Kam sa stratil význam starnúceho kontinentu?

Politik: „Svoj osud držíme vo vlastných rukách. Len my rozhodujeme, či naša civilizácia vzrastie alebo upadne. Ak budeme chcieť, nič nám nebráni v tom, aby sme získali späť svoju niekdajšiu slávu.“

História: „Ukážem vám, ako to funguje v praxi.“

Len málo ilúzií je takých lákavých ako viera, že silou vôle dokážeme obísť prírodné zákony. Možno táto túžba vychádza z našej smrteľnosti, z toho vnútorného hlasu, ktorý sa v druhej polovici nášho života začne ozývať a núti nás zamýšľať sa nad zmyslom života. Dnes už mnohí netúžia žiť naplno, ale hlavne žiť čo najdlhšie. Technologickí lídri a influenceri investujú obrovské množstvo času a peňazí do komplikovaných denných rituálov, len aby si predĺžili život o pár rokov. Pritom sa sami stávajú produktom týchto rutín.

Tak ako jednotlivci, aj civilizácie prechádzajú svojím životným cyklom. Nemecký filozof Oswald Spengler tvrdil, že každá vyspelá kultúra sa rodí, dospieva a nakoniec upadá, a dodnes nikto túto myšlienku nevyvrátil. Dokonca aj staroveké indické a čínske kultúry, hoci trvali tisíce rokov, sa viackrát obnovili a zrodili znova namiesto toho, aby existovali nepretržite.

Európa na dôchodku

Keď sa na to pozrieme takto, Európa pripomína starého príbuzného – stále ho máme radi, no občas nám lezie na nervy a je jasné, že už stráca silu. Kedy presne „zomrie“, sa nedá povedať - národy dokážu ešte dlho prežívať, aj keď životná energia civilizácie už vyprchala. Aj ten najoptimistickejší pohľad však naznačuje, že Európa odišla do ústrania po druhej svetovej vojne a odvtedy prenechala svetovú scénu iným.

Európa mala problém prispôsobiť sa novej realite - podobne ako mnohí čerství dôchodcovia. Nechcela si priznať, že už nie je hlavnou autoritou vo svetovom dianí, a stále sa tvárila, že má hlavné slovo. S odstupom času pôsobí Európska únia ako klubová aktivita pre seniorov – niečo, čo má starému kontinentu vyplniť čas a dodať pocit dôležitosti. Zvyšok sveta to síce zdvorilo toleroval, ale nikdy naozaj nebral vážne.

Krajiny globálneho Juhu, ktoré boli kedysi závislé a dnes sú samostatnejšie, spolu so svojimi prisťahovaleckými komunitami stále zo slušnosti tolerujú nálady bohatého európskeho kontinentu. No aj medzi nimi sa občas - v tichých a pochmúrnych chvíľach - objavujú myšlienky typu: nebolo by lepšie definitívne ukončiť jeho nadvládu? Potichu, v noci, ako keď sa starému tyranovi pritlačí vankúš na tvár?

Sú to tvrdé myšlienky a možno aj nespravodlivé. Výstrednosti staroby zakrývajú niekdajšiu slávu. Tak ako generácia baby boomu, ani Európa nezvládla starnutie s eleganciou. Stále sa drží obrazu, ktorý si o sebe vytvorila, hoci svet sa už medzitým zmenil. Ostáva len jediná otázka: kto jej konečne povie, že už neudáva smer?

Európa, stačí!

Kto nastúpi po nej?

Nepríjemná úloha pripadla najstaršiemu „potomkovi“ Európy, ktorým sú Spojené štáty. Amerika už celé desaťročia pomáha svojmu starnúcemu rodičovi zvládať realitu, väčšinou nenápadne a s taktom. No s návratom Donalda Trumpa a ideologickým posunom v USA sa jemnosť vytráca a prichádza tvrdý tón. Amerika má sama dosť vlastných starostí a čoraz menej trpezlivosti so starým kontinentom na druhej strane Atlantiku.

Táto zmena posunula pozornosť k otázke, kto vlastne preberá zodpovednosť. Trumpova dohoda o clách s Ursulou von der Leyenovou vyslala jasný odkaz: koniec bezplatnej starostlivosti o starého spojenca. Vo vzduchu visí varovanie: buď sa prispôsobíš, alebo si poraď sám. Je to forma nátlaku, ktorú si Európa dobre uvedomuje, pretože vie, že byť závislý znamená byť slabý.

Keď sa Putin stretol s Trumpom bez účasti Európy, bolo jasné, že „dedičia“ si už veci vybavujú medzi sebou. Európski lídri sa síce snažili v zákulisí ovplyvniť Trumpa, no celé to pôsobilo skôr ako divadlo, ktoré ukázalo ich bezmocnosť, nie silu.

To, že sa Európa stiahla z globálnej politiky, neznamená, že sa vo všetkom mýli, rovnako ako to neznamená, že Amerika má vždy pravdu. Dávka samostatnosti by mohla jej úpadok dokonca spomaliť. Princíp „buď to využiješ, alebo o to prídeš“ platí rovnako pre kontinenty aj pre svaly.

Ktovie, možno sa objaví nový dedič. Európa bývala v mladosti búrlivá a vzdorovitá a niekde tam vonku sa možno rodí jej mladšia verzia, pripravená prevziať zodpovednosť. Pre starých ľudí aj staré kontinenty môže byť už len samotná nádej, že niekto z potomkov raz dospeje, dostatočným dôvodom nevzdať sa.

Len nech sa to nedozvie prvorodený. Rodinné spory sa zriedka končia dobre, najmä keď je hlava rodiny už slabá a krehká.

Zhrnutie

Európa, prirovnávaná k starnúcemu patriarchovi, žije v civilizačnom „dôchodku“ už od druhej svetovej vojny. Jej vplyv pretrváva skôr zo zotrvačnosti než zo skutočnej sily. Európska únia už dávno nie je motorom svetového diania, ale funguje skôr ako klub seniorov, ktorí si udržiavajú dôstojnosť, zatiaľ čo vedenie sveta preberajú mladší hráči. Bývalé kolónie a migranti síce Európe ešte prejavujú úctu, no čoraz viac im prekáža jej slabnúce sebavedomie. Spojené štáty, kedysi trpezlivý opatrovník, dnes dávajú najavo netrpezlivosť. Trumpove clá jasne naznačili posun od podpory k tvrdému rokovaniu. Väčšia samostatnosť by mohla úpadok spomaliť, no nad Európou visí otázka dedičstva. Jedinou nádejou pre Európu môže byť výchova „mladej Európy“, teda novej generácie, ktorá by dokázala prevziať štafetu, skôr ako sa význam starého kontinentu úplne vytratí.