Ako prejsť od maximálneho množstva pravidiel k funkčnej politike?

Európska únia vstupuje do polovice 20. rokov 21. storočia v čase, keď sa svet mení. Formujú sa nové mocenské bloky a dlhodobé stratégie. Zatiaľ čo iné veľmoci plánujú do budúcnosti, starý kontinent sa zameriava skôr na dodržiavanie protokolov a udržiavanie nestabilných koalícií.

Voľby do europarlamentu v júni 2024 jasne ukázali tento posun. Radikálne pravicové strany posilnili svoju pozíciu, čím výrazne ovplyvnili politickú rovnováhu v Bruseli aj v hlavných mestách členských štátov. Vo Francúzsku a v Nemecku utrpeli vládne strany výrazné straty. V celej Únii teraz približne štvrtina europoslancov patrí k skupinám, ktoré niektorí označujú za krajne pravicové, čo zužuje priestor na významné dohody v oblastiach ako klimatická politika, migrácia či priemysel.

Hľadanie stratégie

Národná politika tento trend ešte posilňuje. Talianska vláda pod vedením Giorgie Meloniovej sprísnila svoj postoj k migrácii a dostala sa do sporu s Bruselom pre obavy o dodržiavanie princípov právneho štátu. Európsky parlament zvýšil kontrolu nad stavom demokracie v krajine a organizácie na ochranu ľudských práv varujú, že vláda si prisvojuje príliš veľkú moc.

Maďarsko si naďalej uplatňuje právo veta a hrozí zablokovaním rozpočtu EÚ, hoci mu Brusel zadržiava finančné prostriedky pre nedodržiavanie princípov právneho štátu. Krajina zároveň čelí novej vlne kritiky za prísne sociálne zákony.

Holandsko medzitým ukázalo, aká nestabilná môže byť politická scéna. Pravicová koalícia, ktorá vznikla v roku 2024, sa do roka rozpadla pre spory o migráciu, čo len potvrdzuje, aké krehké sú koaličné vlády v Európe.

Brusel síce dosiahol v oblasti politiky niekoľko reálnych úspechov, no zároveň zápasí s patovými situáciami, ústupmi a právnymi spormi, ktoré mu berú dynamiku. Po štyroch rokoch rokovaní bol na jar 2024 konečne schválený Pakt o migrácii a azyle. Ide o kľúčovú reformu, ktorá má zjednotiť postupy na hraniciach a spravodlivejšie rozložiť zodpovednosť medzi členské štáty.

Jej zavádzanie však už teraz naráža na rozpor medzi snahou obmedziť príchod migrantov a právnymi obmedzeniami, ktoré členské štáty musia dodržiavať. Viaceré krajiny totiž testujú takzvané externalizačné programy, v rámci ktorých sa vybavovanie žiadostí o azyl presúva mimo územia EÚ.

Talianska dohoda o presúvaní migrantov do Albánska, ako aj nové návrhy inšpirované neúspešným britským modelom s Rwandou, narážajú na rastúce právne aj politické prekážky.

Podobne je na tom aj poľnohospodárska politika, ktorá sa rieši len v prípade núdze. Masové protesty farmárov od Paríža po Varšavu prinútili EÚ k rýchlym zmenám v podmienkach v rámci spoločnej poľnohospodárskej politiky. Hoci sa v roku 2024 zmiernili environmentálne pravidlá, aby sa situácia upokojila, prinieslo to iba krátkodobú úľavu, a to na úkor dôveryhodnosti dlhodobých klimatických cieľov EÚ.

Aj klimatická politika sa zmenila. Už nejde o prístup „urobíme čokoľvek, čo bude potrebné“, ale skôr o snahu „zachrániť, čo sa dá“. Prelomový zákon o obnove prírody síce nakoniec prešiel v júni 2024 po náročných rokovaniach, no politický tlak, ktorý nasledoval, prinútil Európsku komisiu zjednodušiť niektoré časti Zelenej dohody. Konkrétne ide o pravidlá týkajúce sa firemného vykazovania a povinného preverovania dodávateľských reťazcov. Hoci tieto zmeny vyhovujú niektorým priemyselným odvetviam, investori a klimatickí aktivisti ich vnímajú ako krok späť, ako oslabenie jasnej a dlhodobej stratégie.

Zameraná na procesy a pravidlá

Európske inštitúcie nie sú bezmocné, no chýba im dôveryhodnosť. Dôvera verejnosti sa síce nezrútila – podľa Eurobarometra je dokonca najvyššia od roku 2007 –, zároveň však pretrváva pocit, že EÚ je príliš zaťažená pravidlami a rozhoduje sa veľmi pomaly.

