Petr Drulák

Zjavná nevýhodnosť dohody

Najprv k nevýhodnosti. Americké clá na európsky tovar stúpnu z 5 percent na 15 percent, tie na oceľ a hliník zostanú na 50 percentách. Európa sa zaväzuje každoročne investovať v USA 200 miliárd dolárov a nakupovať americký plyn a ropné produkty v hodnote 250 miliárd dolárov. Na druhej strane sa USA k ničomu nezaväzujú a do Európy budú vyvážať za rovnakých podmienok ako predtým.

Clá sú nielenže nastavené asymetricky, ale európske investície a nákupy predraženého plynu sa podobajú vazalskému poplatku, rovnako ako nákupy predražených amerických zbraní, ku ktorým sa európske štáty zaviazali na pôde NATO. V oboch prípadoch Trump viac než dvojnásobne zvýšil predchádzajúci štandard: pri obrane z dvoch percent HDP na päť percent a pri energii z 80 až 100 miliárd dolárov súčasných nákupov na 250 miliárd dolárov.

Napriek tomu nie je jasné, čo všetko sa dohodlo. Keď sa Washington začiatkom minulého týždňa pochválil svojím úspechom, prišiel Brusel s vlastnou verziou. Napríklad lieky budú podľa Američanov preclené 15-percentne, kým Brusel tvrdí, že sa zatiaľ budú do USA exportovať bez cla. Tiež sa domnieva, že na oceľ a hliník bude stanovená kvóta, v rámci ktorej bude clo 15 percent, a nie 50 percent, ale o tom vo Washingtone nič nehovoria.

Američania tiež veria, že sa dohodli na zmäkčovaní európskych regulácií v oblasti poľnohospodárskych produktov, potravín a digitálnych služieb, no Brusel o tom nič nevie. A čo európske nákupy plynu či investície v USA? Washington ich vníma ako záväzky, zatiaľ čo Brusel pripomína, že ani jedno nemá v kompetencii, a preto ide len o nezáväzné ciele.

Koniec koncov s päťpercentným záväzkom na obranu to je rovnako. Európania na to síce Trumpovi prikývli, ale mnoho z nich to plniť nemieni a NATO v tejto oblasti žiadne kompetencie nemá.

Trumpov colný repertoár ako nástroj na odlišné ciele

Žeby ľstiví Európania dobehli naivného Trumpa? Ani náhodou. Tým, že sa prihlásili k vazalským poplatkom, ktoré presahujú ich možnosti (v obrane, investíciách aj energetike), mu dali do rúk bič. Kedykoľvek to Trumpovi bude vhod, vyhlási, že Európa neplní svoje záväzky a príde s novými požiadavkami. Tým padajú bruselské sľuby o transatlantickej stabilite. Dohoda žiadnu neprináša, Trump ju kedykoľvek spochybní.

Bruselská elita však môže hodnoverne tvrdiť, že vyjednala, čo sa dalo, a že to mohlo dopadnúť horšie. Odkazujú na 30-percentné clo, s ktorým Američania rokovania začali a ktoré sa podarilo stlačiť na polovicu. To nie je úplne presvedčivé. Ak by Trump na začiatku oznámil 100 percent, mala by sa Európa radovať z 50 percent?

Podstatnejšie je, ako je na tom EÚ v porovnaní s ostatnými. Najnižšia sadzba v Trumpovom colnom arzenáli predstavuje 10 percent, tá nie je za trest, ale za odmenu. Dnes je vyhradená najvernejším vazalom, napríklad Veľkej Británii, Austrálii či väčšine Latinskej Ameriky, ktorí Trumpa nepretržite uisťujú, že kedykoľvek čokoľvek splnia. Taktiež sem spadajú štáty, s ktorými USA takmer neobchodujú, a to buď pre sankcie (ako Rusko, Irán, Severná Kórea, Kuba), alebo preto, že nemajú čo ponúknuť (ako Mali, Tadžikistan, Samoa).

Na opačnom konci je 50-percentná sadzba, ktorou je dnes zaťažená iba Brazília. Donedávna sa tešila priateľskej 10-percentnej sadzbe, ale potom brazílska justícia rozbehla vyšetrovanie bývalého prezidenta a Trumpovho spojenca Bolsonara, za čo prišiel drastický trest. Na polceste medzi 10 percentami a 50 percentami je 30-percentná sadzba, ktorá nie je ani priateľská, ani sankčná. Dnes sa vzťahuje na Južnú Afriku, Alžírsko a dočasne aj na Čínu.

