Európa v tieni ekonomickej vojny

Pojmy ako clá, sankcie, inflácia, manipulácia s menou alebo miera nezamestnanosti, ktoré boli kedysi známe len ekonómom, sa v súčasnosti stali bežnou súčasťou spravodajstva.

Slová, ktoré v minulosti zaujímali len odborníkov, dnes zapĺňajú titulky, komentáre aj príbehy obyčajných ľudí. Prečo? Odpoveď je nepríjemná, ale jasná: nachádzame sa vo vojne. Nie v takej, v ktorej hučia tanky pod oknami, ale v tichej a neustálej vojne, ktorá sa vedie clami, finančnými nástrojmi a pomalým oslabovaním ekonomík.

Toto už nie je hypotéza. Je to realita. Ekonomické výrazy sa stali súčasťou globálneho konfliktu, v rámci ktorého štáty používajú politiku ako zbraň a blahobyt ako vojnovú korisť. Nejde o to, či sme vo vojne, ale o to, či sme si vôbec všimli, že sa už začala.

Táto predstava tvorí základ čínskej doktríny „Neobmedzená vojna“ z roku 1999, ktorú napísali Čchiao Liang a Wang Siang Suej. Jej hlavná myšlienka je jasná: budúce vojny sa nebudú viesť len so zbraňami na bojiskách, ale aj v ekonomickej a technologickej oblasti, pričom práve ekonomický konflikt sa stane hlavným bojovým poľom.

Ekonomická vojna: ako sa clá a suroviny menia na zbrane

V ekonomickej vojne ide o oslabenie súperov a zároveň posilnenie vlastnej pozície. Presne to sa dnes odohráva medzi dvomi najväčšími ekonomikami sveta. Jasným príkladom je colná politika Spojených štátov, ktorá po návrate Donalda Trumpa do úradu v januári 2025 dosiahla úroveň, akú sme nevideli takmer celé storočie. Podľa odhadov Yalovej univerzity je aktuálna efektívna colná sadzba USA už 17,3 percenta, čo je najviac od roku 1935, keď bola na úrovni 17,5 percenta. Tieto čísla nie sú len štatistikou, ale zásadne menia globálne obchodné toky a ovplyvňujú životnú úroveň ľudí po celom svete.

Každá akcia vyvoláva reakciu. Čína odpovedala tým, že využila vzácne kovy ako nástroj ekonomického nátlaku. História nám ukazuje, že ekonomická sila vždy znamená aj kontrolu nad dôležitými surovinami. Čínske ministerstvo obchodu preto sprísnilo pravidlá na vývoz týchto kovov, čím obmedzilo ich dodávky a zvýšilo náklady pre európskych a amerických výrobcov, a to najmä v automobilovom priemysle.

Napríklad cena neodýmu stúpla za posledné dva mesiace o viac ako trinásť percent. Keďže náklady na výrobu rastú, elektrické autá sú drahšie, čo znižuje zisky automobiliek, núti ich šetriť a vedie k prepúšťaniu. Stúpajúca nezamestnanosť potom zvyšuje politickú nestabilitu v demokratických krajinách. To je jasný dôkaz, že ekonomická vojna má konkrétne a bolestivé následky.

V Európe sa tento rozmer konfliktu často prehliada. Aby sme pochopili rozsah dnešnej ekonomickej vojny, musíme najprv porozumieť tomu, prečo si ju Európania len ťažko pripúšťajú. Existujú na to minimálne dva dôvody.

Koniec „šťastnej“ globalizácie

Prvým dôvodom je história. Po rozpade Sovietskeho zväzu sa v Európe rozšíril silný pocit, že svet neodvratne smeruje k trvalému mieru, čo zodpovedá myšlienkam nemeckého filozofa Immanuela Kanta. Spolupráca a spoločné riešenie problémov sa stali jediným prijateľným prístupom. Kampaň proti svetovému hladu bola najlepším príkladom tohto optimizmu. Verilo sa, že hlad sa dá úplne odstrániť. Vojna na Ukrajine však ukázala, že obilie môže byť ekonomickou zbraňou, a konflikt v Gaze odhaľuje, ako sa hlad využíva ako nástroj boja.

