Demografický trend je zlý a bude nás to bolieť. Čo s tým urobíme?

Analýzy OECD zase ukazujú, že pomer pracovníkov k dôchodcom sa do roku 2050 zdvojnásobí. To si vyžiada sprísnenie fiškálnej politiky o päť percent alebo vyššie zadlžovanie.

S menším počtom pracujúcich a väčším počtom dôchodcov budeme navyše svedkami poklesu úspor, pretože dôchodcovia viac utrácajú a menej šetria, čo ovplyvní úrokové sadzby.

Je to, samozrejme, desivé z viacerých dôvodov.

Nižší hospodársky rast a prerozdelenie majetku tohto druhu so sebou prináša dosť nepríjemnú zmenu v tom, ako (pohodlne) ľudia žijú.

HDP na obyvateľa by mohol byť v súhrne ovplyvnený menej, pretože môžeme rátať s inováciami, ale tento aspekt by som nepreceňoval.

A ak to bude trvať dlho, je tu ešte horší scenár "dobrovoľného vyhynutia".

S poklesom počtu obyvateľov dosiahne hospodárstvo bod zlomu. Ak sa zníži dopyt, čo sa pri menšom počte ľudí stane, potom to ovplyvní cenu (smerom nadol). A to má ďalšie dôsledky - celkový rast produkcie bude záporný, rovnako ako rast práce. Tento menší počet pracujúcich dospelých v produktívnom veku sa bude musieť v oveľa väčšej miere postarať o nás, budúcich starcov.

Podľa OECD budeme mať do roku 2030 záporné dôchodkové príjmy (odvody od pracujúcich nebudú stačiť na pokrytie vyplácaných dôchodkov). Množstvo pracovnej sily dosiahne vrchol približne o desať rokov, možno trochu neskôr.

Navyše, príčiny klesania TFR sa zdajú byť nezastaviteľné. Bez ohľadu na to, čo robíme, sa zdá, že sa to nezvráti. Aké sú teda podmienky, za ktorých by sa mohol počet detí na jednu ženu dlhodobo udržať na úrovni 2,1, čo by znamenalo stabilizovanie populácie?

Niečo načrtáva nedávna štúdia, ktorá sa zaoberala otázkou plodnosti.

Jej pokles v priemyselne vyspelých krajinách nie je podľa autorov odrazom konkrétnych ekonomických nákladov alebo politík, ale skôr rozsiahleho prehodnotenia úlohy rodičovstva v živote dospelých ľudí.

Píšu, že zaň zrejme môže komplexná kombinácia faktorov, ktoré vedú k "zmene priorít" v tom, ako sa ľudia rozhodnú tráviť svoj čas, peniaze a energiu. Medzi nich môžu patriť vyvíjajúce sa príležitosti a obmedzenia, meniace sa normy a očakávania týkajúce sa práce, rodičovstva a rodových rolí a ťažko kvantifikovateľné vplyvy sociálnych a kultúrnych faktorov.

Je však v našich rukách, aby sme našli rovnováhu medzi osobnými prioritami a spoločenskými potrebami. Prorodinné politiky nie sú samospasiteľným opatrením, investovať treba aj do flexibilného pracovného prostredia a podpory rodičovstva, čo spoločne môže zmeniť smernicu k udržateľnejšiemu rastu. Ak zareagujeme múdro a včas, existuje veľká šanca, že sa nám podarí vytvoriť podmienky, v ktorých sa oboje – individuálne ambície aj stabilná populácia – budú navzájom dopĺňať.