Môže priemernosť AI posadiť človeka na trón tvorivosti?

Kreativita sa ocitla na križovatke. Nie je to len ďalší technologický trend - ale skutočná revolúcia! Algoritmy dnes zažívajú podobný rozmach ako Florencia počas renesancie, Paríž, keď Voltaire pomáhal formovať nové názory, či Viedeň, keď Mozart písal svoje diela. Obrazy vznikajú za pár sekúnd, eposy sú napísané skôr, než by zaschol atrament, a symfónie sa rodia bez jediného zakašľania v koncertnej sále. Vraj stojíme na prahu novej éry, ktorá zatieni všetky predchádzajúce zlaté obdobia.

Nuda. Evidentne to tak nie je, čo dokazuje aj predchádzajúci odsek, ktorý narýchlo vytvorila umelá inteligencia. No ktovie, možno je AI viac ako len to, čo Mike Stoklasa nazval zdrojom „nekonečného odpadu“.

Kolektívna predstavivosť v rukách AI

Vývoj umelej inteligencie je poznačený množstvom omylov a skreslených očakávaní. Už v 60. rokoch minulého storočia sa začali šíriť obavy, že technologický pokrok môže mať deštruktívne následky. Dnes sa podobné nálady premietajú do varovaní pred klimatickou katastrofou. Tieto vízie nevznikli náhodne, sú zakorenené v ideológiách svojej doby a odzrkadľujú kolektívne obavy aj nádeje.

Je ťažké nájsť presnú definíciu umelej inteligencie. Slabá AI, teda taká, ktorú používame v bežných nástrojoch, je navrhnutá na konkrétne úlohy. Napríklad veľké jazykové modely (LLM) fungujú tak, že predpovedajú, aké slovo by mohlo logicky nasledovať vo vete. Silná AI je zatiaľ len teoretický koncept: mala by mať vedomie a schopnosť komunikovať s človekom ako rovnocenný partner.  

Slabá umelá inteligencia v posledných rokoch výrazne pokročila, hoci v niektorých oblastiach možno aj trochu zakopla. Jej silná verzia sa medzitým prakticky nepohla z miesta. Nie je to prekvapujúce, keďže sa dodnes nevieme zhodnúť na tom, čo vlastne „inteligencia“ znamená. Podobne ako pri mnohých ľudských snahách, aj tu nás poháňa pýcha: snažíme sa vytvoriť niečo, čo ešte nevieme ani poriadne definovať.

Jedno prirovnanie sa javí ako mimoriadne výstižné. Spôsob, akým funguje umelá inteligencia, sa podobá Jungovmu pojmu „kolektívne nevedomie“ – akémusi zdedenému súboru archetypov, strachov a spomienok našich predkov, ktoré sa často objavujú v snoch. Prvé generátory obrázkov, ako napríklad Midjourney, akoby vizualizovali kolektívne sny v reálnom čase, a tým vytvárali obrazy, ktoré boli zároveň znepokojujúce, ale aj zvláštne povedomé, akoby vychádzali z niečoho hlboko zakoreneného v nás všetkých.

Táto surrealistická podoba, taká príznačná pre rané výstupy AI, sa však začína vytrácať. Nové modely sa totiž často učia zo svojich vlastných výtvorov, čo vedie k opakovaniu rovnakých vzorcov. Okrem toho ich komerčné záujmy nútia vytvárať obsah, ktorý sa páči širokému publiku. To v praxi znamená, že sa z neho odstraňuje všetko, čo je príliš zvláštne, nepohodlné alebo rušivé. Výsledkom je sen, ktorý je bezpečný a pekný na pohľad, ale zároveň ľahko zabudnuteľný.

To, čo dnes naozaj chýba vo výstupoch AI, je moment prekvapenia. Staršie verzie umelých inteligencií občas vytvorili zvláštne až groteskné obrazy. Aj keď boli „nesprávne“, často dokázali inšpirovať – prinášali nové myšlienky, nečakané pohľady. Dnešné modely namiesto toho ponúkajú vizuály, ktoré sú síce pekné, ale predvídateľné. Bez prekvapenia. Bez iskry.

