Človek tvorí, stroj imituje. Aj vybočením z cesty môžeme prísť do cieľa

Keď Arthur Koestler v roku 1964 vydal knihu The Act of Creation (Akt stvorenia), o neurónových sieťach ešte nik netušil. No jeho myšlienka o tom, že skutočná tvorivosť vzniká z nárazu dvoch nesúvisiacich referenčných rámcov, je dnes relevantnejšia než kedykoľvek predtým. Smiech, objav, metafora: to všetko vzniká z otrasu, z narušenia očakávaní, zo šoku, ktorý žiadny riadený systém nedokáže napodobniť. Tvorivosť v tomto ponímaní nie je pokračovaním vzorca, ale jeho narušením.

Keď sa z techniky stáva kult

Dnešné algoritmy excelujú v napodobňovaní. Či už ide o hudbu, alebo marketingové texty, nástroje umelej inteligencie trénované na obrovských množstvách dát dokážu s prekvapivou ľahkosťou miešať existujúce štýly. Výsledok je technicky pôsobivý a čoraz dostupnejší. Prieskum portálu Statista z roku 2023 medzi lídrami amerického priemyslu ukázal, že generatívna AI už zasahuje do kľúčových oblastí filmovej, televíznej a animačnej tvorby: od písania scenárov a generovania hlasu až po dejové línie a vizuálne efekty.

Imitácia však nie je predstavivosť. Stroje nerozmýšľajú, neváhajú, netrpia a ani po ničom netúžia. Hoci ich tvorba môže pôsobiť originálne, chýba jej iskra, z ktorej plynie ľudské poznanie. Indický filmár Shekhar Kapur poznamenal, že „umelá inteligencia môže ľudskú predstavivosť doplniť, nie nahradiť. Dokáže síce spracovávať a predpovedať na základe naučených vzorcov, ale iba ľudská predstavivosť poháňaná zvedavosťou a túžbou spoznať neznáme prináša zmysel a cieľ“.

Technológiám chýba jedno - rozpor. Zo začiatku sú dobré nápady často pochybné. Prekračujú hranice zaužívaného, vzdorujú predchodcom, narúšajú symetriu. Algoritmy svoje naprogramované hranice neprekročia. Aj keď niekedy vytvoria "neporiadok", všetko je dôkladne naplánované - vygenerované, nie objavené. 

Alan Turing kedysi naznačil, že stroje nás môžu prekvapiť. „Prečo namiesto toho, aby sme sa snažili vytvoriť program simulujúci dospelú myseľ, nevytvoríme radšej taký, ktorý napodobní myseľ dieťaťa?“ Ľudské prekvapenie však nie je mechanické. Rodí sa z vnútorného konfliktu, nie z odhadov.

Odborník na generatívnu umelú inteligenciu Oriol Vinyals poznamenal, že generatívne modely menia spôsob, akým diskutujeme o povahe tvorivosti - hoci nie nevyhnutne o tvorivosti samotnej. Menia vnímanie, nie podstatu.

Gigabajtová spoločnosť

Aj širšia kultúra sa prikláňa k optimalizácii. V takzvanej zákazkovej ekonomike (gig economy) sa kreatívna práca čoraz viac mení na rutinu. Umelec sa stáva správcom obsahu, spisovateľ lovcom štatistík. Nečakaná iskra inšpirácie sa uhladzuje tak, aby vyhovovala optimalizácii pre vyhľadávače (SEO) a plynulému scrollovaniu.

Výsledky sú lukratívne. Globálny trh s kreatívnymi nástrojmi generovanými AI – textovými, obrazovými a zvukovými – v roku 2025 prekročil 125 miliárd dolárov. Predstavuje to obrovský nárast z necelých 23 miliárd dolárov v roku 2020.

Za akú cenu sa však toto deje? 

Surrealisti kedysi maľovali svoje sny. Existencialisti hľadali novú definíciu slobody. Aj Albert Einstein vytušil relativitu cez paradox: čas sa ohýba, svetlo klame, pohyb zavádza. Tieto poznania nevznikli z dát, ale z odvahy myslieť za hranice možností, skočiť do absurdity. Ako to výstižne povedal C. G. Jung: „Tvorba niečoho nového nevychádza z intelektu, ale z hravého pudu, ktorý pramení z vnútornej nevyhnutnosti.“ Tvorivosť nie je kultivovanosť. Je to riziko.

Obhajoba iracionálnosti 

Aby sme si v ére algoritmov uchovali skutočnú tvorivosť, musíme robiť to, čo stroje nedokážu: prijať vlastnú iracionalitu. Nie preto, aby sme oslavovali nezmysly, ale aby sme chránili našu "intuitívnu chybu", rozhodnutie, ktoré popiera logiku, ktoré by nemalo fungovať, a predsa funguje.

Ako raz povedal hudobník Sting: "Zrazu začneš mrmlať nezmysly… Niekedy to vôbec nedáva zmysel… No postupne začneš čítať medzi riadkami." Práve toto zrieknutie sa kontroly, táto dôvera v podvedomie je niečo, čo stroje jednoducho nedokážu. Umelá inteligencia nesníva. Nevybočí z cesty. Nedokáže svojvoľne porušiť pravidlá. 

Erich Fromm napísal: „Tvorivosť si vyžaduje odvahu vzdať sa istôt.“ Práve táto odvaha strojom chýba. 

Umelá inteligencia ponúka súdržnosť bez významu. Vytvára štruktúru bez zámeru. Četbot síce dokáže vytvoriť vierohodnú elégiu, no nie pravdivú. Nedokáže predsa smútiť. Ako zdôrazňuje Kapur: „Budúcnosť bude patriť tým, ktorí spoja technológiu so zvedavosťou a odvahou.“

Strategické riziká

Ak začneme outsourcovať originalitu, hrozí, že ľudská myseľ ochabne. Kreatívne odvetvia od módy cez film až po žurnalistiku by sa nemali zaujímať len o to, ako ich AI nahradí, ale ako im môže pomôcť. Na obzore sú súdne spory o autorské práva a vlastníctvo nápadov. A prináša to aj geopolitické dôsledky: štáty začínajú využívať syntetické médiá na šírenie propagandy či potláčanie nesúhlasu.

V liberálnych demokraciách, v ktorých je rebélia neoddeliteľnou súčasťou kultúry, nie je tvorivosť len umeleckou, ale aj občianskou činnosťou. Čo sa stane, ak sa začne krik spoločnosti filtrovať cez softvér, ktorý je natrénovaný na to, aby sa zapáčil? 

Zhrnutie

Tvorivosť prekvitá v nepravidelnosti, nie efektivite. Nerodí sa z harmónie, ale z napätia. Vo svete technológií musíme brániť našu štipku iracionalizmu, náš nenaprogramovaný inštinkt, ľudskú chybu, z ktorej sa rodí poznanie. Stroje optimalizujú. Ľudia narúšajú. A to nie je chyba - je to podstata. Koestler varoval, že mechanizmus mysle v sebe ukrýva neskrotiteľnú príšeru. Je ňou zranený, nevyspytateľný, zvedavý ľudský duch - niečo, čo žiadny systém nedokáže napodobniť.