Keď sa aktivizmus stretne so štátnou mocou, zväčša to vŕzga. Alebo o kauze spod Tatier

Občiansky aktivizmus je jedným z pilierov zdravej a fungujúcej demokracie. Predstavuje ochotu občanov vstupovať do verejného života, venovať svoj čas, energiu a schopnosti kontrole moci a presadzovaniu zmien vo verejnom záujme.

Má mnoho podôb. Od organizovania petícií, verejných zhromaždení a informačných kampaní, až po priame pripomienkovanie rozhodnutí volených zástupcov.

Najvyšší kontrolný úrad zaevidoval v prvom polroku 2025 spolu 330 podnetov od fyzických aj právnických osôb. Najviac ich súviselo s hospodárením v územnej samospráve, viaceré sa týkali vodárenstva, zdravotníctva či kultúry.

Aktivizmus je v praxi dôležitým faktorom, ktorý koriguje štátnu moc. Volení predstavitelia, či už na národnej, alebo miestnej úrovni, nemôžu a ani by nemali vládnuť vo vákuu.

Sústavná kontrola a spätná väzba od občanov je nevyhnutná na prevenciu zneužívania právomocí, korupcie a netransparentných rozhodnutí.

Aktivisti často ako prví upozornia na problémy, ktoré by inak zostali nepovšimnuté, či už ide o ohrozenie životného prostredia, nehospodárne nakladanie s verejnými financiami, alebo nedostatky vo verejných službách. V tomto zmysle sú akýmsi „strážnym psom“ demokracie, a to na základnej, lokálnej úrovni.

Zodpovednosť volených predstaviteľov

Na druhej strane stoja primátori a starostovia, ktorí majú zákonný mandát na riadenie miest a obcí. Tento mandát vyplýva z demokratických volieb a spája sa s plnou právnou aj politickou zodpovednosťou. Ich úlohou je zabezpečovať širokú škálu služieb, od údržby komunikácií a prevádzky škôl a škôlok, až po poskytovanie sociálnej pomoci a realizáciu rozvojových projektov.

V praxi to znamená, že volení predstavitelia musia vyvažovať často protichodné záujmy rôznych skupín obyvateľov a pritom hospodáriť s obmedzeným rozpočtom. To ich núti hľadať kompromisy, ktoré sa nemusia páčiť všetkým. Niektoré aktivity občianskych združení sa tak môžu javiť ako prekážka, ba dokonca destabilizujúci prvok – najmä ak sa zameriavajú na úzky výsek problémov bez ohľadu na celkový kontext.

Kritika, ktorá nevychádza z komplexnej znalosti veci, totiž môže viesť k polarizácii komunity a brániť prijímaniu rozhodnutí, ktoré sú síce nepopulárne, no nevyhnutné. Hranica medzi oprávnenou občianskou kontrolou a blokovaním riadneho fungovania samosprávy je preto veľmi tenká.

Aktivista sa spravidla sústreďuje na presadzovanie jedného konkrétneho cieľa, ktorý považuje za kľúčový. Starosta alebo primátor však musí riešiť desiatky až stovky agend súčasne od technických a investičných záležitostí, cez legislatívne povinnosti, až po každodenné operatívne rozhodnutia.

Zodpovednosť aktivistu je najmä morálna, zatiaľ čo zodpovednosť starostu je právne definovaná a podložená mandátom od voličov.

Nájsť rovnováhu, kde aktivizmus nebrzdí chod obce a zároveň samospráva nepotláča legitímny hlas občanov, je nevyhnutné pre stabilitu miestnej demokracie. Keď sa však táto rovnováha naruší, dôsledky môžu byť vážne – od zablokovaných projektov až po stratu dôvery v inštitúcie.

Prípad z Vysokých Tatier

Nejde pritom len o rozbor známych skutočností. Konkrétnym príkladom takéhoto napätia je totiž nedávny prípad spod Tatier.

