Transatlantické priateľstvo už nie je posvätné. Povojnové puto však bolo vždy pokrivené. To, čo sa vydávalo za partnerstvo, bola často len závislosť. Dnes sa závoj dvíha. Keďže suverenita prevažuje nad sentimentom, Európska únia a USA už nie sú bežnými spojencami, ale mocnosťami, ktoré nanovo definujú svoje vzťahy.

Test vernosti

Únia prenechala svoju tvrdú silu Amerike. NATO sa zmenilo na predplatenú bezpečnostnú službu, ktorú financujú predovšetkým Spojené štáty a ktorú využíva Európska únia. Navyše dnes len 22 krajín NATO plní cieľ výdavkov na obranu vo výške dvoch percent HDP.

Teraz však vyžadujú USA väčšiu angažovanosť, inak dohodu zrušia. Donald Trump by mohol „rozvod“ formalizovať. Vojna na Ukrajine sa už stala skúškou vernosti medzi Bruselom a Washingtonom. Záujmy sa rozchádzajú. Spojené štáty sa v súčasnosti považujú za samostatný blok a postupne ustupujú zo svojej úlohy globálneho policajta.

EÚ zareagovala obranným fondom vo výške 800 miliárd eur a mantrou, ktorú Macron oficiálne potvrdil už v roku 2024: „Európa sa už nemôže spoliehať na bezpečnostný dáždnik iných a ani by sa nemala.“

Strategická autonómia už nie je len francúzskou rečou, ale stala sa európskou. Teraz každý vidí ilúziu transatlantického vzťahu, ako kedysi varoval bývalý francúzsky prezident François Mitterrand: „Francúzsko o tom nevie, ale sme vo vojne s Amerikou. V permanentnej vojne – ekonomickej, životne dôležitej, bez obetí.“

Desaťročia maskoval transatlantický tanec túto tichú rivalitu. Európa sa síce od USA neoddeľuje, ale znižuje riziká. Autonómia je teraz hlavným cieľom EÚ.

Autonómia však prináša základnú logistickú potrebu: rozhodovanie. Sú členské štáty EÚ skutočne pripravené vzdať sa časti svojej suverenity výmenou za spoločnú moc? V tomto smere zatiaľ neexistuje dohoda. Hlbším problémom je konsenzus. V Bruseli znie strategická autonómia pekne, no triešti sa vo Varšave, v Budapešti a v Ríme. Paralýza Európy je politická. Najväčšou hrozbou Únie nie je Amerika ani Čína. Je to ona sama. 

Multipolárne bludisko

Možno si však jednotu nevyberieme – bude vynútená. S otvorene nepriateľským americkým prezidentom, ktorý nazval EÚ „nepriateľom“, Európa teraz naplno pociťuje tlak nového svetového poriadku: roztrieštenosť, rastúce mocnosti a koniec starých záruk. Éra autopilota sa skončila. Strategická autonómia je kľúčom k politickej relevantnosti. 

Svet nebude čakať, kým Európa nájde svoj hlas. Čína upevňuje svoj vplyv cez program Novej hodvábnej cesty, Rusko sa snaží prekresliť hranice silou a Amerika sa obracia dovnútra, vyzbrojuje spojencov, no jedným dychom podkopáva spojenectvá. Národy sa uzatvárajú a využívajú autonómiu na získanie moci.

Európa zatiaľ stále ponúka diplomaciu zabalenú do prehnaného moralizovania. Lenže vo svete tvrdej sily si účinná diplomacia vyžaduje moc, nie kázne. Na skutočný vplyv treba mať v rukách páky.

Alebo ešte horšie. Multipolarita môže prehĺbiť rozpory v rámci EÚ. Nastal vek supernárodov a nové globálne bludisko odmeňuje len tých, ktorí sa pohybujú spoločne. USA, Čína, Rusko a India sa točia okolo jediného mocenského centra. Ich sila spočíva v súdržnosti, aj keď je vynútená.

Globalizácia 2.0 je teda roztrieštená, dominujú v nej civilizačné štáty, ktoré sú vyzbrojené obchodnými bariérami a kultúrnymi normami. Európa, naopak, pláva, jej jednota zatiaľ neexistuje.

Trumpova Amerika ponúka plán: clá ako nástroj dedolarizácie, kultúrne križiacke výpravy na zjednotenie národa a fiškálny nacionalizmus na znovuzískanie kontroly nad dlhom a menou. USA sa stávajú civilizačným štátom rovnako ako Čína – samostatným blokom, ktorý nepotrebuje vonkajšie uznanie. A čím má vyššie vonkajšie múry, tým pevnejšie zviera vnútro.

Civilizačný šach

Nevyslovenou pravdou je, že USA a EÚ už nemajú spoločný politický projekt, pretože už nevidia svet rovnako. Amerika sa prispôsobuje multipolárnosti, zatiaľ čo Európa sa drží morálneho univerzalizmu. Keďže sa však USA sťahujú zo svojej úlohy globálneho garanta, oporný múr sa rozpadáva. Zostáva už len Európa, ktorej chýba vplyv.

Americký viceprezident James David Vance to povedal jasne: „Nie je v záujme Európy ani Ameriky, aby bola Európa trvalým bezpečnostným vazalom Spojených štátov. To si určite uvedomujem.“ USA a EÚ by potom mohli spolupracovať, ale len ak sa bude Únia brať vážne a podporí pragmatickú diplomaciu.

Zdá sa, že Európania tento pohyb chápu. V najnovšom Eurobarometri uviedlo 81 percent občanov EÚ, že chcú, aby Únia „robila viac pre ich ochranu“. Ďalších 70 percent požaduje viac jednoty a rozhodnosti a 62 percent podporuje vybudovanie spoločného obranného systému, aj keby to znamenalo prelomenie národného veta.

Vyzerá to teda, že verejnosť neodmieta EÚ ako projekt, ale odmieta jej bezmocnosť. Ak tento nesúlad pretrvá, dôvera verejnosti ochabne. Národné vlády, poháňané populistickými vlnami, by sa mohli potichu obrátiť dovnútra, čím by zvnútra narušili samotnú Úniu. Strategická autonómia by potom nezanikla preto, že bola odmietnutá, ale preto, že sa nikdy nenaplnila. 

Éra etickej politiky sa skončila, keďže samotné ľudské práva už neumožňujú získať vplyv. Začala sa doba civilizačného súperenia. A pokiaľ sa EÚ neprekročí rovinu morálnej nadradenosti, nebude v novom svete udávať smer. Ostane tým, koho vedú iní.

Zhrnutie

Transatlantické spojenectvo už nie je nedotknuteľné. Je čoraz napätejšie a jeho podmienečná povaha sa ukazuje zreteľnejšie. Keď sa svet štiepi na bloky a civilizačné štáty vystupujú do popredia, Európa si musí vybrať: vyvíjať sa alebo zaniknúť. Pri absencii tvrdej sily bude morálny hlas Európy slabnúť, jej trhy sa rozdelia a jej spojenectvá sa budú obchádzať. Strategická autonómia zostane iba heslom. Multipolarita nebude len určovať svet okolo EÚ, ale rozštiepi Úniu zvnútra.