Ak by sa India vtedy pokúšala udržať dovozy od tradičných dodávateľov v krajinách Perzského zálivu, kde ju Európania po vlastnom odklone od Ruska preplatili, zdražila by energie nielen sama sebe, ale aj Západu.

Trumpova hrozba od začiatku mierila skôr na Indiu ako na Čínu. Tá síce tiež čulo nakupuje ruskú ropu aj plyn, ale súčasne dala Američanom na jar najavo, že to od nich nebude tolerovať. Na americké clá odpovedá čínskymi a na americké obmedzenia vývozu pokročilých čipov odpovedá vlastným obmedzovaním vývozu vzácnych zemín; Američania si ich zatiaľ nedokážu zohnať inde a ich digitálni giganti sa bez nich nezaobídu.

Trump si tým uvedomuje, že Číne nemôže nič diktovať, ale môže sa dohodnúť. Preto v máji začínajú Američania s Číňanmi rokovať. Zatiaľ sa nedohodli, ale Trump asi nebude chcieť dohodu ohroziť jednostranným vydieračským krokom, navyše motivovaným skôr vojnou na Ukrajine, na ktorej mu nezáleží, než prosperitou USA, o ktorú mu ide.

Trumpovo ultimátum Indii je chyba

Pokus vydierať Indiu je o to absurdnejšie, že Washington si ju dlhodobo predchádzal ako euroázijskú protiváhu Číne a Rusku. Aj India dávala opakovane najavo, že stojí o dobré vzťahy s USA, že rast Číny považuje za problém, že v nákupoch zbraní chce obmedziť svoju závislosť od Ruska, že BRICS nepovažuje za protizápadný spolok alebo že má pochopenie pre zložitú bezpečnostnú situáciu Izraela.

Proste hovorila množstvo vecí, ktoré vo Washingtone radi počuli a všeličo preukázala aj skutkami. Ale vo Washingtone si pravdepodobne indickú ústretovosť zamenili s vazalstvom.

Už samotnou hrozbou 100 % ciel urobil Trump chybu, India sa jeho ultimátu nemohla podriadiť ako z dôvodov ekonomických, lacnú ruskú ropu potrebuje, tak aj strategických, ide o krajinu, ktorá si zakladá na svojom rastúcom vplyve aj zvrchovanosti. Potom k nej pridal dve ďalšie. Koncom júla vyhlásil, že nebude na rusko-ukrajinské prímerie čakať do septembra a že prípadné sankcie uvalia už v prvej polovici augusta.

India svojich poľnohospodárov, rybárov a potravinárov nepredá

Ďalšiu facku India dostala tento týždeň, keď sa začala rysovať možnosť rusko-americkej dohody. Prezident Putin v Moskve prijal Trumpovho vyslanca Wittkofa, následne Moskva a Washington potvrdili skoré stretnutie Trumpa s Putinom. Namiesto toho, aby Trump využil situáciu na zmierenie s Indiou, oznámil, že nákupy ruskej ropy potrestá zdvojnásobením cla na indické vývozy do USA z 25 % na 50 %.

Avšak skutočným dôvodom razantného zvýšenia ciel vôbec nemusela byť ruská ropa. Američania totiž Indov tlačia, aby otvorili domáci trh americkým poľnohospodárskym a potravinárskym produktom. Ak by sa v Dillí podriadili, vo Washingtone by na ruskú ropu rýchlo zabudli. To však indická vláda odmieta, pretože by tým ohrozila živobytie stoviek miliónov obyvateľov; takmer polovica Indov stále pracuje v poľnohospodárstve.

Keď premiér Modi reagoval na nové americké clá, zdôraznil, že nepredá svojich poľnohospodárov, rybárov a potravinárov. Tiež potvrdil, že americkým ultimátam sa nepodriadi, nech to stojí, čo to stojí.

Svet podľa USA: len vazali a rivali

Americké argumenty, že by si India mala vziať príklad z Južnej Kórey, ktorá bez reptania prijala americké požiadavky a bola odmenená 15 % clom, svedčia o americkej neschopnosti budovať rovnocenné partnerstvá. Američania rozdeľujú svet na vazalov a rivalov, rovnocennej spolupráce očividne nie sú schopní.

India na rozdiel od Južnej Kórey americkým vazalom nie je a nebude. Síce by rada s USA spolupracovala a tým sa aj odlíšila od susednej Číny, ale trvá na svojej zvrchovanosti. Podľa washingtonskej logiky preto môže byť jedine rivalom. Podobným vývojom prešlo Rusko od čias Jeľcina a raného Putina k Putinovi súčasnému.

Američania si tým nakoniec proti sebe postavia všetky svojprávne mocnosti. Zatiaľ čo sa Biden toľko usiloval o izoláciu Ruska až upevnil rusko-čínske spojenectvo proti USA, Trump dnes svojím tlakom na Indiu toto spojenectvo rozširuje o najľudnatejší štát planéty.