Macron, Merz ani von der Leyenová nestačia. Chýbajú nám velikáni

Úspech európskej integrácie je aj príbehom ľudí, ktorí ju formovali. Revolučný posun k spolupráci medzi európskymi krajinami sa zakladal na spoločnej historickej skúsenosti, podobných ideologických postojoch a náboženskom presvedčení.

Platilo to aj pre pôvodných zakladateľov: Konrada Adenauera, Roberta Schumana a Alcideho de Gasperiho. Neboli len hlboko veriacimi katolíkmi, ale aj ľuďmi z okrajových oblastí svojich krajín: Schuman sa narodil vo francúzskom regióne Moselle, Adenauer v Porýní a de Gasperi v Trentine. Vďaka svojím regionálnym a katolíckym koreňom nadviazali na myšlienkové dedičstvo Svätej rímskej ríše. Pohybovali sa v rovnakom myšlienkovom a ideologickom prostredí.

Dnešná historiografia s veľkou dávkou skepticizmu spochybňuje predstavu, že dejiny formujú veľké osobnosti. Jednou zo slabín Európskej únie je fakt, že za posledných tridsať rokov sa neobjavila žiadna výrazná osobnosť formátu Charlesa de Gaulla či Helmuta Kohla, ktorá by dokázala pozdvihnúť Európu nad úroveň neosobného byrokratického systému. Od prijatia Lisabonskej zmluvy sa nikomu nepodarilo obnoviť ducha povojnového nadšenia ani optimizmus, ktorý sprevádzal koniec studenej vojny.

Od tandemu k bezvládiu

Skutočné civilizačné zjednotenie sa nedá dosiahnuť úradným rozhodnutím spoza pracovného stola. Keby sa zjednotenie Talianska či Nemecka presadzovalo s rovnakou chladnou formalitou ako dnešný európsky projekt, bojovníci za slobodu a zástancovia jednoty by sa rýchlo vrátili k malým samostatným štátom. Práve k tomu dnes smeruje takzvaný populistický prúd, ktorý sa šíri naprieč kontinentom a vyvoláva v Bruseli značné obavy.

Okrem chýbajúcich výrazných osobností prešla Európska únia aj tichou zmenou v rozložení vnútorných síl. Na začiatku bola európska integrácia spoločným dielom Francúzska, Nemecka a Talianska. Neskôr sa ťahúňom stal francúzsko-nemecký tandem. Kto však dnes poháňa Európu vpred?

Brusel sa rád prezentuje ako samostatné mocenské centrum. Slabý dojem, ktorý doma aj v zahraničí zanecháva predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová, ukazuje, že EÚ síce dokáže udržiavať vnútorný poriadok pomocou zákonov, nariadení a smerníc, no zároveň rýchlo naráža na svoje hranice, keď jej byrokracia nedokáže vyriešiť problém jednoduchým administratívnym zásahom.

Únia funguje vo vlastnom, reguláciami vytvorenom prostredí, no nie v náročnejších podmienkach skutočného sveta. A ten sa začal meniť už dávno pred ruskou inváziou na Ukrajinu.

Európska únia stále potrebuje silu svojich národných štátov, aby jej dodali vážnosť a dokázali pretaviť vlastné prednosti do spoločnej európskej sily. No od Francúzska a Nemecka, teda od Emmanuela Macrona a Friedricha Merza, sa dnes veľa čakať nedá. Obaja sú oslabení, či už pre nestabilnú politickú podporu doma, problém s migráciou a demografiou, alebo pre ekonomické ťažkosti a verejné financie.

Taliansko čelí podobným výzvam, no jeho národno-konzervatívna vláda sa už tri roky snaží premeniť niekdajší francúzsko-nemecký tandem na trojicu lídrov. Oproti Macronovi a Merzovi má Taliansko jednu výhodu: charizmatickú líderku, ktorá má stále silný kredit a dokáže zaujať aj mimo svojej krajiny.

Nečakaná vyzývateľka z Ríma

Paradoxne jedinou súčasnou európskou osobnosťou historického formátu je Giorgia Meloniová. Napriek tomu, ako ju často vykresľujú médiá, nie je nepriateľkou Európy. Brusel síce neobľubuje, ale vie s ním rokovať. Zároveň si uvedomuje, že Brusel nie je synonymom pre celú Európu. Nerozmýšľa v karolínskom duchu, ako to bolo v prípade Adenauera a de Gaulla. Jej pohľad je jasne kultúrno-európsky, čo potvrdzuje napríklad tým, keď Rím označuje za skutočné hlavné mesto Európy. V jej slovách cítiť rímsko-latinské vedomie, ktoré síce podporuje integráciu, ale opiera sa skôr o imperiálno-kultúrnu ako o byrokratickú logiku.

Médiá a bruselská byrokracia si zatiaľ naplno neuvedomili zmenu, ktorá prichádza z Talianska, pretože ich presvedčenie, že majú výhradné právo určovať, čo je „skutočná“ Európa, im bráni vidieť ozajstný vývoj. Európska únia nerozumie vlastnému stavu a nedokáže sa vymaniť zo starých schém. Stále verí, že Nemecko v tandeme s Francúzskom dokáže veci napraviť.

Dôkazom sú nádeje vkladané do Friedricha Merza, akoby jeho nástup do funkcie kancelára automaticky obnovil vedúcu úlohu francúzsko-nemeckého partnerstva. V skutočnosti táto úloha už za Angely Merkelovej len formálne pretrvávala – tak ako doma, aj v Európe sa sústredila skôr na udržiavanie systému a jeho využívanie na vlastné ciele než na aktívne vedenie, formovanie a budovanie vízie.

Európska únia sa už dvadsať rokov nedokázala vymaniť zo zvyku, ktorý zaviedla Angela Merkelová – rieši krízy postupne, bez dlhodobej vízie či strategického smerovania. Predstavitelia Únie stále veria, že dejiny sa vyvíjajú predurčeným smerom, že jej budúcnosť je automaticky zabezpečená, že stačí pokračovať v byrokracii a papierovaní, aby sa dosiahla hlbšia integrácia. Dnes je už, žiaľ, iba smutným faktom, že na tejto ceste za „Európou“ sa stratili samotní Európania.  

Zhrnutie

Neschopnosť EÚ presadiť sa odhalila nešťastná dohoda medzi Ursulou von der Leyenovou a Donaldom Trumpom. Nestačí sa považovať za dôležitú a veľkú, ak chýba vedenie, ktoré by túto predstavu dokázalo premeniť na skutočný vplyv – nielen obťažovaním občanov či brzdením rozvoja novými predpismi. EÚ nemá len problém s nedostatkom vízie, chýba jej aj ľudský rozmer – živá energia, skutoční lídri. Napoleon raz povedal, že vojak neumiera len pre plat. V prípade Európskej únie však neexistuje odmena, pre ktorú by stálo za to zomrieť.