Zásah cudzích štátov do našej politiky prikrmovaním progresívcov je neprijateľný

Ešte počas nemeckého romantizmu, teda v čase, keď naši štúrovci zápasili „len“ o autonómiu, nie však ešte o samostatnú krajinu, sa začala v Európe rodiť myšlienka, že súčasťou moderného liberalizmu by malo byť aj právo národov na sebaurčenie.

Jednotlivci nemôžu byť slobodní, pokiaľ nežijú v slobodnom štáte. Neskôr vznikla idea sebaurčenia národov. Aj vďaka nej sa v roku 1918 naša krajina oslobodila zo „žalára národov“ nadnárodnej monarchie a Československo (a neskôr Slovenská republika) získalo samostatnosť. Právo na sebaurčenie sa stalo nielen zásadou medzinárodného práva, ale aj stavebným kameňom moderného liberalizmu.

Súčasťou moderného zápasu o slobodu a ľudské práva sa stalo presvedčenie, že jednotlivec nemôže byť slobodný, pokiaľ nie je slobodná krajina, v ktorej žije. Slobodná krajina znamená, že jej občania si na základe regulárneho vnútorného politického zápasu vyberajú svoj cieľ.

Dnes sa medzi osvietenými kruhmi táto idea považuje za zastaranú a prekonanú. Malé zadubené Slovensko by podľa nich predsa nemalo uvažovať nad vlastnými záujmami, vlastne by také ani nemalo mať, ale malo by sa poslušne podriadiť nadnárodnému celku a záujmom centrálnych mocností. Teda vrátiť sa do minulosti, keď sme slúžili ako lokaji. Či už v časoch monarchie, alebo komunizmu.

Je len príznačné, že vrcholná fáza moderného liberalizmu, zvaná progresivizmus, sa nielenže utápa v chaose konceptu ľudských práv a oberá človeka o slobodu názoru, ale aj samotné sebaurčenie národa chápe ako prežitok nacionalizmu.

Progresívni zápecníci a stojany na správnej strane dejín

Naši domáci zápecnícki progresívci, ktorí chápu Slovensko ako zadubenú perifériu, preberajú svoje idey výlučne od svojich západných vzorov – a to bez toho, aby sa zamysleli, či sú vôbec v našom záujme. Ak slovenská väčšina nesúhlasí, vyhlásia ju za zaostalú a nebezpečnú pre demokraciu. V ich presvedčení nás musia zachraňovať zahraničné progresívne veľmoci, ktoré naše zadubené mysle náležite poučia nielen o pokroku a ľudských právach, ale aj o správnom geopolitickom uvažovaní.  

Dosiaľ to platilo najmä v otázkach ľudských práv a pri témach rodovej rovnosti, dúhovej, migračnej či klimatickej ideológie, ktoré boli pre našincov cudzie. Podľa progresívcov sme však v týchto témach nemali byť suverénni, ale podriadení vyšším duchovným sféram, ktoré majú svoje centrálne chrámy na Západe.   

Aj preto je úplne prirodzené, že keď slovenský novinár alebo influencer dostane peniaze od zahraničného agenta – ktorého cieľom je manipulovať našu domácu verejnú mienku v súlade s cudzími záujmami –, vonkoncom svoje konanie nebude pokladať za vlastizradné. Naopak, dotyčný stojan na správnej strane dejín je úprimne presvedčený, že kapitál dostal od akéhosi zahraničného fondu, pomocou ktorého zachraňuje demokraciu.

Pred kým ju treba zachraňovať? Pred nebezpečnými živlami, ktoré si dovolili vyhrať slobodné voľby. Bohumilé aktivity, ktorými zahraničné mocnosti podobné záchranárske fondy financujú, treba predsa podporovať.

Pokusy ovplyvňovať domácu politickú situáciu cez zahraničné fondy tu boli dlhodobo, ale nikdy neboli také okaté a preukázané, ako sa to stalo v prípade odhalení britských investigatívcov. Britská vláda podľa nich v strednej a vo východnej Európe tajne financuje stovky domácich influencerov, ktorých úlohou je propaganda. Článok konkrétne menuje Slovensko, kde sa údajne takýmto spôsobom financovali aktivity na mobilizáciu mladých voličov.

Absencia reflexie

Ide o neprijateľný zásah do našej suverenity. V našom progresívnom prostredí však nevyvolal žiadnu reflexiu, ale iba prechod do protiútoku. Do istej miery je za to zodpovedný premiér Robert Fico, ktorý tému obrátil na svoje úzke ciele. Do témy svojou tlačovkou vstúpil ako slon v porceláne a škandalózne aktivity rámcoval ako útok na svoju stranu, ktorý zorganizovala Británia v spolupráci s jej domácimi zahraničnými agentmi.  

Opozícii, ktorá by sa dnes mala kúpať vo vlastnej šťave, to umožnilo zaujať pštrosiu taktiku a tváriť sa, že ide len o ďalší neférový útok premiéra na našu opozíciu, ktorá sa papagájovaním cudzích záujmov len snaží o záchranu Slovenska a dobré vzťahy so západnými mocnosťami, ktoré Smer a SNS narúšajú.

To by síce zapadalo do taktiky, ktorej obe strany politického spektra systematicky vytvárajú pozadie, lenže zasahovanie cudzej vlády do našich volieb sa netýka len Roberta Fica – a je úplne jedno, kto je v danej chvíli premiér.

