Please No Disco Tonight pokračuje v Brutalmanii

Prvý raz som ju videl, keď skočila zo strechy. Stála tam s cigaretou a pozerala dole z trojposchodovej budovy. Ulica bola pustá, a tak som bol jediný, kto jej snáď ešte mohol pomôcť. Ale keď dopadla na zem, zdvihla sa a zapálila si ďalšiu. To už som prišiel k nej, ale nevedel som, čo mám povedať. Prehovorila však ona.

  „Ako ste sa sem dostali? Sem nik nechodí.“

  „Presne preto. Naozaj ste ok?“

  „Už som prežila aj výstup z auta počas jazdy uprostred polí, na okresnej hradskej. A raz som sa zadusila krvou. Samozrejme, nie svojou. Dodal ju Červený kríž.“

  „To je nenormálne.“

  „Tvoja matka je nenormálna.“ Zdalo sa mi, že sa trochu usmiala.

  „Odprevadím vás domov. Kde bývate?“

  „Nikde. Nikde poriadne. Vlastne si to len ťažko pamätám a je mi to fuk. Nemá zmysel to ani vysvetľovať.“

  „Stáva sa vám často, že zrazu neviete, v akej ste krajine?“

  „Ľahko. Hlavne ma mätú premeny jazyka a peňazí. Skôr než sa dostaneš k nejakej kultúre, potrebuješ byť v hoteloch a na letiskách v zložitých situáciách. A love? Tie si musíš vymeniť a nikto ti nerozumie, čo trepeš.“

  „Jasné.“ Nerozumel som ani slovo, ale páčila sa mi. „Ak chcete, môžete ísť ku mne. Ja bývam na lodi so zopár priateľmi.“

  „To znie zaujímavo. Tak poďme. Ako sa voláte?“

  „Wolfgang.“

  „To nie je možné.“

  „A prežiť skok zo strechy? Pre vás, zdá sa, už nudné.“

  „Vlastniť loď tiež nie je bežné.“

  „Je to navyše pirátska loď.“

   Vtedy sa rozosmiala a ja som si všimol, že doteraz bola smrteľne vážna.

  „To je skvelé. Vydáme sa spolu na plavbu okolo sveta a na pevninu sa už nikdy nevrátime.“

  „Ešte ste mi nepovedali vaše meno.“

  „Ani nepoviem.“ A smiala sa ďalej. „Až keď mi poviete, odkiaľ máte pirátsku loď.“

  Vydali sme sa smerom k furčianskemu prístavu.

  „Prečo ste vlastne skočili z tej strechy? A ako to, že vám nič nie je?“

  „Myslím si, že som už mŕtva, a preto nemôžem zomrieť.“

  „Žartujete, však?“

  „Rada by som. Viete, ja nepijem vodu, ani kávu. Ja pijem len víno a kávu. Kedysi mi to pomáhalo. Ale potom sa tá morbídna predstava, že som mŕtva, znovu vrátila. Pravidelne sa pokúšam zabiť sa, ale nejde to. Začalo sa to po samovražde jedného chlapca, ktorého som zbožňovala. Viem, že je ťažké tomu uveriť.“

  „Je to nemožné, ak by som to nevidel. Pokračujte.“

  „Jedného dňa som dostala príšerný pocit, že som mŕtva, a nemohla som sa toho zbaviť. Cestou domov som premýšľala, že si pôjdem ľahnúť na cinter, aby som bola bližšie k ostatným, ktorí už natiahli sandále. Porozprávala som o tom mame, učiteľom a lekárom, ale nik mi nevedel poskytnúť pomoc. Tak som sa ju vybrala hľadať sama.“

  „Počuli ste o nápoji Milujed?“ opýtal som sa jej.

  „Nie. A pokojne mi tykaj,“ odpovedala.

  Nasypal som do svojej obľúbenej šálky trochu suchej zmesi čaju Milujed, zalial som ju vriacou vodou a podal jej ju.

