Svet očami Mearsheimera. Čo Rusko dobylo, už nepustí

Ukrajina je v beznádejnej situácii. Pomer armád ukazuje, že či už v otázke zbraní, alebo ľudskej sily, má Rusko navrch a Kyjev je zároveň „závislý“ od pomoci zo Západu, povedal v relácii Tucker Carlson Show prominentný profesor politológie John Mearsheimer. „Faktom je, že Rusi vyhrávajú vojnu. A neexistuje spôsob, ako by mohla Ukrajina túto situáciu zachrániť,“ vyhlásil.

Mearsheimer je profesorom politológie a medzinárodných štúdií na Chicagskej univerzite, v ére studenej vojny úspešne ukončil vzdelanie na vojenskej akadémii West Point. Ešte v 90. rokoch sa zviditeľnil vyhlásením, že ak sa Ukrajina vzdá jadrového arzenálu po rozpade ZSSR, eventuálne to bude viesť k vojne.

V roku 2014 varoval, že občianska vojna na východe Ukrajiny prerastie do otvoreného konfliktu s Ruskom, a z eskalácie napätia obvinil Západ. Po februári 2022 prorokoval, že vojna sa čoskoro zmení na opotrebovávaciu. Jeho predpovede sa doteraz naplnili. Jeho video spred desiatich rokov má vyše 30 miliónov videní.

Trump nie je ochotný doplniť zásobu balíkov pre Ukrajinu

V úvode rozhovoru s Carlsonom profesor Mearsheimer poukázal na rozdiel medzi prezidentmi Donaldom Trumpom a Joeom Bidenom v otázke posielania vojenského materiálu na Ukrajinu. Zatiaľ čo Biden využíval akúsi prezidentskú rezervu na „okamžité núdzové čerpanie“, Trump chce tieto zbrane predávať.

„Prezident Trump dal jasne najavo, že nehodlá doplniť ‚Bidenovo potrubie‘,“ povedal Mearsheimer s tým, že republikán odmietol doplniť zásoby a financie do Prezidentského úradu pre čerpanie (PDA). Práve ten využíval Biden na darovanie pomoci Kyjevu.

Od začiatku júla už to nie je celkom pravda, keďže republikán otočil a rozhodol o poslaní obranných zbraňových systémov. Stalo sa tak asi po týždni pozastavenia dodávok, ktoré Pentagón vysvetlil auditom skladov a zásob. Po dohode so šéfom NATO Markom Ruttem zároveň navrhol, aby si ostatní spojenci zbrane kupovali a na Ukrajinu ich posielali oni.

Napadnutá krajina je podľa Mearsheimera „stratená“. „A ak sa pozriete na bojisko, je celkom jasné, že Ukrajinci to chápu,“ dodal s tým, že obrana „pomaly, ale isto“ kolabuje.

Západ sa preto teraz pýta, či je možné zastaviť boje nejakou dohodou. „A faktom je, že ani Ukrajinci, ani Západ – hovoríme najmä o Európanoch – nie sú ochotní uzavrieť dohodu, ktorá by bola prijateľná pre Rusov,“ povedal s tým, že „nie je šanca“ na diplomatické ukončenie vojny. „Rusi vyhrajú škaredé víťazstvo a budeme mať zamrznutý konflikt.“

Aj Rusi majú požiadavky

Mearsheimer pripomenul, že Rusi majú od začiatku vojny stále tri hlavné požiadavky, „ktoré sú neakceptovateľné pre Ukrajinu aj pre Západ“. „Donald Trump ich môže považovať za akceptovateľné, ale je obklopený ľuďmi vo svojej administratíve – najmä zo zahraničnopolitického establišmentu –, ktorí nie sú ochotní tieto podmienky prijať,“ vysvetlil.

Prvou požiadavkou Ruska je neutrálna Ukrajina, čo znamená, že nesmie vstúpiť do NATO. Profesor ďalej spresnil, že sa to týka aj odmietnutia „bezpečnostných záruk“ Západu, konkrétne USA pre Kyjev.

Druhou je, že „Ukrajina nemôže mať signifikantné útočné kapacity“ a musí byť demilitarizovaná, aby nepredstavovala vojenskú hrozbu pre Moskvu. Poslednú považuje Mearsheimer za najdôležitejšiu – Ukrajinci a Západ „musia akceptovať“ jednostrannú anexiu Krymu a štyroch ukrajinských oblastí na pobreží Azovského mora.

