súčasťou tlače pohrebnej reči,” vysvetľuje Martin Čičo a dodáva, že tá vyzdvihuje cnosti aj hrdinstvo mladých padlých pri obrane vlasti, čo bolo hlavným leitmotívom všetkých diel uchovávajúcich ich pamiatku v rodovej pamäti.

Jej kontinuitu aj dôležitosť pre potomkov až do súčasnosti podčiarkuje vytvorenie kópie významného predmetu, pozlátenej misy s vysokým reliéfom stvárňujúcim skon Ladislava Esterházyho, objednanej kňažnou Melindou Esterházy v roku 2000. Ukazuje, že ešte aj po 348 rokoch je uchovávanie spomienky na hrdinských predkov rodu prostredníctvom diel výtvarného umenia stále živé.

Zároveň to môže byť inšpirujúce aj pre rast nášho spoločenského a historického povedomia, podobne ako celá výstava ukazuje, že umenie nielen reprezentuje, ale môže aj spájať a preklenovať rozdiely dvoch odlišných kultúr.

Výstava Plody sváru. Obraz osmanskej prítomnosti v Slovenskej národnej galérii bude verejnosti sprístupnená do 18. mája.