Za Milanom Lasicom. Stihol vytvoriť toľko, že bude prítomný navždy

Milana Lasicu si budem pamätať ako človeka s veľkým nadhľadom, demokrata, klasika a legendu. Vďaka jeho dielu tu bude prítomný navždy, ľudsky ho ale nenahradí nič. Píše František Mikloško.

Napísať niekoľko slov o Milanovi Lasicovi, ktorý bol vyše šesťdesiat rokov na výslní slovenského humoru, spevu, literárnej tvorby, réžie, herectva a spoločenského angažovania, nie je vôbec ľahká úloha. Vidno to aj z reakcií veľkého množstva umelcov a osobností zo Slovenska i Čiech. Každý si s obrovskou úctou a rešpektom naňho spomína zo svojho pohľadu, práve tým sa možno získava ucelenejší pohľad na túto nevšednú osobnosť novodobých kultúrnych dejín na Slovensku. Ja sa k tomu skromne pridám.

V poslednom rozhovore pre Denník N Milan Lasica na margo pandémie Covid-19 povedal: „Chýbali mi diváci, ale musím sa priznať, že viac mi chýbala kaviareň.“ Prečo to spomínam? Nuž, opýtali sme sa raz knieža Karla Schwarzenberga, ako by charakterizoval strednú Európu. Povedal, že hranice strednej Európy podľa neho určuje zvyk, že v nedeľu dopoludnia si páni vyšli do kaviarne, dali si cigaretku a kávičku, prečítali si noviny a debatovali s priateľmi. Teda kaviareň, ako civilizačný odkaz starej noblesnej Európy.

Humor Milana Lasicu bol celoživotnou konfrontáciou tohto slušného sveta s nezmyslami ideológií a správania, ktoré sme na Slovensku zažívali. Bard slovenského exilu Imrich Kružliak mi raz povedal, že Slováci nie sú vôbec menej nadaní ako ktorýkoľvek iný národ v Európe, ako Francúzi, Nemci a podobne. Ale, že „Slováci sa často nevedia správať,“ z čoho potom vznikajú naše frustrácie, že nás nikto neuznáva a neváži si nás.

Humor, ktorý prinášali Lasica a Satinský vystihoval tento náš problém, preto bude večne aktuálny a zostane nezmazateľnou klasikou. Satinský bol ten, kto Lasicovi nahrával, a ľudia na ich láskavý humor reagovali vždy spontánnym potleskom a smiechom.

Pred rozhodujúcimi voľbami v roku 1998 som bol na jednom výjazde s Júliusom Satinským. V jednej dedine, pred zaplneným kultúrnym domom, Satinský sedel, hrozil prstom divákom a hovoril: „Priatelia, my vám budeme hovoriť, čo máte robiť a vy nás budete pekne poslúchať…!“ Keby to povedal niekto z nás, tak by sme sa zastavili niekde až za humnami, Satinskému ľudia tlieskali a smiali sa.

Za „starých“ dobrých čias organizoval Oliver Andrásy s manželkou Dankou stretnutia u nich na záhrade, kde ponúkali svoje špeciality na grile a dávali takto dohromady mnoho ľudí. Chodieval tam aj Milan Lasica. Tu som ho mohol spoznať, nielen na javisku, ale v rozhovore a diskusiách. Budem si ho pamätať ako človeka s veľkým nadhľadom, demokrata, klasika, legendu! Stihol v živote toľko vytvoriť, že tu bude navždy prítomný. Ľudsky ho ale nenahradí nič.

Nech odpočíva v pokoji!