Zjednodušovanie sa netýka len obrázkov. Ľudia, ktorí často používajú ChatGPT a podobné nástroje, si postupne osvojujú ich spôsob vyjadrovania – opakujú rovnaké frázy, volia nevýrazné slová a ich prejav postupne stráca energiu aj jedinečný štýl. Tieto vzorce AI sa začínajú vkrádať do bežného písania aj rozhovorov, čím sa zužuje priestor na originálne myslenie a vyjadrovanie. Nakoniec to nie sú stroje, ktoré sa stávajú ľudskejšími, ale ľudia, ktorí sa začínajú správať ako stroje.  

Znovuzrodenie individuality

Zničí umelá inteligencia ľudskú kreativitu? Sotva. Jednotvárnosť, ktorú prináša, nie je ničím novým – je len logickým vyvrcholením trendov, ktoré už roky formujú Hollywood, hudobný priemysel aj knižný trh. Generatívna AI len odstraňuje posledné ilúzie o originalite v zábavnom priemysle, ktorý je už dávno prispôsobený tomu, aby prinášal zaručené zisky.

Výskumy naznačujú, že ak sa príliš spoliehame na umelú inteligenciu, môže to oslabiť našu schopnosť samostatne riešiť problémy, čím sa obmedzuje jej využitie v skutočne tvorivých oblastiach. AI môže zaplaviť internet mémami a plytkým obsahom pre sociálne siete, no bežnému používateľovi neumožní vytvoriť film na jedno kliknutie, pretože bez vlastnej vízie a schopností ju jednoducho nedokáže efektívne usmerniť.

Umelá inteligencia namiesto toho prehĺbi priepasť medzi priemerným a výnimočným. Tvorcovia s vlastným názorom, víziou a remeselnou zručnosťou budú aj naďalej tvoriť diela, ktoré sa budú jasne odlišovať od priemyselnej produkcie strojov. V ére, v ktorej hrozilo, že jednotlivec stratí svoje miesto v prospech kolektívu, môže AI paradoxne vrátiť individualite jej dôležitosť.

Čím viac bude dominovať priemernosť, tým výraznejšie vynikne ľudská tvorivosť, poháňaná vnútornou iskrou. Goetheho Mefistofeles to vystihol presne, akoby už vtedy nevedomky opisoval podstatu umelej inteligencie: „Je to sila, ktorá by chcela páchať zlo, no zároveň koná dobro.“

Umelá inteligencia možno predstavuje poslednú fázu masovej kultúrnej produkcie. Tým, že maximalizuje jednotvárnosť, paradoxne pripravuje pôdu na novú renesanciu – návrat k čistej a nekompromisnej ľudskej kreativite. Výsledky sa síce dostavia až postupne, no semienka tejto zmeny už boli zasiate.

Zhrnutie

Vzostup umelej inteligencie nezničí kreativitu, ale naopak, ukáže rozdiel medzi priemernou sériovou produkciou a skutočnou ľudskou tvorivosťou. Slabá AI je nastavená tak, aby predvídala vzory a vyhýbala sa výkyvom. Výsledkom sú výstupy, ktoré pôsobia bezpečne, no zároveň fádne, bez iskry, prekvapenia a jedinečnosti. Keď sa tento štýl vkradne do nášho prejavu, stratíme schopnosť vyjadrovať sa originálne. Táto jednotvárnosť nie je nová, AI len zrýchľuje kultúrne trendy, ktoré tu boli už dávno. Tí, ktorí majú talent, vlastný pohľad a odvahu byť iní, sa vďaka tomu ešte výraznejšie odlíšia od monotónneho hlasu strojov. Práve tým, že AI dokáže perfektne zvládnuť priemernú prácu, umelci sa môžu oslobodiť od nutnosti tvoriť „len“ priemerné veci. Tento paradoxný posun môže podnietiť novú vlnu tvorivosti, ktorá bude odvážne osobná, autentická a nekompromisne ľudská. Ukáže nám, že skutočná kreativita sa naplno rozvíja až vtedy, keď sa priemernosť stane automatickou samozrejmosťou.