Prečo sa ľudský génius stráca v oceáne algoritmov?

Takmer po celú modernú históriu sme verili, že tie najväčšie tvorivé úspechy v umení aj vo vede majú na svedomí výnimoční jednotlivci – géniovia. Práve ich vízie a odhodlanie pretaviť ich do reality ovplyvnili smerovanie našej kultúry.

Beethoven, Tolstoj, Einstein, da Vinci. Tieto mená nám pripomínajú, že aj obyčajní ľudia dokážu prekonať obmedzenia svojej doby a vytvoriť niečo výnimočné, čo zároveň prekvapí, no pritom sa zdá úplne samozrejmé. Obdivujeme ich nielen za to, čo vytvorili, ale aj preto, lebo dokázali, že ľudská tvorivosť je nadčasová.

Čo však znamená pojem „genialita“ v ére, keď je kultúra masovo produkovaná, šíri sa bez obmedzení a čoraz viac ju tvorí umelá inteligencia? Môže predstava výnimočného jednotlivca prežiť vo svete, kde nás zahlcuje obrovské množstvo obsahu, ktorý naša myseľ nedokáže spracovať, algoritmy nám vyberajú, čo vidíme, a umelá inteligencia skladá hudbu, maľuje obrazy či píše knihy, ktoré mnohí nerozoznajú od diel skutočných umelcov?

Záplava masovej kultúry

Súčasný objem kultúrnej produkcie ďaleko prevyšuje čokoľvek, čoho sme boli svedkami v minulých storočiach. Na YouTube pribudne každú minútu viac ako 500 hodín videí. Streamovacie služby chrlia nové seriály každý týždeň, niekedy aj každý deň. TikTok vytvára trendy tak rýchlo, že môžu vzniknúť aj zaniknúť v priebehu jedného dňa. Umenie, hudba, články či poézia zaplavujú digitálny svet takým tempom, že žiadny človek to nestihne úplne vnímať, nieto ešte skutočne pochopiť.

Táto záplava obsahu prináša zvláštny rozpor: máme viac kreatívnych diel ako kedykoľvek predtým, no zároveň máme menej času a trpezlivosti venovať sa dielam, ktoré si vyžadujú našu plnú pozornosť. Lenže moderná kultúra už nestojí na trpezlivosti a sústredenej pozornosti.

Algoritmy odmeňujú to, čo nás okamžite uspokojí. Pomalý, odvážny a originálny génius sa preto ľahko stratí v záplave obsahu, ktorého jediným cieľom je byť rýchly a virálny. Ak by symfónia od Gustava Mahlera alebo román od Thomasa Manna vyšli dnes, mali by veľký problém presadiť sa. Dnešné presýtené kultúrne prostredie totiž už nemá trpezlivosť venovať sa takýmto náročným a hlbokým dielam.

Umelá inteligencia a koniec originality?

Nástup umelej inteligencie tento paradox ešte viac prehĺbil. AI dokáže vytvárať presvedčivé umelecké diela, skladať hudbu v štýle Bacha alebo písať eseje, ktoré by študentom stačili na úspešné absolvovanie predmetu. Už dnes sa pomocou nej píšu celé knihy a niektorí autori to dokonca prezentujú ako výhodu či nový spôsob tvorivosti. Kritici to však vnímajú ako koniec originality. Čo sa potom stane s myšlienkou jedinečného a nenahraditeľného génia?

Skutočné riziko nespočíva v tom, že AI začne vytvárať „lepšie“ umenie ako ľudia, ale v tom, že úplne naruší náš vzťah k umeniu. Ak sa každý štýl dá okamžite napodobniť, prestáva byť výnimočný. Ak dokážeme vytvoriť obraz jediným príkazom, predstavivosť sa môže zmeniť na rutinný proces namiesto toho, aby bola zdrojom hlbokého zážitku.

Geniálneho tvorcu tak môže nahradiť stroj, ktorý vyprodukuje všetko, čo si myslíme, že chceme. Skutočný génius – alebo vizionár – nám však prináša niečo, o čom sme ani nevedeli, že to chceme alebo potrebujeme.

Vplyv algoritmov na kultúru a umenie

Existuje však aj hlbšie riziko: že géniov už nebudeme vedieť rozpoznať, keď sa objavia. V dnešnom svete, ktorý je nastavený na rýchle a okamžité reakcie, môžu geniálne myšlienky jednoducho zostať bez povšimnutia. Originálne myšlienky sa nám spočiatku často zdajú zvláštne, ťažké alebo znepokojujúce. No v online priestore, kde sa väčšina z nás pohybuje, sú algoritmy navrhnuté tak, aby odfiltrovali všetko nepríjemné a servírovali nám to, čo je známe a pohodlné. Tým zároveň formujú naše myslenie a vytvárajú akúsi mentálnu komfortnú zónu.

Problém nie je v tom, že by géniovia neexistovali, ale v tom, že ich tvorbu nikdy neuvidíme, pretože nepasuje do nášho algoritmom upraveného sveta. A aj keby sme na ňu narazili, väčšina z nás by ju pravdepodobne iba preskočila.

Hoci si pamätáme, že mnohí géniovia z minulosti boli za svojho života nepochopení či ignorovaní, dnes hrozí, že zostanú neviditeľní navždy. Nie preto, že by ich tvorba nebola výnimočná, ale preto, že by nikdy nevzbudila záujem v priestore, ktorý literárny kritik Harold Bloom už v roku 2000 nazval „veľkým sivým oceánom internetu“.

Čo to pre nás teda znamená? Ak chceme, aby genialita prežila, musíme si osvojiť návyky, ktoré odolajú tlaku masovej kultúry. To znamená, že by sme nemali vyhľadávať diela len preto, že sú populárne, ale preto, lebo nás podnecujú k zamysleniu, vyvolávajú emócie a posúvajú ďalej. Mali by sme si chrániť duševný priestor pre náročné kreatívne diela a predovšetkým si pripomínať, že skutočná originalita sa často javí ako nepohodlná, pomalá, ba dokonca cudzia.

Možno najväčšou výzvou dnešnej doby je, či ešte dokážeme rozoznať rozdiel medzi tým, čo nám algoritmy podsúvajú ako známe a pohodlné, a tým, čo je naozaj autentické a originálne.

V čase masovej kultúry a umelej inteligencie mýtus osamelého génia stále žije. Prežije však len vtedy, ak budeme ochotní zaň bojovať, ak sa postavíme proti jednotvárnosti a našej závislosti od toho, čo je jednoduché a prináša rýchle potešenie. Ak prestaneme géniov rozoznávať, nielenže stratíme originalitu, ale aj to, čo robí ľudskú tvorivosť výnimočnou a cennou.

Zhrnutie

Ako AI zaplavuje náš kultúrny priestor obsahom vytváraným algoritmami, ľudský génius – kedysi obdivovaný pre jedinečnú víziu a odvahu ísť proti prúdu – stráca svoje postavenie. Nie preto, že by stroje tvorili lepšie umenie, ale preto, lebo nás zahlcujú ľahko stráviteľným obsahom a oslabujú našu schopnosť vnímať to, čo je pomalé, nezvyčajné alebo hlboké. Algoritmy uprednostňujú to, čo pôsobí známo a pohodlne, čím otupujú náš cit pre skutočne originálne veci. Génius v takomto svete nezmizne, len si ho prestaneme všímať. Ak sa nenaučíme opäť vyhľadávať náročné, nepohodlné a hlboké zážitky, riskujeme, že vymeníme výnimočnosť za obyčajný obsah. Genialita nezanikne pre technológiu, ale preto, že ju my sami prehliadame.