Autonómia pre Korziku, problémy pre Francúzsko

Francúzi síce žijú politikou viac ako Česi alebo Slováci, ale cez leto chcú pokoj. Parížania vrátane politikov a komentátorov od júla utekajú z rozpáleného mesta na vidiek či do zahraničia a nahrádzajú ich turisti. Letnú apatiu však možno využiť aj na rozhodnutia, ktoré by u viac bdelého publika vyvolali silné politické vášne.

Možno preto vláda na svojom poslednom letnom zasadnutí prerokovala posilnenie autonómie Korziky. Obavy zástancov tradičného štátu i nádeje autonomistov rozdeľujú Macronovu vládu, stavajú ju proti vplyvnej Štátnej rade a otvárajú celý rad znepokojujúcich otázok pre budúcnosť Francúzska.

Korzická autonómia na obzore

Ak by sa naplnil návrh, ktorý s podporou premiéra predložil minister pre miestny rozvoj a donedávna veterán socialistickej strany socialista François Rebsamen, získala by Korzika významnú časť kompetencií, o ktoré sa dlhodobo usiluje. Doteraz si od parížskeho centra dokázala vydobyť drobné inštitucionálne odchýlky, podobne ako francúzske zámorské územia Guyana, Martinique a Mayotte, ale o autonómii nemôže byť ani reči.

Ostrovania si síce volia korzické zhromaždenie, z ktorého potom vzíde korzická exekutíva, ale o väčšine otázok bežného života rozhoduje prefekt vymenovaný Parížom.

Vládny projekt vychádza z návrhu korzických autonomistov, ktorý vlani schválilo korzické zhromaždenie. Predpokladá, že toto doposiaľ skôr poradné zhromaždenie by prevzalo niektoré funkcie skutočného parlamentu. V mnohých oblastiach by mohlo schvaľovať vlastné korzické zákony či upravovať podľa miestnych potrieb francúzske zákony vrátane tých daňových a školských.

Francúzska ústava by mala byť rozšírená o článok zakotvujúci korzickú „autonómiu v rámci republiky, ktorá zohľadňuje jej vlastné záujmy dané faktom stredomorského ostrova a faktom historického, jazykového a kultúrneho spoločenstva, ktoré udržuje jedinečný vzťah k svojej krajine“.

Už táto formulácia otvára možnosti ochrany korzického jazyka, ktorý zatiaľ žiadny oficiálny status nemá, regulácie dopravného spojenia s pevninou či preferovania miestnych obyvateľov v prístupe k nehnuteľnostiam, ktorých ceny sú dnes vyháňané do nedostupných výšin dopytom odinakiaľ.

Ešte nie je dohrané

Zásadné výhrady prišli od Štátnej rady, ktorá vládu upozorňuje, či chystané opatrenia nejdú proti súčasným normám. Korzickí predstavitelia výhrady odmietli s tým, že by autonómiu úplne vyprázdnili. Vláda sa následne rozhodla, že stanovisko svojho poradného orgánu nebude rešpektovať. Nešlo to však hladko. Proti korzickej autonómii sa postavil minister vnútra Retailleau, nedávno zvolený predseda stredopravicových Republikánov, ktorí svojou podporou udržujú vládu pri živote.

V minulých vládach s Korzičanmi rokoval práve minister vnútra. To, že v súčasnej vláde táto úloha pripadla ministrovi pre miestny rozvoj, pravdepodobne súvisí s tým, že Macron si prial dohodu s Korzičanmi. Vedel, že mu ju zaistí skôr progresivista a bývalý socialista s bohatými regionálnymi skúsenosťami Rebsamen než konzervatívny obhajca centralizácie a pravdepodobne budúci prezidentský kandidát Retailleau.

Ešte však nie je dohrané. K zákonu sa budú musieť vyjadriť nielen obe komory parlamentu, ale vzhľadom na to, že ide o zákon ústavný, bude schvaľovaný ešte na ich spoločnom zasadnutí.