Luhanskú, Doneckú, Záporožskú a Chersonskú oblasť Rusi z väčšej časti kontrolujú, podľa Mearsheimerových slov „takmer úplne“. Moskvou dosadená hlava samozvanej Luhanskej ľudovej republiky Leonid Pasečnik 1. júla oznámil „stopercentnú“ kontrolu, hoci správu nepotvrdilo ani jedno ministerstvo obrany.

Ak by Západ prijal ruské podmienky, znamenalo by to, že by sa Ukrajincov pýtali, či sa vzdajú približne pätiny svojho územia, vysvetlil politológ. „A to Ukrajinci nespravia,“ dodal s tým, že rozhodne nebudú súhlasiť ani so zákazom vstupu do NATO, ani s demilitarizáciou.

S Carlsonom sa zhodli, že na konci vojny bude prímerie (armistice), ktoré fakticky potvrdí „nový status quo“, keď bude Rusko de facto kontrolovať 20 percent ukrajinského územia. To bude podľa Mearsheimera prvotnou fázou „zmrazeného konfliktu“, ktorý spôsobí „veľké množstvo problémov“ do budúcnosti.

„Dlho som vyzýval, aby Ukrajinci prijali dohodu ‚teraz‘, pretože inak Rusi zaberú viac územia – a Rusi dali jasne najavo, že územie, ktoré dobyjú, si nechajú,“ zopakoval Mearsheimer. „Na dôvažok platí, že čím dlhšie vojna pokračuje, tým viac Ukrajincov v nej zomrie.“

Ukrajinská obrana je pochopiteľná, západné zásahy nie

Ukrajina nielen podľa Mearsheimera túto vojnu prehráva. Logickým krokom by preto bolo čo najskôr uzavrieť prímerie a „minimalizovať tak straty“ v oblasti územia i ľudských životov. „Ale tento argument nedokážete predať,“ poznamenal s tým, že veľkú úlohu v odmietaní prímeria hrá ukrajinský nacionalizmus. „Ukrajinci považujú Rusov za existenčnú hrozbu,“ vysvetlil.

Carlson doplnil, že snahu Ukrajincov napriek nezdarom bojovať, umierať a spomaľovať ruský postup obdivuje. „Je to síce sebazničujúce, ale mimoriadne čestné,“ povedal, spochybnil však motívy západných podporovateľov.

„Ani na sekundu neverím, že Západ má v tejto vojne nejaký strategický záujem,“ reagoval Mearsheimer. Elity v Európe i USA však už dlhší čas prejavujú otvorenú rusofóbiu a presvedčiť ich, že Rusi vojnu vyhrávajú a vyhrajú, „je pre nich nepredstaviteľné“, doplnil. „Rusom nie je dovolené mať oprávnené bezpečnostné obavy,“ vysvetlil pozíciu európskych lídrov a časti americkej politickej elity.

Sám zhodnotil, že tento postoj nechápe. „Ak sa pozriete na ruskú reakciu na expanziu NATO na Ukrajinu – ktorá je podľa mňa príčinou tejto vojny –, je to obdoba americkej Monroeovej doktríny,“ vysvetlil s odkazom na doktrínu USA z roku 1823, ktorá stanovila západnú hemisféru Zeme ako „zadný dvor Spojených štátov“ a odmietala európsku kolonizáciu.

„Spojené štáty by za týchto okolností dovolili Sovietskemu zväzu umiestniť rakety na Kube alebo postaviť námornú základňu v meste Cienfuegos. To bolo jednoducho neprijateľné,“ dokreslil.

Američania by netolerovali čínske vojenské kapacity v Mexiku či Kanade. „A napriek tomu si myslíme, že máme právo posunúť NATO dostatočne ďaleko na východ, aby zahŕňalo Ukrajinu, a potom umiestniť na Ukrajine prostriedky NATO vrátane amerických vojenských prostriedkov a Rusov to nebude trápiť. Nemalo by ich to zaujímať,“ skonštatoval.