Tesne pod ňou, na 25 percentách, nájdeme Indiu či Mexiko, výraznejšie pod ňou, na 19 percentách, Indonéziu s Pakistanom. Ľahko nad ňou, na 35 percentách, Kanadu. Pôvodne čelila rovnakým 25 percentám ako Mexiko (tiež partner USA v Severoamerickej zóne voľného obchodu), ale potom sa Trump rozhodol Kanadu potrestať za pašovanie fentanylu, ktorý v USA vedie rebríček úmrtí z predávkovania drogami.

Colná eskalácia a deeskalácia USA s Čínou

Ak USA nejaký produkt potrebujú, z ciel ho vyjmú. Nepreclievajú napríklad brazílsky vývoz pomarančovej šťavy a asi sedemsto ďalších produktov. Ak naopak chcú podporiť domácu výrobu, nastrelia clá na určitý produkt vyššie, než by zodpovedalo krajine pôvodu. Dovozy ocele, hliníka či medi sú zaťažené 50 percentami bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzajú.

Okrem reálnych ciel vyhlasuje Trump aj extrémne sadzby, ktoré majú partnera zastrašiť, podriadiť či odradiť od toho, aby Američanom navyšovanie ciel opätoval. Ak to partner nenechá tak, môže situácia eskalovať – ako v apríli s Čínou, ktorá na americké kroky reagovala recipročne.

Čoskoro sa oba štáty dostali do situácie, keď Američania mali preclievať dovozy z Číny so sadzbou 145 percent a Číňania tie z USA so sadzbou 125 percent. Radšej sa dohodli na prímerí a ďalšom rokovaní. USA zatiaľ preclievajú čínsky tovar 30-percentne a Čína americké 10-percentne. Do zastrašujúcej kategórie patria aj 100-percentné clá, ktoré by mohli byť do polovice augusta uvalené na Čínu, Indiu a ďalšie krajiny za to, že kupujú z Ruska ropu a zemný plyn.

Európa musí obhajovať vlastné záujmy

Ako sa na tomto pozadí javí európskych 15 percent?

Ak by sme žili v unipolárnom svete vedenom USA, mohli by sme si gratulovať, že sa k nám veľký biely otec vo Washingtone nakoniec zachoval láskavo, keď nás zaradil do rovnakej colnej skupiny s Japonskom, Južnou Kóreou, Izraelom či Tureckom. Ale bez ohľadu na to, čo si myslia bruselské elity, v takom svete nežijeme.

Otázka dnes nestojí, ako maximalizovať odmeny a minimalizovať tresty vymeriavané Washingtonom podľa jeho vlastných pravidiel, ale ako definovať s ostatnými hráčmi nové globálne pravidlá. Ak chce byť Európa v nastupujúcej multipolarite pri globálnom rokovacom stole účastníkom a nie potravou, musí byť schopná hájiť svoje záujmy aj za cenu konfliktu s USA.

Konfliktu sa nebojí nielen Čína, India, Brazília, nehovoriac o Rusku, ale aj taká Kanada obhajuje svoje pozície asertívnejšie ako celá EÚ. Preukazujú tým svoju politickú životaschopnosť.

Nezmyselný projekt Ukrajina v pozadí zlyhania EÚ

Tu EÚ úplne zlyhala. Leyenová bola z Trumpa taká vystrašená, že mu na všetko prikývla. Pritom ešte pred dvadsiatimi rokmi sa Európania s Američanmi dokázali v obchodných otázkach poriadne pohádať a potom nájsť kompromis, s ktorým dokázali obe strany žiť.

Čo sa zmenilo, naznačil európsky komisár Šefčovič, ktorý za Komisiu vo Washingtone vyjednával. O dohode vyhlásil, že „nie je iba o obchode, je o bezpečnosti, o Ukrajine, o súčasnej geopolitickej nestabilite“. Inými slovami, bruselská elita sa natoľko upla k vojne na Ukrajine, že je tomuto nezmyselnému a krvavému projektu pripravená obetovať všetko.

Namiesto toho, aby Brusel s Trumpom vyjednával obchodnú reciprocitu, podriaďuje sa jeho diktátu v nádeji, že udrží aspoň niečo z americkej podpory Kyjevu. Namiesto toho, aby vtiahol do hry Čínu ako ekonomického partnera vyvažujúceho USA, Leyenová s Kallasovou Číňanom oznámili, že k nim budú pristupovať podľa toho, ako Čína pristupuje k Rusku a Ukrajine.

Číňania jednu aj druhú zdvorilo vypočuli, potom im vysvetlili, že o východnej Európe sa s Bruselom nebudú baviť a poslali ich s prázdnymi rukami domov. O to hlbší bol európsky úklon pred Trumpom.