Európska otázka migrácie sa ocitla v kritickom bode

Európa sa ocitla na rázcestí. Počet nelegálnych migrantov neustále rastie, politické názory sa radikalizujú a obavy zo spoločenského napätia silnejú. Téma, ktorá bola kedysi na okraji záujmu, sa dostala do centra politických diskusií. A hrozí, že naruší samotné základy liberálnej demokracie.

Kontinent pod tlakom

V roku 2024 zaznamenala agentúra Frontex viac ako 239-tisíc prípadov nelegálneho prekročenia hraníc. Medzi hlavné miesta príchodu patrili Grécko, Taliansko a Španielsko. Grécko čelilo najväčšiemu prílevu migrantov cez východnú stredomorskú trasu. Taliansko zostalo dôležitou cieľovou krajinou na centrálnej stredomorskej trase, hoci počet prichádzajúcich migrantov klesol. V Španielsku, najmä na Kanárskych ostrovoch, počet prišelcov výrazne vzrástol.

Najsilnejšie politické otrasy sa pritom prejavujú na severe a západe Európy. Spojené kráľovstvo, Francúzsko a Nemecko čelia rastúcemu napätiu medzi migrantmi a domácim obyvateľstvom. Policajné štatistiky odhaľujú, že v niektorých mestských oblastiach stúpa kriminalita a pribúdajú občianske hliadky, čo je jasným signálom, že dôvera v štát a jeho schopnosť zabezpečiť poriadok slabne.

Belgický historik David Engels vo svojej knihe Auf dem Weg ins Imperium (Na ceste k impériu) už pred rokmi upozornil na morálny úpadok, politickú nečinnosť a krízu identity v Európskej únii. Demokraciu starého kontinentu opísal ako „neodvratne stojacu na okraji priepasti“ a vyzval na návrat ku kultúrnym a duchovným tradíciám, ktoré formovali európsku civilizáciu.

Politická polarizácia

Politické reakcie na vlnu nelegálnej migrácie, ktorá trvá od roku 2015, sú rozdielne. Konzervatívne a pravicové strany volajú po výraznom znížení počtu migrantov, pričom niektoré presadzujú prístup „nulovej tolerancie“. Na druhej strane ľavicovo-liberálne sily zdôrazňujú potrebu integrácie, zavedenie kvót a humanitárne prijímanie utečencov. Rozdiely medzi politickými tábormi sa prehlbujú a diskusia sa mení na boj o princípy.

Vo Francúzsku patrí Marine Le Penová stále medzi najpopulárnejších politikov, aj keď v prieskumoch momentálne zaostáva za Emmanuelom Macronom. V Holandsku bola Strana za slobodu (PVV) Geerta Wildersa súčasťou vládnej koalície až do júna 2025, keď z nej vystúpil pre spory o azylovú politiku, čím spôsobil pád vlády. V Taliansku si Giorgia Meloniová upevňuje svoju pozíciu a smeruje k tomu, aby dosiahla tisíc dní vo funkcii, čo je v talianskej politike mimoriadny úspech.

Súčasne sa Nemecko pod vedením Friedricha Merza a Francúzsko pod vedením Emmanuela Macrona snažia vybudovať spoločnú migračnú politiku, zatiaľ však bez výrazného úspechu.

V otázke migrácie pôsobí Európska únia skôr ako voľná konfederácia než ako jednotný celok s centrálnym riadením. Členské štáty väčšinou konajú nezávisle a často bez jasného spoločného smeru, mnohé tápu v neistote.

Ekonomické a sociálne tlaky

Migrácia nie je len otázkou ochrany hraníc. Ovplyvňuje aj pracovný trh, sociálne systémy a rozvoj miest. V Londýne, Paríži či Bruseli vznikli štvrte, v ktorých sa vytvorili paralelné komunity s vlastnými podnikmi, médiami a v niektorých prípadoch aj právnymi praktikami založenými na náboženských princípoch. Zástancovia to vnímajú ako prejav kultúrnej rozmanitosti, kritici to považujú za dôkaz neúspešnej integrácie.

V Nemecku varujú mestské združenia pred preťažením sociálneho systému. V Británii sa čoraz častejšie hovorí o „divokých mestách“ – mestských oblastiach, ktoré sa prakticky vymkli spod kontroly štátu. Engels hovorí o „postupnej strate územnej suverenity“, ktorá sa prejavuje nielen fyzicky, ale aj kultúrne.