„Mali by uznať, že Ukrajina má právo robiť si, čo chce, NATO má právo rozširovať sa, kam chce, a Rusko do toho nemá čo hovoriť. Rusi to, samozrejme, neakceptujú, pretože majú vlastnú Monroeovu doktrínu,“ vysvetlil Mearsheimer. Tento spôsob myslenia označil za „hlúpy“ a vyzdvihol možnosť, že „bude viesť k problémom – ako sa to už stalo“.

Rusko ako strašiak

Rusko-ukrajinská vojna je podľa Carlsona zdrojom „ohromnej“ emocionálnej odozvy zo strany západných lídrov – napriek tomu, že USA nemajú v podstate žiadne strategické záujmy vo východnej Európe. Mearsheimer naznačil, že západní lídri pravdepodobne uverili vlastnej propagande.

„V tejto chvíli sa presvedčili – Európania aj Američania –, že Rusko je smrteľnou hrozbou, ktorá môže ovládnuť celú Európu. To je, samozrejme, smiešny argument,“ vysvetlil.

Túto rétoriku pravidelne používajú niektorí americkí senátori ako Lindsey Graham, európski predstavitelia, napríklad šéfka eurokomisie Ursula von der Leyenová či vrchná diplomatka Kaja Kallasová, a aj lídri Poľska, pobaltských štátov či Fínska.

„Vojna sa začala v roku 2022. (...) Rusi veľmi ťažko dobývali východnú pätinu Ukrajiny. Za viac ako tri roky neboli schopní dobyť celé územie štyroch oblastí, ktoré anektovali,“ opísal situáciu profesor. „Povedzte mi, ako bude táto armáda schopná prekonať celú Ukrajinu a celú východnú Európu a potom aj celú západnú Európu.“

Rovnako upozornil na možnosť, s ktorou Moskva pravdepodobne počíta tiež. V prípade obsadenia západnej Ukrajiny by sa ruské sily pasovali s ozbrojeným odporom prozápadných Ukrajincov, ktorí Rusov „nenávidia“ a ktorí sú viac než ochotní viesť partizánsku vojnu.

„Preto si nemyslím, že ruský prezident sa čo i len pokúsi o dobytie západnej polovice Ukrajiny,“ povedal. „Mimochodom, ich názor [na okupáciu východnej Európy] je taký, že ‚sme tam už boli, spravili sme to a nedopadlo to veľmi dobre‘,“ vysvetlil pozíciu Kremľa.

Spresnil aj Putinovo vyjadrenie o „obnovení sovietskeho impéria“ tým, že doplnil kontext, v ktorom ho vyslovil. „Povedal, že chápe, ak niekto v srdci túži po obnove sovietskeho impéria,“ vyhlásil Mearsheimer s tým, že pre samého Putina je to nepredstaviteľné.

Mearsheimer pripomenul svoju dizertačnú prácu z West Pointu na tému rovnováhy konvenčných síl v Európe počas studenej vojny. Podľa jeho odborného názoru by Sovieti neboli schopní vyhrať konvenčnú vojnu v Európe, ktorá by sa hypoteticky začala medzi Alianciou a štátmi vtedajšej Varšavskej zmluvy.

Američania si po konci studenej vojny uvedomili, že Sovietsky zväz „nebol dvaapolmetrový obor“ a hrozba vojny bola prehnaná, vysvetlil. Vtedy jediná svetová superveľmoc si však podľa Mearsheimera zvykla, „že my povieme iným krajinám ‚vyskoč‘ a ich jedinou reakciou bude otázka: ‚Ako vysoko?‘“.

Rastúcu rusofóbiu na Západe podľa vlastných slov evidoval najneskôr od roku 1994, keď prezident Bill Clinton rozhodol o rozširovaní NATO na východ. Keď sa do Kremľa dostal Putin, „postavil sa nám“, čo malo ochladiť vzájomné vzťahy.

Čo je zmyslom NATO

Carlson upozornil na fakt, že po konci studenej vojny už na prvý pohľad nemalo zmysel udržiavať Severoatlantickú alianciu „pri živote“, a pýtal sa, aký zmysel má v súčasnosti.

„Myslím, že keby ste sa opýtali väčšiny Európanov – a dokonca aj mnohých Američanov, najmä z establišmentu –, argumentom by bolo, že NATO slúži ako pacifikátor,“ poznamenal humorne. Slovo „pacifier“ sa do slovenčiny najčastejšie prekladá ako cumlík.

