Železnice škrtajú vlakvedúcich a hovoria tomu modernizácia

Od augusta tohto roka sa rozšíri takzvaný samoobslužný výpravný systém, ktorý umožní, aby vlak jazdil bez prítomnosti vlakvedúceho. Zatiaľ sa to týka len niektorých tratí, kde podľa Železničnej spoločnosti Slovensko (ZSSK) „nebude potrebné preukazovať kontrolu lístkov“. No smer je jasný. Z vlakov mizne človek.

Dôvodom má byť efektivita, jednoduchosť a úspora. Vlakvedúci už nebudú musieť vystavovať takzvané nulové lístky pre študentov a seniorov. Od augusta bude stačiť preukázať sa čipovou kartou ZSSK. Spolu s digitalizáciou predaja cestovných dokladov sa tak podľa spoločnosti znižuje potreba personálu. Cestujúcich sa snaží štát motivovať, aby si lístky kupovali vopred.

Na prvý pohľad môže ísť o logický a rozumný krok. Menej papierov, menej zdržania, väčší dôraz na technológie. Lenže za týmto „modernizačným krokom“ sa skrýva tiché a systematické oslabovanie ľudského faktora v doprave.

Vlakvedúci nie je len výberca lístkov, ale symbol poriadku, pomoci a živého kontaktu medzi cestujúcim a systémom. V regionálnych spojoch, kde často absentujú turnikety a nastupujú deti, starší ľudia či turisti, práve jeho prítomnosť zabezpečuje bezpečnosť, poriadok aj dôveru. Vie poradiť zmätenému cestujúcemu, pomôže s nástupom, vyrieši konflikt alebo privolá pomoc, keď zlyhá technika.

ZSSK tvrdí, že niektoré trate zvládnu aj bez vlakvedúcich. Otázka nie je, či to ide, ale či to ide dobre. Práve takýto človek by mal byť v srdci verejnej služby, nie na zozname položiek na zrušenie.

Národný osobný železničný dopravca zamestnával ku koncu júna 2025 približne 5 750 ľudí. Hoci sa vo verejnom diskurze hovorí o úsporných tlakoch a nahradení niektorých služieb digitálnymi nástrojmi, ako napríklad rozšírenie samotného spoločného systému bez vlakvedúcich na vybraných tratiach, žiadne oficiálne vyhlásenie ZSSK nepotvrdzuje, že tieto kroky povedú k hromadnému alebo systematickému prepúšťaniu.

Je pravda, že štátne podniky neraz niesli bremeno politických nominácií, no otázka znie, prečo práve vlakvedúci, ktorí sa rokmi osvedčili ako stabilný článok železničnej kultúry, majú byť prví na odstrel.

Nejde len o zamestnancov. Ide o celkový charakter verejnej dopravy. Ak sa vlak stane len anonymným prepravným prostriedkom medzi dvoma stanicami, bez osoby, ktorá má zaň zodpovednosť a kontakt s cestujúcimi, potom verejná doprava nebude verejnou službou, ale len produktom na prevoz.

Na rozdiel od Slovenska susedné Česko masovo neruší pozície vlakvedúcich. České dráhy napríklad stavajú nové zázemie pre vlakové čaty a nehovoria o prepúšťaní. Modernizujú, investujú do infraštruktúry, ale zachovávajú v systéme aj ľudský faktor.

Slovenské železnice majú právo modernizovať. Ale ak to robia na úkor ľudí, ktorí svojou prácou desaťročia držali systém pohromade, potom by si mali položiť otázku, či modernizujú dopravu, alebo len rozpočtovú tabuľku. Vlakvedúci nie je luxus. Je to človek, ktorý spája technológiu so službou. Ak z vlakov zmizne, možno sa spolu s ním stratí aj dôvera v to, že štát ešte vie občana sprevádzať, a nie ho len prepravovať.