Víkendové čítanie: Prísľub úsvitu

Prinášame ukážku z knihy, ktorá je tvorená viac než štyridsiatimi kapitolami pôsobiacimi ako viac či menej autonómne anekdoty, spolu však nakoniec vytvárajú jedinečný príbeh so všetkým, čo k tomu patrí. Naviac, rozprávačom je sám autor, francúzsky spisovateľ Romain Gary, a bude len na vás, čo všetko mu uveríte z historiek, ktoré vám bude servírovať. Autobiograficky motivovaný príbeh syna, ktorý vzdáva svojej starnúcej matke hold, aký v literatúre nemá obdobu, je dnes považovaný za Garyho vrcholné dielo. 

Prísľub úsvitu

V tom čase som stretol rozkošnú Švédku, o akej snívajú muži vo všetkých krajinách, odkedy im dal svet do daru Švédsko. Bola veselá, pekná, inteligentná a hlavne, hlavne mala očarujúci hlas – na hlasy som bol vždy citlivý. Nemám sluch a medzi mnou a hudbou panuje smutné a rezignované nedorozumenie. Som však neobyčajne citlivý na hlasy. Vôbec neviem, kvôli čomu to tak je. Možno ide o nejakú anomáliu v mojich ušiach, nejaký zle umiestnený nerv – raz som si dokonca nechal odborne vyšetriť Eustachovu trubicu, aby sa mi na to pozreli, ale nič nenašli. Skrátka, Brigita mala hlas, ja som mal sluch a boli sme stvorení na to, aby sme si rozumeli. V skutočnosti sme si rozumeli naozaj dobre. Počúval som jej hlas a bol som šťastný. Napriek tomu, že som to hral na ostrieľaného a znalého, naivne som dúfal, že takému dokonalému súzvuku sa nič nemôže prihodiť. Podávali sme dôkazy takého šťastia, že naši hoteloví susedia, študenti všetkých farieb pleti a zo všetkých zemepisných šírok, sa usmievali, keď sme okolo seba ráno prechádzali po schodoch. Potom som si všimol, že Brigita začína byť zadumaná. Často chodila navštíviť jednu starú švédsku dámu, ktorá bývala v hoteli des Grands Hommes na námestí Panteónu. Zostávala u nej veľmi dlho, niekedy až do jednej či druhej hodiny v noci.

Brigita sa vracala domov veľmi unavená a občas mi smutne vzdychajúc pohladila líce.

Vkradla sa do mňa tajná pochybnosť: cítil som, že predo mnou niečo skrýva. S mojou predčasnou predvídavosťou nebolo treba veľa, aby vo mne vzbudila podozrenie. Rozmýšľal som teda, či tá stará švédska dáma neochorela a či pomaličky vo svojej hotelovej izbe neumiera. A čo ak bola vlastnou matkou mojej priateľky, ktorá do Paríža prišla vyhľadať starostlivosť slávnych francúzskych odborníkov? Brigita mala krásnu dušu, zbožňovala ma a bol to typ ženy, ktorá skrýva svoj žiaľ, aby ušetrila moju umeleckú citlivosť a nekazila moje literárne vzlety. 

Raz v noci okolo jednej, keď som si predstavoval, ako moja úbohá Brigita práve plače pri lôžku umierajúcej, som to už nevydržal a vydal som sa do hotela des Grands Hommes. Pršalo. Dvere hotela boli zatvorené. Schoval som sa pod prístrešok právnickej fakulty a s úzkosťou som pozoroval fasádu budovy. Zrazu sa na štvrtom poschodí v jednom okne rozsvietilo a na balkóne sa zjavila Brigita s rozpustenými vlasmi. Mala na sebe pánsky župan a chvíľu tak zostala nehybne stáť, s tvárou nastavenou dažďu. Bol som trochu udivený. Vôbec som nechápal, čo tam môže robiť v tom pánskom župane a s rozstrapatenými vlasmi. Možnože ju zastihol lejak a manžel tej švédskej dámy jej musel požičať svoj župan, kým sa jej oblečenie sušilo. 

Zrazu sa na balkóne zjavil mladý muž v pyžame a oprel sa lakťami vedľa Brigity. Tentoraz som bol naozaj prekvapený. Nevedel som, že tá švédska dáma mala syna. Vtedy sa zrazu pod mojimi nohami roztvorila zem, právnická fakulta sa mi zrútila na hlavu a moje srdce si rozdelili peklo a hrôza: mladý muž vzal Brigitu okolo pása a moja posledná nádej, že možno len vošla k susedovi naplniť si pero, sa razom vyparila. Ten všivák k sebe Brigitu pritisol a pobozkal ju na pery. Nato ju vtiahol dovnútra a svetlo sa diskrétne stlmilo, ale celkom nezhaslo: ten zločinec si dokonca ešte aj zakladal na tom, aby bolo vidieť, čo robí. Vyrazil som zo seba strašný rev a vrhol som sa ku vchodu do hotela v snahe zabrániť tomu, aby bol zločin dokonaný. Bolo treba vyliezť cez štyri poschodia, no myslel som si, že prídem včas, pokiaľ ten darebák nie je surovec najhrubšieho zrna a má bontón. Bohužiaľ, dvere hotela boli zatvorené a musel som búchať, zvoniť, revať a všetko možné a strácať tak čas, ktorý bol o to vzácnejší, že môj sok tam hore určite nemal rovnaké ťažkosti. 