Geopolitický rozmer

Migračné toky nemožno posudzovať izolovane. Ozbrojené konflikty v Afrike či na Blízkom východe a klimatické krízy v Ázii menia pohyb obyvateľstva. Autoritárske režimy zároveň využívajú migráciu ako politický nástroj, ako to urobilo Bielorusko na poľsko-bieloruskej hranici v roku 2021 alebo nedávno Rusko prostredníctvom vízovej politiky zameranej na africké štáty.

Európska únia reagovala posilnením spolupráce s tretími krajinami, a to najmä prostredníctvom kontroverznej dohody o migrácii s Tuniskom. Kritici ju vnímajú ako prenášanie zodpovednosti na štáty s pochybným dodržiavaním ľudských práv. Zástancovia ju označujú za nevyhnutnú formu politiky súčasnosti.

Médiá, názory a mocenské boje

Mediálne spravodajstvo odráža a zároveň prehlbuje polarizáciu spoločnosti. Zatiaľ čo konzervatívne médiá varujú pred „nekontrolovateľnými migračnými vlnami“, ľavicové platformy, naopak, zdôrazňujú humanitárne záväzky a ekonomický prínos migrantov. Diskusia sa tak čoraz viac presúva od racionálnej analýzy k emotívnemu presviedčaniu, čo bráni prijímaniu demokratických rozhodnutí.

Sociálne médiá situáciu ešte zhoršujú. Kampane aktivistov sa stretávajú s protikampaňami pravice a s dezinformačnými operáciami zo zahraničia, čo vedie k rastúcej nedôvere.

Identita, demokracia a právny štát

David Engels tvrdí, že zdravý európsky patriotizmus nemôže stáť len na ľudských právach či univerzálnych princípoch. Podľa neho musí vychádzať z histórie, duchovných hodnôt a tradičných kultúrnych koreňov. Volá po obnove tohto étosu v novom európskom rámci, ktorý nazýva „hesperializmus“. Vo svojej zbierke Europa Aeterna (Večná Európa) predstavuje víziu konfederácie európskych národov, ktoré by spájal spoločný patriotizmus.

Jedno je jasné: demokracia a právny štát v mnohých krajinách EÚ sa čoraz viac ocitajú medzi dvomi protichodnými tlakmi. Populistické hnutia požadujú tvrdé opatrenia na obnovenie bezpečnosti a poriadku, zatiaľ čo liberálne sily varujú pred oslabovaním základných práv. Obe strany pritom riskujú prehĺbenie spoločenského rozdelenia, ktoré môže byť nezvratné najmä vzhľadom na to, že Brusel je podľa kritikov nedostatočne demokratický.

Možné východiská zo situácie

Riešenie zrejme nespočíva ani v úplnom uzavretí hraníc, ani v ich neobmedzenom otvorení. Skôr sa ukazuje potreba riadenej migrácie, založenej na odborných zručnostiach a spojenej s jasnými požiadavkami na integráciu, ako to funguje napríklad v Austrálii či Kanade. Takýto prístup musí zahŕňať aj posilnenie vonkajších hraníc EÚ a reformu azylového systému, aby sa zabránilo jeho zneužívaniu.

Niektorí odborníci zároveň upozorňujú, že migračné tlaky možno zmierniť aj cielene zameranou rozvojovou pomocou a obchodnými dohodami. Ide však o stratégiu s dlhodobými výhodami, hoci s malým okamžitým účinkom.

To, že Európa pôsobí neisto a bez jasného smeru, oslabuje jej postavenie voči Číne a Spojeným štátom.

Zhrnutie

Európa čelí zásadnej skúške. Migrácia a otázky identity sa spojili do trvalej politickej témy, ktorá prináša spoločenské napätie aj geopolitické riziká. Historici ako David Engels varujú, že Európa prichádza o svoje kultúrne jadro. Kontinent musí nájsť strednú cestu medzi reštriktívnymi opatreniami a humanitárnymi záväzkami, aby dokázal ochrániť svoju bezpečnosť aj otvorenosť. Inak hrozí pomalé oslabovanie demokracie, právneho štátu a stability v európskych spoločnostiach. Úspech bude závisieť menej od inštitúcií a viac od ochoty obnoviť spoločenskú súdržnosť naprieč národnými a kultúrnymi rozdielmi.