„Spojené štáty sú najsilnejším štátom v NATO. USA sú na vrchole všetkých európskych krajín. Zabezpečujú im bezpečnosť, poskytujú im jadrový dáždnik, a to bráni európskym krajinám vo vzájomnom bezpečnostnom súperení,“ pokračoval.

Ako však ďalej vysvetlil, pôvodným zámerom rozširovania NATO nebolo zadržiavanie Ruska, čerstvo oslabeného rozpadom Sovietskeho zväzu. Cieľom prezidenta Clintona bolo podľa Mearsheimera zabrániť tomu, aby sa európske štáty opäť pustili do vojny medzi sebou.

S Carlsonom sa zhodli, že od počiatkov histórie až do roku 1945 európske štáty viedli vojny takpovediac v jednom kuse. „Najprv to boli militaristické spoločnosti, až dnes sú to turistické destinácie,“ dodal ironicky moderátor. S vážnosťou však sekundoval Mearsheimerovi v tom, že práve bojové nastavenie európskych národov viedlo k zakladaniu celosvetových koloniálnych ríš.

„Sovieti a neskôr Rusi boli úplne spokojní s tým, že Spojené štáty zostanú v Európe a že NATO zostane po studenej vojne neporušené,“ poukázal Mearsheimer s tým, že Moskva sa spoliehala na „pacifikačnú“ úlohu Aliancie, ktorú počas studenej vojny plnila Varšavská zmluva nad východnou časťou Európy.

Kremeľ však už v 90. rokoch varoval pred rozširovaním, čo Clinton presne spravil, uzavrel Mearsheimer. Z tohto obdobia zároveň pochádzajú strategické plány Aliancie, na ktoré sa profesor odvolal s tým, že v NATO vedeli, pokiaľ si môžu rozširovanie dovoliť. „Ukrajina bola špeciálny prípad,“ vysvetlil a dodal, že pre Rusov mala odjakživa strategický význam - na rozdiel od pobaltských štátov.

Tlačenie Ruska do kúta

Takže prečo sa NATO rozširovalo v rokoch 1999 a 2004? „Mysleli sme si, že im to jednoducho strčíme do krku,“ odpovedal Mearsheimer. Pripomenul, že Moskva protestovala proti obom vlnám vstupov „a my sme im to natlačili do krku“.

Predstavitelia USA sa na samite v Bukurešti v apríli 2008 pokúsili o podobné „tlačenie do hrdla“ v súvislosti s Ukrajinou, vtedy im však Putin dal jasne najavo, že to bude považovať za existenciálnu hrozbu – proti ktorej sa používajú prostriedky vojny.

Na tom istom samite Američania pretlačili – napriek francúzsko-nemeckým protestom – aj pozvánku pre Gruzínsko, ktoré Rusi napadli v auguste toho istého roka, pripomenul Mearsheimer. „Bol to signál, aby sme sa stiahli,“ vysvetlil. „Ale my sme to neurobili.“

Cielený ťah Ukrajiny na Západ podľa Mearsheimera vyústil do anexie Krymu, povstania v Donbase a nakoniec aj súčasnej vojny. Otázne však je, prečo to Západ robil, poznamenal Carlson.

„V momente, ako sa prijalo toto rozhodnutie – že NATO si zoberie Ukrajinu, že tá vstúpi do Aliancie –, je idea ‚ustúpenia‘ pre Spojené štáty a Západ neprijateľná. To jednoducho nespravíme,“ opísal postoj Aliancie s tým, že takýto krok by bol „prejavom našej slabosti“.

Carlson následne vyjadril obavy, že po tejto vojne celý svet zistil, že NATO nebolo schopné poraziť Rusko v zástupnej vojne, ako opísal rusko-ukrajinský konflikt. Podľa neho by bolo lepšie neukazovať limity vlastného vojenského potenciálu. Opýtal sa preto profesora, čo pre USA znamená porážka v proxy vojne.