Vrcholom smoly bolo, že vo svojom pobláznení som si zle zapamätal okno, a keď mi vrátnik konečne prišiel otvoriť a ja som ako orol letel z jedného poschodia na druhé, pomýlil som si dvere, a keď sa tie, na ktoré som zabúchal, otvorili, skočil som na krk nejakému nízkemu mladíkovi, ktorý sa tak naľakal, že mi takmer odpadol v náručí. Mihnutím oka som pochopil, že to vôbec nebol typ mladého muža, ktorý by vo svojej izbe prijímal ženy, práve naopak. Prosebne na mňa gúľal očami, no nič som preňho nemohol urobiť, mal som príliš naponáhlo. 

Ocitol som sa teda opäť na tmavom schodisku a strácal som drahocenný čas hľadaním vypínača. Už som si bol istý, že prídem neskoro. Môj vrah nemusel vyliezť štyri poschodia, nemusel rozraziť nijaké dvere, bol priamo na mieste a v tom čase si už musel mädliť ruky. Náhle ma opustili sily. Zmocnila sa ma absolútna skleslosť. Sadol som si na schody a zotrel si z čela pot a dážď. Začul som nesmelé šuchtanie nôh a láskavý mládenec si ku mne prisadol a vzal ma za ruku. Nemal som ani silu vytrhnúť mu ju. Začal ma utešovať: pokiaľ si dobre spomínam, ponúkal mi svoje priateľstvo. Potľapkával ma po ruke a ubezpečoval ma, že muž ako ja nebude mať žiadne problémy nájsť si spriaznenú dušu, ktorá by ho bola hodna. Pozrel som naňho s neurčitým záujmom: ale nie, v tomto smere sa pre mňa nikdy nedalo nič urobiť. Ženy boli ukrutné beštie, ale nebolo nikoho iného, na koho by som sa mohol obrátiť. Vlastnili výhradné právo. 

Zaplavila ma obrovská sebaľútosť. Nielenže som práve utrpel tú najukrutnejšiu porážku, ale na to, aby ma niekto poľutoval a zobral ma za ruku, sa na celom svete našla len jedna buzna. Vrhol som naňho temný pohľad, vyšiel som z hotela des Grands Hommes a vrátil som sa domov. Ľahol som si do postele rozhodnutý, že sa hneď na druhý deň prihlásim do cudzineckej légie.

Brigita sa vrátila okolo druhej, keď som sa už začínal strachovať: čo ak sa jej niečo stalo? Nesmelo zaklopala na dvere a ja som jej nahlas a jasne jedným slovom povedal, čo si o nej myslím. Pol hodinu sa snažila vzbudiť vo mne skrz zatvorené dvere súcit. Potom nastalo dlhé ticho. Keďže mi nahnalo strach pomyslenie, že sa možno vráti do hotela des Grands Hommes, vyskočil som z postele a otvoril som jej. Dal som jej pár dobre precítených faciek – chcem povedať, ktoré som ja dobre cítil: v živote mi vždy robilo veľké ťažkosti biť ženy. Asi nie som dosť mužný. Potom som jej položil otázku, ktorú ešte i dnes, vo svetle dvadsaťpäťročných skúseností, považujem v mojej kariére šampióna za tú najidiotskejšiu:

„Prečo si to urobila?“

Brigitina odpoveď bola naozaj krásna. Povedal by som dokonca dojemná. Skutočne odhaľuje silu mojej osobnosti. Zdvihla ku mne svoje modré oči plné sĺz a potom, natriasajúc plavými kučerami a s úprimným a patetickým úsilím, aby to všetko vysvetlila, mi povedala:

„Tak veľmi sa na teba podobal!“

Ešte stále som sa z toho nespamätal. Ešte som nebol mŕtvy, bývali sme spolu, mala ma po ruke, ale nie, ona potrebovala večer čo večer prejsť za dažďa jeden kilometer a stretnúť sa s niekým iba preto, že sa na mňa podobal. Ak toto nie je príťažlivosť, tak som z toho jeleň. Cítil som sa omnoho lepšie. Musel som sa dokonca snažiť zostať skromný a nenaparovať sa. Hovorte si, čo chcete, ale v ženách som predsa len zanechával silný dojem.

Odvtedy som nad Brigitinou odpoveďou veľa premýšľal a jednoznačne nulové závery, ku ktorým som dospel, mi napriek všetkému veľmi uľahčili môj vzťah k ženám – a k mužom, ktorí sa mi podobajú.

Odvtedy ma už nikdy nijaká žena nepodviedla – teda, chcem povedať, že som už nikdy viac nečakal v daždi.