Ticho starej generácie

V čom sa tiché dni starej generácie stretávajú s rušným svetom mladých? Zdá sa, že generácie 21. storočia sú priepastne rozdielne a tieto rozdiely sa s urýchľovaním doby ešte viac prehlbujú. Dokážeme ešte nájsť to, čo ich spája? Staroba môže byť majákom pre mladých a mladosť môže byť posilou pre starých. Ak sa stretnú…

Pri spomienke na starého otca si ako prvé predstavím jeho mlčanie. Tým začínal každý náš rozhovor. Najprv sa na mňa zahľadel spod okuliarov, trochu sa usmial a až potom prišli na rad slová. Jeho byt bol presiaknutý tichom, ktoré však vypovedalo o mnohom – o samote, celoživotnej disciplíne, múdrosti, o zmierení. V duchu som si vravievala, že starý otec žije na púšti pri studni. Vždy je ochotný mi z nej nabrať vodu, keď sa pri nej cestou zastavím, ale hoci ja sa pohnem ďalej do pestrosti mladého života, on zostane mlčky čakať na ďalších okoloidúcich.

Túžim si uctiť jeho generáciu, keď už pre nič iné, tak aspoň pre celoživotnú múdrosť získanú možno najmä vlastnými zlyhaniami a ľútosťou. Zároveň si uvedomujem, že nie každý by so mnou súhlasil. Často počúvam, ako mladí hovoria o starých a starí o mladých – akoby tvorili dva priepastne rozdielne druhy. Pamätám si, ako som sa raz ešte ako dieťa rozhorčovala pred starou mamou nad nejakými „babkami“, ktoré ma niečím rozčúlili. Mala som pocit, že som v práve a určite mi dá za pravdu. Ona mi však s vážnou tvárou povedala: „Vieš, aj ja som babka.“ Nezabudnem na to, ako som sa vtedy hanbila.

Nechcem obhajovať chyby starších ani mladších. Vlastne ich vôbec nechcem rozdeľovať. Ľudia robia chyby v každom veku a nemožno k nim pristupovať všeobecne. Každý človek je iný. Píšem len z vlastnej skúsenosti a mala som veľké šťastie na starých rodičov. Sú pre mňa celoživotnými vzormi. Starý otec občas hovoril o samote starých ľudí. Ja by som mohla hovoriť o samote mladého človeka bez starých rodičov. Veľmi mi v živote chýba ich pohľad alebo, lepšie povedané, nadhľad, ktorý vekom získali.

Ilustračné foto: pixabey.com/sk

O to viac mi je ľúto, keď v súvislosti s nakazením koronavírusom počujem, ako sa mladí v tomto čase upokojujú myšlienkou, že nie sú starí. A starí majú čo robiť? Ľutovať sa, že už nie sú mladí? Neviem sa vyhnúť tomuto príkladu, jednoducho, ešte aj táto celosvetová choroba nám ukazuje, že medzi mladými a starými nie je až taký veľký rozdiel, keď si vyberá obete z obidvoch „skupín“.

Dôvodom, prečo som sa zahanbila, keď som ohovárala „babky“ bolo to, že som so starou mamou mala blízky vzťah a nechtiac som ju urazila svojou neúctou. Aj vďaka tomuto vzťahu som pochopila, že raz tiež budem babka. A učím sa vidieť starých rodičov v každých zvráskavených očiach. Už nevládzu kričať na svoju obhajobu, možno už dávno stratili vôľu bojovať sami za seba. A možno si, naopak, namiesto kriku vyberajú nepríjemnejšie spôsoby, ako vyliať na iných svoju trpkosť. Ľudia to robia. To, ako so svojím charakterom pracujeme v mladosti napokon určí, ako na nás raz budú spomínať. Musíme pamätať na tento vzťah medzi mladosťou a starobou. Ide o prepojenie života, ktorý prekvitá so životom, ktorý odovzdáva aj to posledné, čo mu ešte zostáva. Je to ten istý život a my potrebujeme vidieť a pamätať na všetky jeho časti. Keď stratíme toto prepojenie, kto nám ukáže, čo nás čaká v starobe a ako to zvládnuť? A kto nám v čase, keď budeme vyčerpaní vekom pripomenie, prečo sa oplatilo žiť?

Pokiaľ si pamätám, starý otec veľa nerozprával. Hovoril vždy len vtedy, keď som chcela počúvať. Väčšinou počúval on mňa, popri svojich bežných pomalých prácach. Len pri obede sme sa obaja zastavili, sediac oproti sebe. Pomodlili sme sa, najedli a potom sme ešte chvíľu posedeli. Vtedy som sa pýtala a starý otec rozprával o svete, ktorý som nikdy nepoznala. Hovoril o mori, ktoré predchádzalo jeho púšti. Z toho mora už zostala len tá studňa, z ktorej mi naberal sladkú vodu. Vo svojej samote a stereotype dní mi dával to najlepšie, čo mal. A ja som bola vďačná, že mám možnosť sa od neho učiť.

Pri pohľade na starých rodičov som videla vzor toho, čo by som v živote chcela dosiahnuť, aj toho, čomu by som sa radšej vyhla. Som si istá, že oni pri pohľade na mňa zažívali radosť z toho, čo po sebe zanechávajú a určite aj ľútosť nad tým, ako často podlieham chaosu. To už je však ukryté v tichu, ktoré po nich zostalo. Často v tom tichu premýšľam nad ich svetom, ktorý bol taký odlišný od môjho. A zároveň myslím na to, že ho predsa v sebe nesiem ako ich dedičstvo, ich život, ktorý pokračuje vo mne a bude pokračovať aj v mojich deťoch. Aký je to život? Plný priepastných rozdielov medzi mnou a „inými“ alebo tichý, prelínajúci sa so životmi tých, ktorí tu boli predo mnou a odovzdávajúci sa tým, ktorí prídu po mne?

Ďalšie články od Lucia Launerová
Ďalšie články