Horúca situácia vo východnej Európe a na Blízkom východe brzdí USA, takže sa nemôžu sústrediť na strategicky najvýznamnejšiu oblasť – Taiwan a východnú Áziu, povedal Mearsheimer s odkazom na vyjadrenia exministerky zahraničia Hillary Clintonovej o tom, že „nechce, aby jej vnúčatá vyrastali vo svete, v ktorom dominuje Čína“. Ako ministerka v kabinete Baracka Obamu zároveň vyzývala na „otočenie sa na Áziu“.

Ako USA vypestovali superveľmoc v Ázii

Profesor znovu zopakoval svoju tézu, že na svete v súčasnosti existujú tri superveľmoci: USA, Rusko a Čína. „Ak Spojené štáty považujú Čínu za svojho hlavného vyzývateľa a majú záujem zadržiavať Čínu vo východnej Ázii, bolo by veľmi rozumné mať Rusko na našej strane rovnice,“ vysvetlil. „Čo sme spravili namiesto toho? Zahnali sme Rusko do náručia Číny.“

Carlson sa preto opýtal, či bolo zblíženie Ruska a Číny cieľom amerického zahraničnopolitického establišmentu. „Myslím si, že preceňujete strategické myslenie ľudí pri moci,“ odpovedal Mearsheimer. „Takže sú natoľko nekompetentní, že si nevšimli túto možnosť?“ pokračoval moderátor. „Áno,“ reagoval lakonicky profesor.

Po rozpade Sovietskeho zväzu začiatkom 90. rokov americký zahraničnopolitický establišment „vrátane takých jastrabov ako Zbigniew Brzezinski či Henry Kissinger“ pokračoval v zbližovaní sa s Čínou, ktoré naštartoval Richard Nixon. Veľkí hráči vo Washingtone tvrdili, že „politikou angažovanosti“, teda zapojením Pekingu do svetových štruktúr a zvyšovaním jeho životnej úrovne, dosiahnu, že sa Čína stane demokraciou.

„V roku 1990 ste mali unipolárny moment. Jedinou superveľmocou boli USA. V roku 2017 ste už mali tri superveľmoci, a to USA, Rusko a Čínu, z toho jedna bola čistým vyzývateľom USA,“ upozornil Mearsheimer. „A my sme toho vyzývateľa pomohli stvoriť.“

Nielen Ukrajina chce zatiahnuť USA do svojej vojny

Tému rusko-ukrajinskej vojny uzavrel tým, že jedinou možnosťou Kyjeva, ako zvrátiť nepriaznivý vývoj tejto vojny, je zatiahnuť do nej NATO. „Chcú, aby vojna eskalovala, pretože do nej chcú zatiahnuť nás. Ak majú Ukrajinci nejakú nádej na záchranu situácie, je to zapojenie NATO do boja,“ povedal.

Podobný princíp „zatiahnutia“ Ameriky do inak lokálnej vojny Mearsheimer rozoznáva aj na Blízkom východe, o čo sa pokúsil Izrael. „V roku 2024 sa nás Izraelčania pokúsili dvakrát navnadiť na vojnu s Iránom,“ vyhlásil. Spomenul pritom dronové prestrelky z apríla a júla a ocenil Bidenovu administratívu, že to nedopustila.

„Donald Trump však na túto návnadu skočil,“ doplnil s odkazom na bombardovanie iránskych jadrových zariadení, ku ktorému pristúpil po nečakanom vzdušnom útoku Tel Avivu. „Izraelčania majú dlhodobý a hlboko zakorenený záujem zatiahnuť nás do boja proti Iránu, pretože chápu, že sami Irán poraziť nedokážu,“ pokračoval.

O to isté sa podľa profesora pokúša aj Ukrajina. Otázne však je, prečo sa USA nesnažia zasahovať do tamojšej politickej scény, „ak hráme aj o svoju kožu“, ako povedal Carlson. „Prečo dovolíme, aby [Volodymyr] Zelenskyj riadil Ukrajinu?“ opýtal sa otvorene.

„So Zelenským sme boli až doteraz spokojní,“ odpovedal Mearsheimer. „Európania ho milujú, pretože je viac než ochotný pokračovať vo vojne a je veľmi šikovný v budovaní PR obrazu – má predsa za sebou kariéru herca,“ dodal.