  „Jeho hlavnou zložkou je bylina, ktorá rastie voľne v prírode už len v Inferzóne, najstaršej a najnebezpečnejšej časti Furče,“ začal som.

  „Vraj sa sem dostala ešte pred počiatkom ľudského osídľovania. Nikto nevie ako, ani odkiaľ. Inferzónu nenájdeš na žiadnej mape. Najschopnejší pátrači získali plány území, ktoré s ňou kedysi hraničili, ale nič viac. Jej predmestie pôsobí chladne aj v tropickej horúčave. Schátraná a pustá diera. Občas je tam možné zahliadnuť siluety posledných najdrsnejších nájomníkov, zlovestné tiene a torzá mládeže popíjajúce lacné víno vo vraku auta. Pri ledva stojacich ošarpaných panelákoch sa krčia ruiny rodinných domov. Už sa nedá určiť, čo bolo postavené skôr. Ale hlboko v džungli údajne existuje jej druhá časť.“

  „V ktorej si ty bol, však?“ a začala sa opäť smiať.

  „Nie,“ odvetil som. „Iba na tom predmestí. Poslednýkrát na kohosi schátranej verande listoval vietor v starom čísle časopisu, kde písali, že skutočná metalová hudba nepotrebuje morbídne maskoty, ani hororový mejkap.“

  „Zoberieš ma tam?“ s úsmevom na mňa pozrela.

  „Je nebezpečné tam chodiť. Hovorí sa o nej, že neexistuje. Tým lepšie. Možno túto fámu rozšíril samotný gróf Monte Ancikristo. Milujed je najsilnejší liek proti nenávisti. Čistá láska. Nikdy sa nezmenila, ale vďaka nej nezostáva nič rovnaké. Aj ked sme ju nevynašli, je v tom nápoji purpurovej farby a horkej chuti viditeľná. Nevieme to vysvetliť, ale mali by sme tomu veriť.“

  „Čo ty nenakecáš.“

  „Ako som povedal, krajina pôvodu čaju Milujed je neznáma. Zmienky o ňom sa nenachádzajú na žiadnych papyrusových zvitkoch, v žiadnych tajomných kronikách a literárnych dielach. Iba na jednom starom pergamene je napísaný jeho recept. Je to legendárny Testament, ktorého zákonom sú Lebky. Odsúdený na smrť si prečíta Testament a pred očami sa mu zjavia Lebky a Testament.“

  „Čo to znamená?“ Vyzerala pobavene.

  „To nikto nevie. Testament sa záhadne stratil a zostal po ňom len ten recept, ktorý niekto z neho opísal.“

  „A odkiaľ to ty všetko vieš?“

  „Od Brutalmanie.“

  „Ja v šálke žiadnu lásku nevidím.“

  „Musíš sa napiť.“

  „Hovor mi ešte o Inferzóne.“

  „V srdci džungle údajne existujú ruiny blokov a domov, uličky a podchody, kde vidieť stlčené striešky a pulty so samovarmi. Dymiace okované čajníky, žeravé uhlie na malých bazároch. Milujed sa tam nalieva do pohárov so silným dnom na porcelánovej podšálke. Podľa mňa sú členovia bandy Brutalmania vesmírni obchodní cestujúci a majú súkromnú čajovňu hlboko vo vnútrozemí Inferzóny, aj dobré ceny. Rána tam bývajú chladné, a tak je Milujed skvelý na zahriatie. Čašníci prinášajú zelené aj čierne olivy, syr prešpikovaný bylinkami, sezamovú pastu, ktorá má každé oko inej farby a med zozbieraný v pralese.“

  *Inferzóna – pekelná zóna, slov. hračka, v angl. orig. Interzone – kniha amer. spisovateľa W. S. Burroughsa. Názov odkazuje na medzinárodnú zónu v Tangeri (Maroko), kde Burroughs žil v 50. rokoch 20. storočia.