Vyviňovanie namiesto skúmania podstaty

Namiesto toho, aby naše hlavné médiá skúmali samotnú podstatu a povahu škandálu, prišlo len vyviňovanie a ospravedlňovanie vlastných politických miláčikov a ich nohsledov.

Britský fond sa podporou kampane Chcem tu zostať vraj len snažil pritiahnuť mladých ľudí k voľbám a nepropagoval žiadnu politickú stranu. To je pravda, až takí hlúpi naozaj neboli. Avšak politický záujem, ktorý stál za touto manipulatívnou dezinformačnou kampaňou, bol zrejmý každému, kto má oči a uši.

Išlo predsa o zrejmú propagáciu konkrétnych politikov a politických strán. Kampaň bola otvorene nepriateľská voči opačnému politickému spektru, ktoré bolo pre britských atlantistov tŕňom v oku. Kampaň sa snažila vyvolať dojem, že ak vo voľbách nezvíťazí Progresívne Slovensko, nad krajinou nevyjde slnko a všetci mladí ľudia sa môžu v depresii už len vysťahovať.

Kampaň tento osudový pocit cielene vyvolávala a množstvo mladých ľudí, ktorí predtým ani netušili, aké apokalyptické riziko nám vo volebnú noc údajne hrozí, bolo na druhý deň na práškoch.  

Stačí si predsa pozrieť akýkoľvek záznam z „diskusií“ tejto kampane a sledovať tváre, ktoré sa v nej predvádzali ako nezávislí bojovníci za demokraciu, no pár mesiacov nato kandidovali za Progresívne Slovensko v eurovoľbách a stali europoslancami (Ľudovít Ódor, bol líder kandidátky PS, Veronika Cifrová Ostrihoňová, kandidovala za PS z pozície č. 4).

Veronika Cifrová Ostrihoňová patrila medzi influencerov tejto propagandy ešte pred vstupom do progresívnej strany, a to dokonca v čase, keď bola moderátorkou verejnoprávnej televízie. Aj tam si v diskusnej relácii plnila svoju „správnu“ rolu - minimálne výberom tém a „hosťovstva“.

Nevieme, odkedy a akým spôsobom boli podobní zahraniční agenti platení a nakoľko si plne uvedomovali, čoho sa dopúšťajú (skúsenosti hovoria, že títo „záchranári demokracie“ si málokedy uvedomujú, čo robia), ale vzhľadom na vážnosť škandálu je veľmi dôležité, aby naša vláda zatlačila na Britov a vynútila si komplexné informácie, koho, čo a akým spôsobom podplácali.

A my na Slovensku by sme mohli pochopiť, že existujú rôzne formy korupcie a nie je od nich ušetrená ani tá časť spektra, ktorá si hovorí „slušné Slovensko“.  

Ak sa dnes naši influenceri tvária, že si neboli vedomí skutočných cieľov platených kampaní, a tieto progresívne kruhy sa obhajujú tým, že im išlo len o bohumilú aktivitu pritiahnuť mladých voličov k urnám, táto kamufláž sa dá veľmi ľahko obrátiť proti nim.

Kampaň mala ovplyvniť politickú situáciu na Slovensku

Zistenia britských investigatívcov predsa hovoria o tom, že britská vláda platila influencerov a kampane na ovplyvnenie našej domácej politickej situácie – a to práve preto, lebo si boli plne vedomí, že ich aktivity, označované ako „nezávislé“, efektívne smerujú k želanému cieľu (kampaň Chcem tu zostať a iné).

To znamená, že rôzne, zo zahraničia financované pokútne kampane s nápisom „zachraňovanie demokracie“, „boj proti dezinformáciám“, „lov hoaxov“ a podobne dnes dostávajú oficiálnu pečať politického boja nezávisle od toho, či si ich aktéri sú alebo nie sú vedomí svojej účasti. Obzvlášť, ak títo pokútni čarodejníci, ktorí si hovoria „lovci hoaxov“, dokázali svoje ovečky presvedčiť, že dezinformáciou je najmä nesprávny politický postoj.

Tu nejde o žiadneho Fica a ani o jeho úzke záujmy. Tu ide o zásah do samotných základov suverenity našej krajiny, na čo naše médiá zabúdajú podobne, ako zabúdajú na to, čo skutočne ohrozuje demokraciu.

Ak sa náš mocnejší spojenec rozhodne použiť všetky prostriedky, ktoré má k dispozícii, aby manipuloval vnútornou politickou situáciou svojho „spojenca“, ľahko to aspoň v nejakej miere dosiahne. Preto sa takéto kroky považujú v slušnej demokratickej spoločnosti za neprijateľné.

Obzvlášť, ak má dotyčný spojenec na Slovensku dostatok „svojich ľudí“, ktorí budú jeho propagandu hlasno a veselo šíriť ako spásu pred nebezpečenstvom domácich suverenistov a ktorí sú vždy ochotní považovať záujmy západných mocností za posvätnú kravu, voči ktorej nesmieme mať vlastný kritický postoj.

Imperatív podvolenia je základnou dogmou našej progresivistickej ľavice, ktorá Slovensko vidí len ako nehodného služobníka, ktorý nesmie disponovať ani len takými základnými právami, ako je právo samostatne si vybrať, aký je náš záujem (a dokonca aj právo sa v tom mýliť).