„Nerobí nič, čo by sme od neho [Američania] nechceli. Je to náš človek, a keď prestane byť naším človekom, vynaložíme veľké úsilie, aby sme na jeho miesto dosadili niekoho iného,“ priznal otvorene spôsoby zahraničnopolitického establišmentu.

Trump sa snažil o zmierenie s Ruskom od začiatku

Mearsheimer ďalej vysvetlil, ako silno tento establišment drží v rukách moc v USA či v Európe. Hoci sa Trump snažil o mierové rokovania, musel by prijať tri základné podmienky Moskvy, čím by sa dostal do konfliktu s desiatkami mocných ľudí vo Washingtone.

Profesor pripomenul, že Trump sa o zmierenie s Ruskom a konkrétne s Putinom snažil už od roku 2017. „V otázke Číny predsa kandidoval ako ten, ktorý ukončí politiku angažovanosti a otočí ju na zadržiavanie – čo bol podľa mňa veľmi múdry ťah,“ povedal. „V otázke Ruska však úplne zlyhal.“

Dôvodom podľa Mearsheimera bolo, že po svojej prvej inaugurácii v roku 2017 si musel vybrať zahraničnopolitických poradcov, ktorí až na pár obskúrnych výnimiek všetci patria k spomenutému establišmentu. Tí sú napospol „jastrabi“ vo vzťahu k Rusku, respektíve k „večným vojnám“ (forever wars).

„Máte tu zahraničnopolitický establišment – či už hovoríte o republikánskej, alebo demokratickej strane –, ktorý je hlboko oddaný presadzovaniu jastrabej zahraničnej politiky. Sú presvedčení, že to je pre Spojené štáty dobré,“ vysvetlil.

Sú to tí, ktorí veria, že je potrebné vynakladať obrovské sumy peňazí na financovanie obrany, ktorí pomerne voľne pristupujú k možnosti použitia sily, ktorí veria, že vojenská sila vyrieši hocijaký problém, a ktorí veria, že vojenskou silou sa dá šíriť „liberálna demokracia“, vymenoval.

Prečo sú USA na Blízkom východe

Najsilnejšie sa táto viera prejavovala za Georga Busha mladšieho. „Budeme demokratizovať celý Blízky východ a použijeme na to vojenskú silu,“ opísal Mearsheimer s tým, že „do veľkej miery sme závislí od vojny“.

„Je dôležité zdôrazniť, že mnohé z toho súvisí s Izraelom. Podporovatelia Izraela majú hlboký záujem na tom, aby USA mali mimoriadne silnú armádu a boli ochotné túto armádu používať pomerne liberálnym spôsobom. Sú totiž presvedčení, že ak sa Izrael niekedy dostane do problémov a bude potrebovať pomoc USA, ideálnou situáciou je mať americkú armádu ako nabitú zbraň,“ pokračoval profesor.

Čo sa týka iránskeho jadrového programu, Mearsheimer vysvetlil, že v medzinárodných štúdiách je bežné, keď majú dva štáty zhodné záujmy. „My máme záujem na tom, aby Irán nemal jadrovú zbraň. Sme proti šíreniu jadrových zbraní a to je náš záujem. Izrael má takpovediac existenčný záujem na tom, aby Irán nemal jadrovú zbraň,“ použil súčasnú situáciu ako príklad.

Upozornil, že spoločné záujmy sa prekrývajú v konštantnej prítomnosti amerických vojsk v niekoľkých arabských krajinách, čo je súčasťou izraelských záujmov.

„V prípade Izraela a USA však treba povedať, že majú aj rozdielne záujmy,“ poznamenal. „V USA máme takú situáciu, v ktorej u nás pôsobí niečo, čo sa nazýva izraelská loby – o čom som, samozrejme, písal so Stephenom Waltom –, ktorá vynakladá veľké úsilie na to, aby USA bezpodmienečne podporovali Izrael.“

Mearsheimer a Walt knihu Izraelská loby a zahraničná politika USA vydali v roku 2007, takmer okamžite ju zaradili do zoznamu bestsellerov denníka New York Times.

„To znamená, že bez ohľadu na to, čo Izrael robí, máme ho podporovať,“ zjednodušil svoje vyjadrenie. Práve voľná aliancia jednotlivcov a mimovládnych think tankov podporujúcich Izrael bola natoľko efektívna, že presvedčila americkú politickú elitu, že americké a izraelské záujmy sú vlastne zhodné a že „v prípade, že sa ich záujmy líšia, podporujeme Izrael“.

