Príbeh. Manžel sa nevrátil zo zahraničia včas, ŠtB im nedala pokoj ďalších 20 rokov
ŽILINA – Narodila sa uprostred druhej svetovej vojny a lekár jej pri narodení prorokoval blízku smrť. Prežila a vyrástla z nej silná žena, ktorú čakali nemalé životné skúšky spojené s minulým režimom. Toto je príbeh Žilinčanky Nadi Köhlerovej.
Snímka obrazovky (364)Manžel sa nevrátil zo zahraničia včas, ŠtB im nedala pokoj ďalších 20 rokov. Príbeh Žilinčanky Nadi Köhlerovej. Foto: Paměť národa
Narodila sa 2. septembra roku 1944 dcére židovského riaditeľa textilnej továrne Viere a otcovi Štefanovi pochádzajúceho z chudobných pomerov.
Matka sa pre svoju vieru musela skrývať
„Aj keď mamička nebola nijako veriaca, na začiatku vojny konvertovala ku katolíkom a neskôr otec požiadal prezidenta o výnimku, aby mamička nemusela do transportu. Stálo to vraj dosť peňazí, ale nakoniec aj to prestalo platiť a zmiešaným manželstvom bol ohrozený aj otec. Snáď sa vraj vzhľadom na to na oko rozviedli, to už neviem presne,“ približuje pamätníčka Naďa dramatické okolnosti, ktoré predchádzali jej narodeniu pre magazín Paměť národa.
V roku 1942 Viera spolu so svojou mamičkou dostali rozkaz dostaviť sa na zhromaždisko, odkiaľ mali byť deportované nevedno kam. Štefan Šaradin sa však rozhodol svoju milovanú ženu zachrániť. Pracoval vtedy v žilinskej továrni na zápalky, kde ako riaditeľ pôsobil tzv. hospodársky dôležitý pán Wittenberg. Ten na otcovu prosbu dovolil, že môže schovávať svoju ženu v pivnici továrne.
Po viac ako roku skrývania v pivnici Viera otehotnela. Hrozili zdravotné komplikácie, a ak by sa pôrod aj podaril, čo s malým novorodencom? Skrýša mohla byť ľahko vyzradená a dôsledky katastrofálne.
„Našťastie prišiel zmätok spojený s vypuknutím Slovenského národného povstania. Mamička v tom čase dostala pôrodné bolesti a otec ju odviezol do pôrodnice. V tých chaotických dňoch nikto neriešil, či je mamička Židovka, a pod dohľadom lekára ma porodila. Bola som vraj ale taká slabučká, že doktor mi prorokoval skorý koniec. Mamička sa zariekla, že urobí všetko pre to, aby som žila.“
Do pivnice už sa s novonarodenou dcérou nevrátila. Útočisko našli v horách v Turci u vzdialenej príbuznej, ktorá matku s dcérou schovala vo svojom dome. Keď museli utiecť aj odtiaľ, dožili koniec vojny v pivničnom byte v Žiline.
O svojom pôvode nevedela až do dospelosti
Po vojne sa Viera dozvedela, že babičku deportovali do koncentračného tábora, ktorý neprežila. Naďa o rodinnej histórii vtedy nevedela nič.
„Nebola som vychovávaná ako Židovka a vôbec som nevedela, že ňou som. Boli sme krstení katolíci, ale ja som celý život ateistka. Inak som bola v škole obľúbená a dobre som sa učila. Aj keď bolo Slovensko veľmi antisemitické, ja som to nijako nepociťovala, pretože nikto nič nevedel až do dospelosti, keď ma začala zaujímať rodinná história,“ hovorí pamätníčka.
Strýko dostal trest smrti
Otec po vojne vstúpil do komunistickej strany, pretože idealisticky veril, že strana zmení sociálne pomery v spoločnosti k lepšiemu. V tom čase na Slovensku vznikali nové úrady, vrátane Štátnej bezpečnosti. Nadin strýko Juraj Glaser, ktorý počas vojny bojoval s partizánmi a ktorému chýbalo vzdelanie, sa nechal v dobrej viere u ŠtB zamestnať. Jeho priamym nadriadeným bol Osvald Závodský. Toho komunisti obvinili, podobne ako v Čechách Rudolfa Slánského, z údajnej protistraníckej činnosti. Závodského vedenie Štátnej bezpečnosti vraj nepracovalo podľa inštrukcií straníckeho vedenia a krylo rôzne definovaných nepriateľov. Na základe vykonštruovaného procesu ho komunisti v roku 1954 popravili. Nadin strýko Juraj Glaser dostal trest smrti tiež, potom verdikt znížili na doživotie. V Leopoldove a ďalších lágroch nakoniec pretrpel 13 rokov.