Pre Európanov je veľmi ťažké prijať túto tvrdú realitu, teda fakt, že sa opäť ocitáme vo svete, v ktorom vládne boj o prežitie a ľudia sú si navzájom nepriateľmi.

Druhý dôvod je skôr filozofický. Ekonomická vojna vychádza z predstavy, že svet je rozdelený na bohaté a chudobné štáty a že samotné bohatstvo vyvoláva konflikty. Vytváranie bohatstva vždy znamená boj – medzi jednotlivcami, v spoločnosti aj medzi národmi.

Pokusy marxizmu a komunizmu o nápravu zlyhali. Súčasné snahy riešiť nerovnosti - napríklad cez takzvanú woke politiku, ktorá sa zameriava na otázky identity, rasovej nerovnosti a diskriminácie menšín - často odvádzajú pozornosť od skutočných ekonomických problémov a sústreďujú sa na kultúrne témy. Keďže chýbajú účinné riešenia, ľudia radšej problém popierajú a realitu ekonomickej vojny ignorujú.

Čo je potrebné urobiť?

Európa dnes čelí základnej otázke, ktorú kedysi položil Lenin: čo je potrebné urobiť? Začínajú sa objavovať prvé náznaky uvedomenia, a to najmä vo výzvach na ochranu európskych záujmov. Francúzsky premiér François Bayrou označil novú dohodu o clách medzi USA a EÚ za „čierny deň“ pre Európu. Hoci je táto dohoda pre Úniu nevýhodná, môže poslúžiť ako varovný signál a podnietiť európskych lídrov, aby si uvedomili, že je nevyhnutné aktívne brániť svoje postavenie v čoraz viac merkantilistickom svete, teda vo svete, v ktorom sa štáty snažia maximalizovať svoj export a minimalizovať import.  

Táto slepota nie je problém iba Európy, ale celého sveta. Odmietame si priznať realitu, ktorú už dávno popísal nemecký právnik Carl Schmitt. Jeho teória „priateľ verzus nepriateľ“ nám hovorí, že politika – a teda aj ekonomika – spočíva v schopnosti rozlíšiť spojencov od protivníkov.

Dnes sa toto rozlíšenie prejavuje prostredníctvom ciel, sankcií a obmedzení vývozu. Každé clo, blokáda a každý pokles obchodu je dôkazom Schmittovho princípu: keď pomenujeme nepriateľa, chránime vlastné záujmy. Tým sa však boj iba začína. Ak chce Európa prežiť, musí sa naučiť nielen brániť, ale aj útočiť – strategicky a rozhodne.  

Ak sa Európa nechce stať len nástrojom v rukách iných, musí konať rýchlo. Potrebuje si zabezpečiť prístup k rozhodujúcim surovinám, vytvoriť jednotnú a dôslednú priemyselnú politiku a v obchodných sporoch vystupovať jednotne. V opačnom prípade budú o jej osude rozhodovať iní.  

Zhrnutie

Naivný optimizmus o globalizácii je minulosťou. Dnes žijeme v dobe ekonomickej vojny. Spojené štáty pod vedením Trumpa zvýšili clá na 17,3 percenta, čo je najvyššia úroveň od roku 1935. Čína medzitým zneužíva svoju dominanciu v oblasti vzácnych surovín, obmedzuje vývoz a zvyšuje náklady pre západné priemyselné odvetvia. Európa, ktorá si po studenej vojne myslela, že mier bude trvalý, zostáva nebezpečne nepripravená. Ekonomická politika sa stala zbraňou a obchodné toky novými bojiskami. Princíp priateľ verzus nepriateľ, na ktorý upozorňoval Schmitt, platí dnes nielen na hraniciach, ale aj na trhoch. Európa už nesmie ignorovať realitu. Musí vytvoriť jednotnú priemyselnú stratégiu a rozhodne konať, inak sa jej prosperita stane obeťou konfliktu, ktorý si nechce priznať.