Carlson sa na efektivitu izraelskej loby spýtal profesora, či za posledných 40 rokov nastal prípad, v ktorom by sa pri rozdielnych záujmoch USA rozhodli pre svoje vlastné na úkor tých izraelských. „Nie,“ odpovedal sucho Mearsheimer.

Najdôležitejším americkým záujmom na Blízkom východe, ktorý USA ignorovali v prospech Izraela, je podľa Mearsheimera dvojštátne riešenie izraelsko-arabského konfliktu, ktorý sa tiahne od vzniku židovského štátu v roku 1948.

„Každý americký prezident, teda najneskôr od Jimmyho Cartera, dôrazne presadzoval vytvorenie palestínskeho štátu. Dlho sme verili, že najlepším riešením palestínskeho problému – ktorý je koreňom mnohých ďalších problémov, ktorým čelíme na Blízkom východe – je vytvorenie dvoch štátov,“ rekapituloval zahraničnopolitickú pozíciu USA, ktorá sa nikdy nenaplnila.

„Takže každý prezident, možno okrem Donalda Trumpa, tlačil na dvojštátne riešenie na Blízkom východe,“ dodal. „Izraelčania nás pri každom kroku odmietli. Výsledkom je dnes Veľký Izrael a neexistuje možnosť vytvorenia dvoch štátov.“

V čom spočíva americký záujem, vysvetlil profesor celkom presne. „Pretože USA majú záujem na tom, aby na Blízkom východe zavládol mier. Nie je v našom záujme viesť v tomto regióne vojny. Predovšetkým nás to núti vyčleniť vojenské sily, núti nás to viesť vojny a to nie je v našom záujme,“ zhodnotil.

„A to sa rozprávame len o strategickom rozmere. Zatiaľ sme nezobrali do úvahy morálny rozmer. Izraelčania v Gaze páchajú genocídu a my sa na nej podieľame,“ vyhlásil Mearsheimer.

Etnické čistky od počiatku štátu

„Ak sa pozriete na definíciu genocídy, ide o to, keď sa jedna krajina pokúsi zničiť celú alebo podstatnú časť inej skupiny – etnickej, náboženskej alebo národnostnej – s cieľom v podstate zničiť identitu tejto skupiny. O tom tu hovoríme,“ vysvetlil svoje tvrdenie.

„Treba však pripomenúť, že zabíjanie veľkého množstva Palestínčanov neznamená automaticky genocídu,“ upozornil. „Keď sme bombardovali Japonsko počas druhej svetovej vojny s cieľom ohnivej búrky, zabili sme omnoho viac Japoncov ako Izraelčania Palestínčanov v Gaze. Nikto by však neobvinil USA z genocídy.“

Dôvodom na zabitie miliónov Japoncov či Nemcov však bolo čo najrýchlejšie ukončenie vojny, poukázal na rozdiel. „Z toho, ako sme sa k Japoncom a Nemcom správali po skončení vojny, jasne vyplýva, že sme sa nesnažili o ich genocídu,“ doplnil Mearsheimer s tým, že nejde o ospravedlnenie amerických krokov vo vojne.

„Rozdielom je to, že Izraelčania sa systematicky snažia o zničenie Palestínčanov ako národnostnej skupiny,“ dodal. Na otázku, čo je cieľom tejto stratégie, vysvetlil, že Izrael sa dlhodobo pokúša o vyhnanie Palestínčanov z územia predpokladaného Veľkého Izraela – toho, ktorý v roku 1967 obsadil celý Západný breh aj Gazu.

Podľa Mearsheimera Izrael po 7. októbri videl „výnimočnú príležitosť“ etnickej čistky, podobnú tej po vzniku Izraela v roku 1948 či po šesťdňovej vojne (1967). Pripomenul však, že s čistkami počítali už pôvodní sionisti na prelome 19. a 20. storočia.

Zakladatelia tézy o židovskom národnom štáte podľa profesora chápali, že založiť Izrael na území osídlenom Arabmi si bude vyžadovať práve takéto agresívne kroky. „Keď na prelome 19. a 20. storočia sionisti prišli do Izraela, v Palestíne bolo veľmi málo Židov – ktorí ani neboli sionistami,“ opísal.