Nová Kaledónia a Korzika: Keď nás nahneváte, budeme zlí

Zástancov jednotného národa a štátu určite neupokojí, že Macron v júli ústretovo prijal aj predstaviteľov Novej Kaledónie, ktorá je dnes s vlastným parlamentom i vládou najautonómnejšou súčasťou Francúzska, aj s ich požiadavkou „Novokaledónskeho štátu“, zatiaľ tiež „v rámci Francúzskej republiky“.

Stúpenci kaledónskej autonómie došli ďalej ako tí korzickí. Paríž by vnímal nezávislosť Kaledónie vo vzdialenom Karibiku úplne inak ako nezávislosť Korziky pri svojich európskych brehoch. Oba ostrovy sa však podobajú tým, že keď Paríž miestnych poriadne naštve, siahnu k násiliu. V Kaledónii naposledy vlani, na Korzike pred tromi rokmi.

Posledná korzická vlna nepokojov sa zdvihla, keď džihádista z Kamerunu zabil vo väzení v juhofrancúzskom Arles bojovníka za korzickú nezávislosť Yvana Colonnu. Sám Colonna, ktorého časť ostrovanov považuje za hrdinu a dnes mučeníka, si tam odpykával doživotný trest za vraždu prefekta Erignaca.

Stávka na umiernených Korzičanov

Hoci Colonnova smrť podľa všetkého nemala politické súvislosti, vyvolala na ostrove masové a často násilné demonštrácie študentov so stovkou zranených. Macron vtedy dospel k záveru, že pokiaľ sa nedohodne s umiernenou časťou korzických predstaviteľov, môžu prebrať kormidlo radikáli a Francúzsko ostrov stratí.

Na korzickej strane je hlavným hlasom umiernených, teda tých, ktorí žiadajú autonómiu, a nie odtrhnutie, predseda korzickej exekutívy Gilles Simeoni. Jeho otec Edmond v sedemdesiatych rokoch odštartoval so svojimi bratmi hnutie za obrodenie a autonómiu ostrova. Syn Gilles sa vydal na advokátsku cestou, a pokiaľ sa pred desiatimi rokmi neujal korzickej exekutívy, patril do tímu obhajcov Yvana Colonnu.

Flexibilita advokáta podporená rodom korzických patriotov z neho robí pre Paríž pohodlnejšieho partnera, než bol dlhoročný predseda korzického zhromaždenia Jean-Guy Talamoni. Tento historik a obranca korzického jazyka - tiež z chýrnej korzickej rodiny - bol donedávna hlavným predstaviteľom stúpencov nezávislosti.

Tradičný verzus súčasný separatizmus

Boj Korzičanov proti parížskemu centralizmu je spravodlivý a z pohľadu malých stredoeurópskych národov úplne pochopiteľný. Aj obavy odporcov sú však namieste. Najviac im prekáža ústavné zakotvenie autonómneho „spoločenstva“, ktoré podľa nich rozbíja francúzsky národ. Výraz „komunitarizmus“ je vo francúzskych debatách väčšinou spojený so spoločenským separatizmom, ktorý vedie k rozpadu národa a štátu. Má dve podoby: tradičnú a súčasnú.

Tradičný separatizmus pôsobí v bývalých kolóniách, ako je Nová Kaledónia, či v periférnych oblastiach, ako je Korzika či Bretónsko. Vyvolávala ho jakobínska arogancia parížskej elity, ktorá odmietala uznať právo týchto spoločenstiev na vlastný jazyk a kultúru.

Súčasný separatizmus je oveľa nebezpečnejší. Žije z progresivistického multikulturalizmu a týka sa predovšetkým moslimov a príslušníkov neeurópskych etník, ktorí dnes obsadzujú veľké mestá, odmietajú byť Francúzmi a, naopak, chcú Francúzsko dekolonizovať.

Pokiaľ sa ústavná ochrana komunitarizmu, ktorú si vydobývajú korzickí autonomisti, rozšíri aj na tieto spoločenstvá, Francúzsko urýchli svoj koniec.