Snáď vďaka tomu, že otec bol v KSČ a uväznený strýko nosil iné priezvisko, nemala Naďa problém dostať sa na vysokú školu. V rokoch 1961 až 1966 v Bratislave študovala farmáciu. V tom čase sa tiež zoznámila so svojim osudovým mužom Ivanom Köhlerom, bohémskym študentom hudobných vied, ktorý miloval jazz a fotografovanie viac ako školu. „Keď som sa s ním zoznámila, už bol zo školy vyhodený, takže ju ani nedoštudoval,“ spomína Naďa na muža, ktorý jej učaroval svojou charizmou a talentom. Na ďalších viac ako dvadsať rokov sa stala jeho životnou oporou.
Udalosti augusta 1968
V roku 1966 dostala Naďa umiestnenku do lekárne v Českej Lípe a Ivan tam dostal prácu v múzeu. Narodil sa im syn Richard a tu ich zastihla invázia vojsk Varšavskej zmluvy. „Bývali sme na námestí v Českej Lípe, boli štyri hodiny ráno a na dvere búchal kamarát so slovami: Vstávajte, je vojna, sú tu Rusi a vy spíte. Vyšli sme dole na námestie, ktoré už bolo plné tankov. Môj manžel s jedným kolegom z múzea sadli na motorku a odišli do Prahy fotiť okupáciu,“ opisuje Naďa dramatické okamihy.
Ivan Köhler sa zapojil do amatérskej fotografickej skupiny, ktorá spolupracovala s fotografmi z Mníchova, kam v roku 1969 dostali Köhlerovci pozvanie. Naďa si v Mníchove našla brigádu v odbore, Ivana sa pokúšal zamestnať vo svojej galérii mníchovský priateľ, ale po nejakej dobe ho prepustil. „Manžel bol bohém celým telom. Bol veľmi družný a najradšej bavil ľudí. Nemal zmysel pre zodpovednosť a disciplínu. Kamarát by vraj asi skrachoval, keby ho tam ešte chvíľu nechal,“ charakterizuje Naďa svojho vtedajšieho manžela, ktorého slobodomyseľná povaha vo vtedajšom režime zapríčinila mnoho problémov.
Naďa v Mníchove zostala tri mesiace, Ivan sa rozhodol zostať dlhšie. Písal sa rok 1969 a v Československu vyšlo rozhodnutie opäť nepriedušne uzavrieť hranice. Občania, ktorí sa zdržiavali mimo územia republiky, sa mali pod hrozbou postihu vrátiť do 9. októbra 1969.
„Môj manžel sa o to ale vôbec nezaujímal. Bola mu ľahostajná politika aj kto je prezident. On chcel len žiť, chcel byť voľný a užívať si život. Takže si nevšimol nariadenie nejakého Husáka, že sa má vrátiť. Zháňala som sa po ňom, aby nebol problém. Ale problém bol.“
GalériaNaďa v roku 1984. Foto: Paměť národa
ŠtB prekážal ich životný štýl
Akonáhle sa Ivan tri týždne po termíne vrátil do republiky, zabavili mu pas a ako občan podozrivý z pokusu o emigráciu sa ocitol pod štátnym dozorom. „ŠtB nám urobila domovú prehliadku a myslím, že mu vtedy zabrali aj negatívy z augustovej okupácie 1968,“ opisuje Naďa situáciu.
Ivanov neskorý návrat do Československa tak odštartoval dvadsaťročné prenasledovanie, ktoré na svojich pleciach niesla predovšetkým pamätníčka Naďa Köhlerová. Jej manžel, od tej chvíle považovaný za antisocialistický živel, si nebral servítky pred ústa. Nedokázal sa zmieriť s tým, že mu režim znemožňuje žiť slobodne. Zároveň ale nerobil nič, za čo by ho mohli zavrieť, pretože do ilegálnych ani politických akcií sa nezapájal.
„To ho nezaujímalo. Dráždil skrátka len svojím spôsobom života. Mal zamestnanie v múzeu, ale kontakt s mníchovskými fotografmi, záľuba v džeze či fotografovanie bolo prejavom slobodného zmýšľania. Manžel bol na očiach pre svoju výstrednosť.“
V roku 1970 sa Naďa rozhodla vrátiť na Slovensko. V Českej Lípe pociťovala veľkú psychickú záťaž, pretože manžel necítil zodpovednosť za rodinu ani po finančnej stránke a dúfala, že na Slovensku ju podporí manželova matka. To sa však nestalo.
„Išla som nakoniec tam, kam nikto nechcel – do malého mestečka Rajec. Dostala som miesto vedúcej lekárne, hoci som nebola v strane. To len svedčí o tom, že Rajcu sa naozaj každý snažil vyhnúť. Dôležité bolo tiež, že sme tam dostali bývanie. Na prízemí bola lekáreň, na poschodí nádherný priestranný byt. Na pôjde si manžel urobil ateliér.“
V pätách im boli tajní a situácia tam bola ešte horšia. „Prišli okamžite. Zasahovali do súkromného života tým, že pozorovali, ako žijeme, a videli, že manžel neprispieva na domácnosť, že máme konflikty, videli, že som obľúbená a mám okolo seba kamarátov, ktorí mi napríklad aj dvorili,“ opisuje. Všetky tieto slabé miesta ŠtB používali na to, aby mohli mužom manipulovať. „Napríklad zavolali manželovi do práce, že niekoho doma mám, hoci išlo len o kamaráta. Manžel sa vrátil a nastal medzi nami konflikt. A to sa im hodilo. Čakali, že to vzdám a že od neho utečiem.