Železničná spoločnosť Slovensko na jar 2025 zmenila tarifný systém a upravila ceny aj v Tatranských elektrických železniciach. Zmena bola odôvodnená snahou zjednotiť a sprehľadniť cenník, zaviesť časové lístky a lepšie prispôsobiť ponuku miestnym obyvateľom, ako aj turistom.

Kroky dopravcu však vyvolali ostrú reakciu iniciatívy Vráťme život Tatrám, ktorá upozornila nielen na samotné zdraženie, ale aj na nedostatočnú komunikáciu a netransparentný postup vedenia mesta. Aktivisti tvrdili, že obyvatelia neboli dostatočne informovaní a že proces prijímania rozhodnutia nebol otvorený verejnej diskusii.

Primátor Vysokých Tatier Jozef Štefaňák následne podal trestné oznámenie na zástupcov iniciatívy pre podozrenie zo šírenia poplašnej správy a poškodzovania dobrého mena mesta. Tento krok vyvolal výraznú kritiku zo strany odbornej i laickej verejnosti, pretože bol vnímaný ako pokus umlčať legitímnu občiansku kritiku.

Polícia po preverení veci trestné oznámenie odmietla ako neopodstatnené, čo potvrdilo, že aktivisti neprekročili hranice zákona. Napriek tomu prípad ukázal, aký krehký môže byť vzťah medzi občianskou spoločnosťou a samosprávou.

Nebezpečenstvo strategických žalôb

Situácia z Tatier zapadá do širšieho rámca fenoménu známeho ako strategické žaloby proti účasti verejnosti. Ide o právne kroky, ktorých cieľom nie je primárne vyhrať súdny spor, ale finančne a psychicky vyčerpať kritika, zastrašiť ho a odradiť od ďalšej činnosti.

Podobné prípady sa vyskytujú aj na národnej úrovni. Premiér Robert Fico podal žalobu na šéfredaktora portálu Aktuality.sk Petra Bárdyho pre obsah knihy, ktorá sa týka jeho osoby. Aj v tomto prípade viacerí pozorovatelia upozornili, že cieľom môže byť skôr zastrašenie než vecná právna obrana.

Polemiku o tom však nateraz nechajme bokom.

Európska únia na tento trend reagovala prijatím smernice na ochranu novinárov a aktivistov pred šikanóznymi žalobami, ktorá bola schválená vo februári 2024. Ministerstvo kultúry SR označilo boj proti strategickým žalobám za jednu zo svojich priorít.

Hľadanie rovnováhy a cesty vpred

Konfrontačný prístup, v ktorom jedna strana využíva právne prostriedky na umlčanie druhej, poškodzuje vecnú diskusiu a prehlbuje nedôveru medzi občanmi a volenými predstaviteľmi.

Riešenie spočíva v posilnení transparentnosti a včasnom zapájaní verejnosti do rozhodovania ešte predtým, než sú prijaté konečné opatrenia.

Overené formy zapojenia občanov do rozhodovania, ako sú verejné diskusie, okrúhle stoly, pracovné skupiny či poradné výbory, môžu významne znížiť riziko konfliktov.

Platí tu staré známe: dvakrát meraj a raz rež.

Na druhej strane je však dôležité, aby aj aktivisti pristupovali ku kritike zodpovedne, opierali sa o fakty, vyhýbali sa osobným útokom a demagógii, a ponúkali reálne alternatívne riešenia na komunikované problémy.

Prípad z Vysokých Tatier je mementom, že cesta trestných oznámení a zastrašovania kritikov nikam nevedie. Budúcnosť slovenských miest a obcí závisí od schopnosti občanov a volených predstaviteľov viesť konštruktívny dialóg.

Silná samospráva sa kritiky nebojí. Naopak, považuje ju za príležitosť na zlepšenie. Zodpovedný aktivizmus nechce moc paralyzovať, ale pomáha jej, aby slúžila všetkým občanom.

Len tam, kde vládne vzájomná úcta a rešpekt k zákonu, môže lokálna demokracia fungovať ako skutočný nástroj služby verejnosti.