Úspech európskej integrácie je aj príbehom ľudí, ktorí ju formovali. Revolučný posun k spolupráci medzi európskymi krajinami sa zakladal na spoločnej historickej skúsenosti, podobných ideologických postojoch a náboženskom presvedčení.

Platilo to aj pre pôvodných zakladateľov: Konrada Adenauera, Roberta Schumana a Alcideho de Gasperiho. Neboli len hlboko veriacimi katolíkmi, ale aj ľuďmi z okrajových oblastí svojich krajín: Schuman sa narodil vo francúzskom regióne Moselle, Adenauer v Porýní a de Gasperi v Trentine. Vďaka svojím regionálnym a katolíckym koreňom nadviazali na myšlienkové dedičstvo Svätej rímskej ríše. Pohybovali sa v rovnakom myšlienkovom a ideologickom prostredí.

Dnešná historiografia s veľkou dávkou skepticizmu spochybňuje predstavu, že dejiny formujú veľké osobnosti. Jednou zo slabín Európskej únie je fakt, že za posledných tridsať rokov sa neobjavila žiadna výrazná osobnosť formátu Charlesa de Gaulla či Helmuta Kohla, ktorá by dokázala pozdvihnúť Európu nad úroveň neosobného byrokratického systému. Od prijatia Lisabonskej zmluvy sa nikomu nepodarilo obnoviť ducha povojnového nadšenia ani optimizmus, ktorý sprevádzal koniec studenej vojny.

Od tandemu k bezvládiu

Skutočné civilizačné zjednotenie sa nedá dosiahnuť úradným rozhodnutím spoza pracovného stola. Keby sa zjednotenie Talianska či Nemecka presadzovalo s rovnakou chladnou formalitou ako dnešný európsky projekt, bojovníci za slobodu a zástancovia jednoty by sa rýchlo vrátili k malým samostatným štátom. Práve k tomu dnes smeruje takzvaný populistický prúd, ktorý sa šíri naprieč kontinentom a vyvoláva v Bruseli značné obavy.