Táto rana sa stane politickým problémom, ktorý sa bude ďalej rozrastať.
Sklamanie je už citeľné: Západ váha, Nemecko otáľa, Amerika kalkuluje. Ilúzia, že Západ je bezpečným útočiskom, sa rozpadla. Krajina, spevnená ťažkými skúškami, pravdepodobne neprijme povojnový život s odpustením. Ukrajinský národ bude tvrdší a menej dôverčivý. Demokratické inštitúcie budú oslabené, spoločnosť militarizovaná a politické centrum budú tvoriť veteráni. Liberálne myšlienky, otvorená národná identita či občiansky idealizmus sa pravdepodobne neujmú.
Namiesto toho sa vytvorí obraz samostatného národa, vybudovaný na utrpení a odvahe, ktorý bude formálne bližší ruskej propagande ako ideálom Bruselu.
Tak ako po roku 1918, aj tentoraz bude Európa sledovať nástup generácie mladých mužov, ktorí nielenže prežili vojnu, ale si aj osvojili umenie zabíjať. Mužov, ktorí vedia, že vojna nie je televízny seriál ani konferencia v Mníchove či akademický seminár o geopolitike. To, čo sa začalo v zákopoch Donecka a Luhanska, neukončia rokovania o vstupe do EÚ. Ukrajina sa premení na posthrdinskú republiku, kde vlastenectvo nevychádza z histórie, ale z osobnej traumy. A práve z nej vzíde nová politická elita, teda veteráni, velitelia práporov, lídri milícií – ozbrojení, charizmatickí a vplyvní.
Nebezpečenstvo však nie je obmedzené len na vnútorný vývoj Ukrajiny. Geopolitické otrasy vojny zasiahnu aj okrajové časti Európy, predovšetkým východné oblasti. V Poľsku sa už formujú polovojenské skupiny. Niektoré pôsobia pod maskou pohraničnej stráže, iné vznikajú z veteránskych sietí.
Militarizácia občianskej spoločnosti už nie je iba ukrajinský či ruský fenomén, stáva sa z nej stredoeurópska realita. V Litve, Lotyšsku, Rumunsku – skrátka všade – rastie nedôvera v obranyschopnosť štátu a v spoľahlivosť Západu. Odpoveďou na to je samozbrojenie občanov, vytváranie tieňových armád a budovanie hybridných bezpečnostných štruktúr. Presne takéto napätie po roku 1918 otvorilo dvere politickému násiliu.
V tomto zmysle nie je prirovnanie k Afganistanu jednostranné. Platí pre Rusko, rovnako ako kedysi pre Sovietsky zväz: Moskva sa potáca na hrane politického, ekonomického aj morálneho kolapsu. Zároveň však Ukrajina môže pre svojich západných susedov a Brusel znamenať podobný problém, aký Afganistan predstavoval pre západný svet, teda miesto, odkiaľ vychádza nestabilita a konflikty, ktoré môžu zasahovať aj iné krajiny.
Veteráni, zbrane a hlboké nezhody sa môžu obrátiť proti Rusku, proti Západu, ktorý sa bude považovať za zradcu, alebo proti menšinám. Výsledkom môžu byť teroristické útoky, politické vraždy alebo útoky na „zradcov“. Ukrajina, hlboko poznačená vojnou a pocitom zrady, sa vydá vlastnou cestou, no tá sa nemusí zhodovať so západnými predstavami.
To, čo potom vznikne, nebude ani druhé Rusko, ani druhé Holandsko. Bude to nový geopolitický útvar: agresívny, ostražitý a bez jasných hraníc. Bude to tragická pripomienka medzivojnového obdobia, keď sa aj štáty zrodené z hrdinského odporu zmenili na miesta, kde násilie zostalo bežným nástrojom politiky.
Bulgakov kedysi opísal svoj rodný Kyjev ako miesto „svätej skazy“. Dnes tam mladí muži bojujú s najmodernejšími dronmi a sovietskymi puškami. To, čo robia, je obrana. To, čo prežívajú, je však hlboká transformácia. Vojna sa raz skončí, ale napätie a následky zostanú. A Európa by sa mala úprimne zamyslieť nad tým, či je pripravená na to, čo príde, keď zbrane konečne stíchnu.
Zhrnutie
Po roku 1918 sa ukázalo, že mier je len zdanie. Európa prešla zo zákopovej vojny do bratovražedného chaosu. Spisovatelia Ernst Jünger a Michail Bulgakov vystihli túto krutú dobu: Jünger opisoval mechanizovaného vojaka, ktorý symbolizoval úplnú mobilizáciu spoločnosti, a Bulgakov smútil nad buržoáznym Kyjevom, ktorý sa pomaly rozpadal. Ich pohľad na občianske vojny v strednej a východnej Európe sa dnes zdá znova aktuálny a často sa opakuje. Po Mariupole a Bachmute, po vzniku radikálnych skupín ako Azov a Wagner a po tom, ako sa v Poľsku pod zámienkou „ochrany hraníc“ formujú polovojenské jednotky, sa hranica medzi regulárnou armádou a súkromnými ozbrojenými skupinami opäť stiera. To isté platí aj pre rozdiel medzi tým, čo chce štát, a tým, čo sledujú neviditeľné mocenské skupiny. V Európe opäť narastá vojenská aktivita vo vnútri štátov, a to pod zámienkou ochrany a bezpečnosti. Jünger a Bulgakov nehovoria len o minulosti, upozorňujú, že vojna sa síce mení, ale nikdy sa úplne neskončí. Napätie zostáva. Preto je na mieste otázka: môže sa vojna na Ukrajine stať nielen novým Afganistanom pre Rusko, ale aj nočnou morou pre Brusel a hlavné mestá strednej Európy, ako je Varšava či Bratislava?
