Púte sú fenomén. Spomínam si na výrok pripisovaný svätému Alfonzovi de’ Liguori o tom, že ľudia sa vydávajú na dlhé, nebezpečné a drahé púte na sväté miesta, aby tam stretli Ježiša, a pritom stačí zájsť do kostola, ktorý majú pod nosom, kde je Ježiš prítomný v Eucharistii.
Svätec mal určite pravdu, no zároveň treba povedať, že nebol proti púťam. Bol proti pútnickému formalizmu. Pretože ísť na púť, vydať sa na cestu ešte stále nezaručuje naše stretnutie s Bohom. Cestou-necestou, hoci aj na sväté miesto, sa mu môžeme úspešne vyhnúť.
Ľudia však putujú; od pútí, ktoré majú vo svojich mestách, mestečkách a dedinkách, až po medzinárodné púte, púte na dôležité miesta spojené s kresťanstvom.
Tie cesty majú niečo do seba. Počul som uvažovanie istého vysokopostaveného manažéra, ktorý sledoval svojho kolegu, čo sa vybral do Santiaga de Compostela. Keď putujúci kolega poslal po dvoch mesiacoch správu o tom, koľko kilometrov prešiel, manažéri zažiarlili: aj oni chceli mať nachodených toľko kilometrov. Nakoniec jednému z nich napadlo prezrieť si svoju krokovú aplikáciu a zistil, že hoci nešiel do Santiaga, tak mal nachodené skoro toľko ako kolega pútnik.
