Je štát dobrý správca starobných dôchodkov?

O tom, že štát nebude v budúcnosti schopný pokryť potreby dôchodkového systému, pretože v budúcnosti bude veľa dôchodcov a málo ľudí v produktívnom veku, nechcem polemizovať. Ale na problém sa pozriem z inej strany, a to, či štát dobre spravuje úspory občanov na dôchodky.

Totiž v skutočnosti štát nedáva financie na dôchodky, ale spravuje peniaze, ktoré si občania odkladajú na starobu!

V prípade sporenia na dôchodok štát zákonom núti každého občana v produktívnom veku odkladať si zo svojho hrubého príjmu 18 percent (štyri občan a 14 jeho zamestnávateľ). To, že zákonom vynucuje odkladanie prostriedkov na starobu, je viac ako prijateľné. Skúsenosť ukazuje, že správanie sa časti ľudí je také, že ak by odkladanie prostriedkov nebolo vynútené, tak by sa ocitli v starobe v núdzi.

Prvá otázka je, či 18 percent odložených na dôchodok z príjmu je málo, a preto hrozí, že systém časom skolabuje. Druhá, či štát spravuje to, čo si občania odkladajú na dôchodok dobre? Pokúsime sa nájsť odpovede na tieto otázky.

Pomáhať chudobným treba

Prvá vec, ktorá je sporná, je skutočnosť, že štát prerozdeľuje nasporené prostriedky. Jednoducho povedané: vezme časť prostriedkov tým, ktorí si nasporili viac a dá tým, ktorí majú malé dôchodky. Iste, pomáhať chudobným treba, ale pomáhanie sa v zásade deje na základe dobrovoľnosti a nie, že siahnem na cudzie prostriedky a použijem ich na pomoc iným.

Poviem to inak. Podľa najnovšie zverejnených informácií asi tretina domácností na Slovensku žije od výplaty k výplate – nemá žiadnu rezervu. Takže pri tom, ako sa to v minulosti udialo v prípade dôchodkov, by bolo rovnako „spravodlivé“ vziať 10 percent z úspor tým, ktorí majú vytvorenú rezervu a rozdeliť ju tým, ktorí žiadnu nemajú.

Je to nezmysel? Je to siahnutie na súkromný majetok? Je to protiústavné? V poriadku, ale aký je rozdiel medzi týmto postupom a prerozdeľovaním dôchodkových úspor? Ten je len v tom, že svoje úspory si držíte v banke na svojom účte a vaše dôchodkové úspory vám drží štát na „jeho účte“.

V ďalších úvahách sa nevyhneme úrokovej matematike

Ak je pre niekoho úroková matematika nad jeho možnosti, tak túto časť môže vynechať. V tom prípade mu nezostane nič iné len dôverovať výpočtom.

Najprv vypočítame, koľko prostriedkov bude mať občan s priemerným príjmom nasporených pri odchode do dôchodku. Za základ vezmeme priemerný príjem v roku 2024 – to je 1 524 eur za mesiac. A 18 percent z ročného príjmu, teda čiastka, ktorú povinne sporí na dôchodok, je 3 288 eur.

Podľa údajov zo štatistiky Slovák priemerne odrobí cca 38 rokov. Priemerná ročná inflácia v rokoch 2010 až 2025 bola 3,18 percenta. Dobrý správca zhodnocuje uložené prostriedky. Ak sa pozriete na výnosy z fondov alebo akcií, tak šesť- až osempercentné zhodnotenie je bežné.

Preto v ďalších úvahách budeme predpokladať, že reálne zhodnotenie usporených prostriedkov sú len dve percentá. Táto hodnota určite nie je nadsadená popri spomínanej priemernej inflácii a štandardných výnosoch. Použijem vzorec pre zložený úrokový počet (pozri Bartsch matematické vzorce, pozn. red.).

Výsledná nasporená čiastka pri odchode do dôchodku je 180 810 eur. Je to čiastka vyjadrená v hodnote tejto meny z roku 2024. Pre odpovede na vyššie položené otázky toto vyjadrenie vyhovuje. (Iste, vzhľadom na infláciu – občas i defláciu – po 38 rokoch to bude nominálne iná čiastka.)

Aký bude reálny dôchodok z tejto nasporenej čiastky? Priemerná dĺžka života na Slovensku je 78,1 roka. Ak sa dôchodcom občan stane po dosiahnutí 64 rokov života, tak dôchodok bude užívať 14,1 roka.