Prvý premiér David Ben Gurion naznačil „želaný“ demografický pomer medzi Židmi a Arabmi v pomere 80 : 20. Súčasný Izrael vrátane okupovaných teritórií sa vyznačuje pomerom pol na pol. Zo zachovaných dokumentov sionistov vyplýva, že Ben Gurion či Vladimir (Ze’ev) Žabotinskij celkom presne chápali, že Palestínčania budú protestovať proti „kradnutiu územia“, a nevinili ich za to, uzavrel profesor.

Cieľom sionistov bol veľký a silný Izrael s rozsiahlym „Lebensraumom“, ako to opísal Mearsheimer. Druhým bodom je, aby mal slabých susedov. „Preto sa zaradovali, keď USA a Turecko rozvrátili Sýriu,“ poznamenal.

Osobitným prípadom arabského sveta sú Jordánsko a Egypt. Tie sú obzvlášť chudobné, v dôsledku čoho dostávajú humanitárnu a rozvojovú pomoc od USA. „Ale výmenou za to, že budú priateľskí voči Izraelu,“ vysvetlil motiváciu tejto pomoci [keď Trump po inaugurácii pozastavil „všetku“ humanitárnu pomoc, práve Izrael, Jordánsko a Egypt boli označené ako výnimky, pozn. red.].

Izraelská loby podľa Mearsheimera dlhodobo ovplyvňovala dve zložky amerického verejného života, a to tvorbu agendy (policy) a verejný diskurz, čím nakláňala každú federálnu vládu smerom k Izraelu. Od začiatku pozemných operácií v Gaze v roku 2023 sa však tá druhá zložka začala nakláňať na opačnú stranu.

To, ako mimovládky, napríklad AIPAC, ovplyvňujú politických lídrov, je „merateľné“, dodal Carlson s tým, že to považoval za dôležitejšiu zložku ako verejný diskurz. „To, čo opisujete, je nesúlad medzi agendou a diskurzom. Treba si však uvedomiť, že táto loby bola mimoriadne úspešná aj vďaka ovplyvňovaniu diskurzu,“ doplnil Mearsheimer.

Správanie Izraela v regióne Blízkeho východu sa orientuje čoraz ďalej doprava, varoval Mearsheimer s tým, že sa v konečnom dôsledku dostanú do bodu, keď sa začnú správať iracionálne.

Izraelská loby preto bude vynakladať čoraz väčšie prostriedky na ovplyvňovanie verejnej mienky, naznačil s tým, že veľká časť propalestínskych demonštrantov bola židovského pôvodu. „Zrazu sa z nich stali zúriví antisemiti. Nemá to nič spoločné s prebiehajúcou genocídou v Gaze, však?“ poznamenal ironicky.

Ako bude vyzerať svet o desať rokov

Carlson pripomenul, že profesor v poslednom vedeckom článku naznačil vývoj v najbližšej dekáde. „Myslím si, že situácia o desať rokov bude podobná, ako je dnes,“ odpovedal na záverečnú otázku.

Rozhodujúcimi budú stále tri veľmoci – USA, Čína a Rusko –, pričom prvé dve budú „najmocnejšími krajinami“ a ich zápas bude „najvplyvnejším procesom“ celosvetového významu. Na Číne sa však postupom času začne podpisovať negatívna demografická situácia, ktorá Peking zasiahne omnoho silnejšie ako Ameriku.

Opäť pripomenul, že Čína sa od roku 2017 považuje za veľmoc, čo je výsledkom kombinácie populácie a bohatstva krajiny, ktoré sú obe využiteľné na „postavenie armády schopnej vyzývať najmocnejšieho hráča“.

O ďalších 20 či 30 rokov sa však čínska populácia pod tlakom následkov politiky jedného dieťaťa prepadne omnoho hlbšie než tá americká, čo opätovne otvorí nožnice medzi Pekingom a Washingtonom. V tejto veci sa spolieha na pokračujúcu imigráciu do USA.

„Je veľmi dôležité byť najmocnejším štátom v medzinárodnom systéme,“ zakončil s tým, že „najhoršie, čo sa vám môže stať, je byť slabý“.