Európska únia opakuje faux pas, čo priviedol ku koncu Sovietsky zväz

Kedysi sa niekoľko krajín dohodlo na založení únie. Potom sa k nim pripojili ďalšie. Vytvorili spoločný trh a menu, otvorili vnútorné hranice. Aby mohli primerane etablovať úniu, zriadili ústredné orgány.

Časom, podľa zákona Parkinsona opisujúceho proces rozvoja byrokracie, sa takéto orgány znásobili, narástli a posilnili. Potrebovali stále viac a viac kompetencií a právomocí.

No každá krajina mala aj svoju národnú moc. Tej sa vôbec nepáčilo strácať suverenitu a s ňou spojené možnosti. Jej byrokracia tiež chcela mať právomoci a používať ich v prospech „národných“ (v jej pochopení) záujmov. Parkinsonov zákon i tam fungoval v plnej sile.    

Čím intenzívnejšie ústredná vláda produkovala dekréty, pravidlá – vrátane ideologických, normy a obmedzenia a trvala na ich dodržiavaní, tým viac to dráždilo národné byrokracie. Nastúpili neposlušnosť a odpor, s ktorými si najvyšší zväzoví činitelia a úrady nevedeli dať rady.

Úvodnými riadkami som naznačil, prečo sa pred 30 rokmi rozpadla jedna únia – Sovietsky zväz. Na čo ste pri tomto opise mysleli? Skutočne na Európsku úniu? Ak áno, mali ste prečo.

Už očakávam kritiku, že som sa opovážil prirovnať Európsku úniu k Zväzu sovietskych socialistických republík. Medzi nimi je určite veľký rozdiel. Ale aj podobnosť. Išlo, či ide o obrovské medzinárodné entity zahŕňajúce rôznorodé krajiny a tam žijúce národy, disponujúce integrovanou (do istej miery) ekonomikou a ústredným nadnárodným riadením. Ich znakom sú veľké a komplikované systémy, fungujúce na základe univerzálnych zákonitostí. A to ešte nie je všetko – teraz vidím, ako aj naša Únia opakuje faux pas, čo priviedol ku koncu Sovietsky zväz.

Euroúradníci menia hodnoty

Sovietsky zväz sa riadil ideológiou povinnou pre všetkých, Únia akoby ju nemala. Len akoby. Napríklad, vstup Turecka do EÚ naráža na bariéry, lebo, ako hovoria euroúradníci, Turecko sa nezhoduje s európskymi hodnotami. Inak povedané, hlavná prekážka je ideologická.

Nuž dobre, Turecko je naozaj dosť neštandardný prípad. Avšak nedávno sme videli, ako euroúradníci pritlačili na Španielsko a Taliansko za to, že si dovolili odstúpiť od neoliberálneho modelu ekonomického rozvoja a skúsili ísť iným smerom. Ako kedysi povedal Henry Ford, zakladateľ slávnej automobilky, farba auta môže byť akákoľvek, ak je čierna. Aj ideológia podľa Bruselu asi môže byť akákoľvek, keď je liberálna.  

Obvinenia z narušenia spoločných hodnôt teraz počúvame na adresu Maďarska a Poľska. Je v nich veľa pokrytectva. Veď pri založení európskeho spoločenstva i potom, keď sa k Únii pripojili krajiny strednej Európy, stavalo sa len na slobode, demokracii, pluralizme, tolerancii. V podstate na kresťanských zásadách spolužitia. V tom čase sa na členské štáty nekládli požiadavky rešpektovania neobmedzenej podpory, až stimulovania masovej migrácie či hnutia LGBT.   

Vyzerá to tak, že euroúradníci, jednoducho, prepašovali do hodnôt, s ktorými súhlasili národy pripájajúce sa k EÚ, iné, ktoré vtedy ani neexistovali. Teraz ich však presadzujú ako hlavné princípy, prísne povinné pre všetkých.

Keď počúvam, že Maďari budú potrestaní a nedostanú finančnú podporu EÚ pre „nesprávne“ hodnoty, mám vyhrotený pocit déjà vu. Ľudia, ktorých sme vybrali alebo ich zamestnali len na to, aby slúžili Európanom, už odsudzujú a trestajú niektorých z nich, lebo inak myslia. To úplne pripomína zosnulý Sovietsky zväz.

Deštrukčný tlak byrokratov

Obyvatelia strednej Európy sa usilovali vstúpiť do Únie, aby si zabezpečili lepší život a aby sa neopakovalo vnucovanie povinnej ideológie. No spoločné hodnoty – to je čistá ideológia, ktorá sa už asi stala povinnou a dôležitejšou než iné argumenty. Ale to je sovietska cesta.

Musím povedať, že nie som euroskeptik, skôr opačne, som euroentuziasta. Pre mňa je zázrak, že sa mohol uskutočniť romantický, dokonca utopický sen Richarda Coudenhove-Kalergiho z 20. rokov minulého storočia (v knihe Kampf um Paneuropa) reálne vytvoriť spojenú Európu. Asi bol jeho idealizmus naozaj praktický (v knihe Praktischer Idealismus).

Nemôžem zabudnúť na to, ako som povedal svojim študentom v Rusku o prežitom šoku, keď sa mi prvý raz podarilo použiť Schengenský systém a cestovať cez európske štáty bez akejkoľvek hraničnej kontroly. Počúvali ma, ale nedokázali mi úplne uveriť, pretože to bolo v absolútnom rozpore s ich životnou skúsenosťou.

Dobre si pamätám aj na eufóriu, čo som prežil skoro so všetkými Slovákmi po vstupe krajiny do EÚ. Vtedy sme spolu zacítili garanciu bezpečnosti, jasnej budúcnosti a perspektívu pre mnohé generácie do budúcna. Nechcem ani myslieť na to, že všetko, čo sa dosiahlo, sa môže stratiť v dôsledku ďalších byrokratických rozporov. Nechcem, ale musím, aby sa to neuskutočnilo.

Príklad Veľkej Británie a ďalšie návrhy exitov, o ktorých stále počúvame, alarmujú. Tu nejde o egoizmus národných elít – úradníci EÚ tiež provokujú, rozvirujú deštruktívne trendy, keď v sovietskom štýle zbytočne tlačia na členské krajiny a používajú direktívne metódy riadenia.

Každá byrokracia sa usiluje o rozšírenie, chce kontrolovať a regulovať čoraz širší okruh otázok. To je jej korporatívny záujem a dokonca aj prirodzený znak. Nemá zmysel kritizovať ju za to –  podobne nezmyselne by sme kritizovali vlka za to, že chce zožrať zajaca. No verejnosť na to musí stále pamätať a obmedzovať byrokratickú expanziu.

Mali by sme dobre porozmýšľať nad tým, či potrebujeme, aby európske orgány rozhodovali o všetkých vnútorných otázkach každej členskej krajiny. Či chceme, aby euroúradníci mali nejakú vlastnú politiku, odlišnú od požiadaviek členov Únie. Čí dovolíme, aby ideológia mala prioritu nad ekonomickou účelnosťou.

Dúfam, že ešte stále môžeme zastaviť a zvrátiť pohyb pripomínajúci sovietsku cestu. Tá nikam nevedie.