Keby od manžela odišla, zničili by ho
Naďa to síce s manželom nemala ľahké a rodinu s tromi deťmi de facto živila sama, ale pred ŠtB ho stále kryla. „Manžela pozývali na výsluchy, ale bol drzý a logicky veľmi neuvažoval, žil si vo svojej umeleckej dimenzii, čím ich hrozne rozčuľoval. Nemali však pádny dôvod, aby ho zavreli. Radšej sa rozprávali so mnou, pretože to malo nejakú logiku. Chodili za mnou často, väčšinou do lekárne. Chceli odo mňa, aby som presvedčila manžela na podpísanie spolupráce s ŠtB. Že mu dajú pas a vyšlú ho na zahraničné cesty. Samozrejme sme to odmietli. Tak za mnou chodili a snažili sa ma presvedčiť, aby som od manžela odišla, pretože sa nestará o rodinu. Keby som od neho odišla, mali by to s ním jednoduchšie a zničili by ho. Kryla som ho.“
Čo si džezová sekcia mohla dovoliť na Slovensku, to by v Čechách neprešlo
Naďa oceňovala umelecké kvality manželovej fotografickej práce a snažila sa ho podporovať finančne aj morálne. Mohla si užívať jazzové koncerty a festivaly v Žiline, ktoré Ivan Köhler organizoval, aj návštevy priateľov v dome v Rajci, ktorý sa stal akýmsi neoficiálnym umeleckým centrom. Čisto pragmaticky sa usilovala o zachovanie rodiny aj z obáv o svoje deti, ktoré by mali veľké problémy, ak by sa ich otec stal politickým väzňom.
„Zaujímavé bolo, že manžel spolupracoval s českou Jazzovou sekciou a umožňoval významným českým jazzmanom, ako bol Jiří Stivín, Jana Koubková, Eva Olmerová a ďalším, vystupovať v Žiline.“ Jazzová sekcia nevzbudzovala na Slovensku toľko nežiaducej pozornosti ako v Čechách. Naďa napríklad spomína, že Česi priniesli na festival zo Západu materiály o umení. „Nikto z ŠtB si to ani nevšimol. Chalani hovorili, že toto keby vybalili v Prahe, hneď by ich zobrali. ŠtB sa totiž na Slovensku sústredila hlavne na opozičnú cirkev.“
V roku 1975 bola tretíkrát tehotná, keď ich dom navštívil o generáciu starší slovenský spisovateľ Dominik Tatarka, ktorý od roku 1970 nesmel publikovať. „Ja som bola nešťastná, že som tehotná, pretože som netušila, ako to všetko zvládnem. Cítila som sa unavená, na všetko sama, manžel mi nepomáhal. Dominik Tatarka bol ale taký milý a láskavý, že ma nejako upokojil. Nakoniec som dcéru pomenovala po ňom,“ rozpráva Naďa Köhlerová, ktorá si dodnes nemôže odpustiť, že už sa so spisovateľom nikdy nestretla.
„Keď sa dozvedel, že mám Dominiku, napísal mi veľmi krásny, dlhý a dojemný list. Vtedy bol v úplnom zatratení, úplne sám, navyše chorý a bolo pre neho povzbudením, že niekomu stál za to, aby po ňom pomenoval svoje dieťa.“
Naďa mu chcela odpísať a stretnúť sa s ním, ale dostala vážne varovanie, aby to nerobila, pretože Tatarka je, rovnako ako jej manžel, pod stálym dohľadom ŠtB, všetka jeho korešpondencia je lustrovaná, na dome má kamery a stretnutie sa im vypomstí. Až po jeho smrti Naďa objavila, že vo svojej knihe Sám proti noci vydanej roku 1984 v Mníchove venoval niekoľko listov jej dcére Dominike. Mimochodom, bol prvým z niekoľkých málo Slovákov, ktorí podpísali Chartu 77.
Naďa Köhlerová vychovala tri deti, po revolúcii 1989 sa rozviedla a usadila sa v Prahe.
Cookies na našej webovej stránke používame len v dvoch prípadoch.
V jednom prípade pre meranie návštevnosti v Google analytics a v druhom prípade pre prihlásenie užívateľa.
Nakoľko sme zrušili inzercie, reklamy a merania tretích strán, nezbierame žiadne citlivé dáta o užívateľoch.
Preto potvrdením súhlasíte so základnými cookies na našom webe.
