Futbalový bohém: Mohol, ale neemigroval, musel, ale komunistov neposlúchal

222222 Miroslav Gerhát (vpravo) v martinskom drese. Foto: archív MG

ŽILINA – Rodák z Topoľčian, ktorý skoro celú svoju futbalovú kariéru strávil v drese ZVL Žilina, dnes 71-ročný Miroslav Gerhát, má bohaté zážitky, o ktoré sa podelil so Žilinským Štandardom.

Jeho prvým športom bol stolný tenis, ale ako štvrták na základnej škole presedlal na futbal. Do mesta pod Dubňom sa dostal v roku 1967.

„Žilinskí funkcionári prišli za mnou do miesta môjho bydliska v Tovarníkoch. Echo na mňa im dal môj bývalý topoľčiansky tréner Vojtech Schottert, ktorý rok predtým prišiel trénovať do Žiliny. Tak sa začalo moje pôsobenie v Žiline, kde som ako 15-ročný prestúpil a zároveň nastúpil na Stredné odborné učilište energetické, kde som býval na internáte,“ uviedol pre Žilinský Štandard Miroslav Gerhát.

Ten na poste záložníka postupne napredoval a v žltozelenom drese patril k lídrom mužstva už v doraste. Vo veku 18 rokov sa pohrával s myšlienkou, či neemigrovať zo socialistického Československa. „Boli sme na turnaji v Neukirchene v Západnom Nemecku. Turnaj sme vyhrali a mňa vyhlásili za najlepšieho hráča. S jedným spoluhráčom sme uvažovali, či neujdeme. Počkali sme na druhý deň. Ešte sme absolvovali raňajky, ale napokon sme nezdrhli. Zostali sme a vrátili sme sa domov.“

Jeho meno sa spájalo s emigráciou aj v roku 1982, ale vtedy bol v tom nevinne. V Čedoku kúpil rodinnú dovolenku do zahraničia, ale pomýlil si termín o jeden týždeň. A keďže v čase dovolenky mala Žilina ešte odohrať jeden majstrovský zápas, nechceli mu dať devízový prísľub, bez ktorého sa do kapitalistického sveta nedalo vycestovať. Naopak, začali ho podozrievať, že pod zámienkou dovolenky chce z republiky utiecť. Vysvetľoval to na polícii, aj u komunistických funkcionárov so vzťahom k futbalu, ale nakoniec mu pomohol riaditeľa nemocnice, ktorý ho poslal do Československej banky, kde mu vystavili potrebnú pečiatku.

Miroslav Gerhát spoznal viacero zahraničných krajín vďaka futbalu. Napr. ako hráč Dukly Praha, kde bol v ročníkoch 1972/1973 a 1973/1974 na základnej vojenskej službe.

„Dukla pravidelne chodila na turnaj do New Yorku, ale práve v roku 1973 sme nedostali víza, takže sa tam necestovalo. Náhradné riešenie však bolo tiež atraktívne. Mesačný zájazd do Indonézie, Thajska a Singapuru mi priniesol nielen futbalové zážitky. Tam som si kúpil vystreľovací dáždnik, o ktorom v tých rokoch v Československu nikto ani nesníval. Mojej budúcej manželke Katke som odtiaľ priniesol šaty. S tým sa viaže úsmevná príhoda, lebo tie šaty, aby som trafil veľkosť, som si v obchode skúšal ja. No najväčším darčekom boli zlaté obrúčky, ktoré sme o rok neskôr použili na našej svadbe.“

Keď Miroslav Gerhát účinkoval v mužstve Jednota Trenčín (1977 – 1980), vymenil post záložníka za ľavého obrancu, pričom na tejto pozícii sa mu až tak darilo, že sa objavil v širšom výbere olympijského tímu Československa. Lenže zranenie chrbtice ho vyradilo z prípadnej účasti na OH 1980 v Moskve, kde sme získali zlaté medaily.

Keby tento futbalový srdciar nebol taký kvalitný futbalista, mal by väčšie problémy. Hlavne ako kapitán žilinského mužstva sa vedel zastať spoluhráčov. Nebál sa povedať svoj názor aj funkcionárom klubu, ktorí v komunistickom režime boli zvyknutí na poslušnosť. A proti komunistom bojoval napr. aj tým, že nikdy nechodil do práce, hoci to bolo povinné a športovci mali amatérsky štatút.

„Ani sám neviem, ako mi to prechádzalo. Musel som byť zamestnaný, taká bola doba, ale do fabrík som chodil len po výplatu. Mal som šťastie, že moji nadriadení mali radi futbal a nejako to vedeli urobiť, aby som v práci nikomu nechýbal. Navyše, keď som pôsobil v Martine, chalanom som z pohodlia bytu na blinkacích hodinách, ktoré mi požičal svokor, blinkal príchody do práce a odchody z nej.“

Miroslav Gerhát rád spomína, ako bol členom zostavy Dukly Praha, ktorá vo Francúzsku zdolala Bayern Mníchov s hviezdami, ako boli Sepp Maier, Franz Beckenbauer, Uli Hőnes, Gerd Müller a ďalší. Na súčasný futbal, v ktorom sa točia veľké peniaze a často je to o biznise, má svoj pohľad. V jeho ére bolo nemysliteľné, aby niekto, kto odohral 20 ligových zápasov, sa nominoval do reprezentácie. Ale časy sa menia. Nemení sa však jeho úcta k svojej manželke Katke, ktorá je bývalou majsterkou Československa vo volejbale.

„Veľmi pekne jej ďakujem za všetko,“ dodal pre Žilinský Štandard na záver M. Gerhát, ktorý rád trávi voľný čas prechádzkami so psom a ktorý je šťastný, že sa odnaučil fajčiť.


Ďalšie články