Z usporenej čiastky začnete odčerpávať (pozor, nasporená čiastka sa ďalej reálne zhodnocuje dvomi percentami). Za 14,1 roka chceme celú nasporenú čiastku vyčerpať. Na základe zloženého úrokového počtu, spomínané Bartsch matematické vzorce, vyjde mesačný dôchodok 1 245 eur.

Teraz si môžeme dať odpovede na otázky položené na začiatku. Pri priemernom príjme v roku 2024 vo výške 1 524 eur a dvojpercentnom reálnom zhodnotení úspor na dôchodok by mal byť dôchodok 1 245 eur mesačne. Teda 81,6 percenta z priemerného príjmu. V súčasnosti je však priemerný dôchodok 667 eur – to je 43,7 percenta z priemerného príjmu.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného výpočtu a vyplácaných dôchodkov možno povedať, že nastavenie sporenia na dôchodok je viac ako dostatočné. Nasporených prostriedkov má dôchodca viac, ako mu bude vyplatených.

V ďalších úvahách budeme k štátu – správcovi dôchodkových úspor – ešte miernejší. Predpokladajme, že od štátu – správcu nasporených prostriedkov – neočakávame žiadne zhodnotenie, len pokrytie inflácie. Hodnota nasporených prostriedkov je teda zachovaná (niečo také sa čiastočne deje, keď sa vyplácané dôchodky každoročne valorizujú o dôchodcovskú „infláciu“).

Za 38 rokov si občan s priemerným príjmom nasporí 124 944 eur. Túto čiastku počas poberania dôchodku bude pravidelne mesačne odčerpávať 14,1 roka (priemerná doba poberania dôchodku). Po prepočítaní (124 944 : 14,1 : 12) bude mesačne poberať dôchodok vo výške 738 eur. Je to 48,4 percenta z jeho priemerného príjmu. Teda stále viac ako súčasných 43,7 percenta!

Kde sa prebytočné dôchodkové usporené prostriedky strácajú? Jedna z možností je, že štát nevie zabezpečiť ich reálne dvojpercentné zhodnotenie a dokonca nevie ani pokryť ich infláciu – nie je schopný zabezpečiť výber, nevie prostriedky vhodne investovať. To však znamená, že ako správca je neschopný.

Iná možnosť je, že z usporených prostriedkov financuje iné aktivity – napríklad dôchodky tým, ktorí si na starobný dôchodok nenasporili. Teda nasporené prostriedky priebežne míňa a neakumuluje ich. To však nie sú štátne úspory, ale sú to úspory občanov a mali by byť účelovo viazané pre konkrétnych sporiteľov. V tom prípade správca – štát – koná neseriózne.

Pri výpočte pracujeme s bodovými odhadmi štatistických veličín. Preto aj vypočítané hodnoty sú len odhady. Navyše bodové odhady majú svoje úskalia.

Pokladám za nezodpovedné hovoriť len to, že systém je neudržateľný a hľadať riešenie v predĺžení veku odchodu do dôchodku. Treba hľadať aj iné príčiny nedostatku prostriedkov na dôchodky a na základe toho hľadať riešenie problému.

Do systému vstúpili poruchy

Dôchodkové zabezpečenie – aspoň pre vybrané skupiny štátnych zamestnancov – jestvovalo na tomto území už koncom 19. storočia. Vždy však do systému vstúpili „poruchy“: I. svetová vojna, krach na burze v roku 1929, II. svetová vojna, mena peňazí v roku 1953.

Takže obdobie sporenia a užívania dôchodku bolo vždy narušené „poruchou“ a človek sa nedostal k svojmu dôchodku v plnej hodnote – žiaľ, neraz jeho dôchodok bol len biedny zlomok z nasporených prostriedkov.

Ak štát nie je dobrý správca, tak prirodzená reakcia je urobiť správcom súkromnú inštitúciu. Žiaľ, ani to nie je to dobrý nápad. Prvá československá republika mala pravidlá na ochranu dôchodkového sporenia a bankové úspory prísne nastavené. Všeobecná mienka bola, že dôchodkové prostriedky sú dobre chránené.

No akonáhle je dostatočne veľký objem prostriedkov, tak sa hľadajú spôsoby, ako sa ich zmocniť – ako jednotlivci, tak aj inštitúcie či štát. Ukážky toho, ako sa napriek dohľadu „tunelujú“ finančné inštitúcie, sú z čias 1. československej republiky – napríklad poisťovňa Fénix alebo Slovenská banka.

Hydepark je priestor na slobodnú diskusiu, publikované názory nemusia zodpovedať redakčnej línii Štandardu.