Situáciu nezlepšuje ani to, že európska legislatívna mašinéria naďalej produkuje obrovské množstvo pravidiel. Za posledné desaťročia sa nahromadili desaťtisíce pravidiel a každý mesiac pribúdajú nové. Firmy aj občania to vnímajú tak, že EÚ neustále produkuje nové pravidlá, no to im ešte nedáva jasnú predstavu o jej smerovaní.

Zatiaľ čo svet napreduje rýchlym tempom, Európa zaostáva. Spojené štáty aj Čína dominujú v oblasti priemyslu, technológií a bezpečnosti. Európska iniciatíva Globálna brána (Global Gateway) síce rozbieha rôzne projekty, no v porovnaní s čínskou iniciatívou Novej hodvábnej cesty pôsobí nevýrazne. Chýba jej rozsah aj silná značka, a tak má EÚ problém presadiť sa ako globálny ekonomický hráč.

Vojna na Ukrajine konečne prinútila mnohé európske krajiny zvýšiť výdavky na obranu. Rekordný počet členov NATO teraz dosahuje alebo sa približuje k cieľu dve percentá HDP. Napriek tomu však stále existujú vážne nedostatky vo vojenských schopnostiach a problémy s koordináciou, čo vyvoláva otázky o strategickej sile Európy, ak by sa bezpečnostné záruky zo strany USA stali menej spoľahlivými.

Európska ekonomika stráca pôdu pod nohami. Podiel EÚ na svetovom hospodárstve za posledných dvadsať rokov klesol, zatiaľ čo podiel Číny vzrástol a USA si opäť posilnili svoje postavenie. Ide o nepríjemnú situáciu pre kontinent, ktorého vplyv je závislý od veľkosti jeho trhu a schopnosti určovať pravidlá.

Údaje Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu jasne ukazujú tento negatívny trend. Správa od Maria Draghiho varuje, že ak Európa neurobí odvážne kroky, ako je posilnenie jednotného trhu, zabezpečenie dodávateľských reťazcov a podpora investícií, bude ďalej strácať svoju schopnosť konkurovať ostatným svetovým ekonomikám.

Znovuobjavenie smeru: strategická obroda Európy

Vzniká tu paradox. Európa sa stále viac riadi pravidlami, zatiaľ čo jej schopnosť určovať pravidlá pre ostatných slabne. Systém konzultácií, hodnotení vplyvov a rokovaní medzi inštitúciami je nastavený tak, aby vyvažoval záujmy 27 členských štátov. Tento mechanizmus však nie je pripravený pre dnešnú dobu, ktorú charakterizujú sankčné režimy, kontrola exportu a masívne zvyšovanie výdavkov na obranu.

Brusel si tento problém uvedomuje. Predstavil plán na zjednodušenie pravidiel, navrhol klimatický cieľ do roku 2040 a sľubuje menej byrokracie pre podniky. No konkrétne kroky sú zatiaľ nejasné, navyše neustále zmeny sťažujú dlhodobé plánovanie.

Čo by mohlo tento vývoj zvrátiť? Najskôr by to chcelo skutočnú dohodu o migrácii, ktorá bude právne pevná a politicky obhájiteľná, aby sa skončil nekonečný cyklus symbolických opatrení, ktoré sú následne zrušené súdmi. Ďalej by bolo potrebné nové zelené smerovanie, ktoré spojí investície a konkurencieschopnosť s dôveryhodnou klimatickou politikou, a to bez neustáleho sprísňovania a uvoľňovania pravidiel.

A napokon dohoda v oblasti obranného priemyslu, ktorá zabezpečí, že zvýšené výdavky na obranu sa skutočne pretavia do efektívnych a vzájomne prepojených obranných spôsobilostí. Žiadna z týchto zmien nevyžaduje opustenie európskej kultúry konsenzu. Dôležité však je, aby sa namiesto zbytočných procesov sústredila na jasné ciele.

Európska únia už viackrát dokázala, že vie konať rázne, napríklad keď pod tlakom vytvorila bankovú úniu, počas pandémie zaviedla spoločné financovanie alebo rýchlo prijala sankcie po ruskej invázii. Všetky tieto rozhodnutia však vznikli v krízových chvíľach.

Teraz je výzvou strategická zmena: prejsť od maximálneho množstva pravidiel k minimálnemu geopolitickému zásahu. Je dôležité určiť, čo je skutočne podstatné, a následne to pretaviť do funkčnej politiky. Vo svete mocenských blokov a tvrdých rokovaní musí Európa dokázať, že dokáže hrať aktívnu rolu, nielen dozerať na dodržiavanie vlastných pravidiel.

Zhrnutie

Európa vstupuje do polovice 20. rokov 21. storočia v pozícii, keď sa naplno venuje tvorbe nových pravidiel, no jej strategický vplyv vo svete klesá. Voľby do Európskeho parlamentu v roku 2024 posilnili takzvanú krajnú pravicu, čo sťažuje prijímanie opatrení v oblasti klimatickej, migračnej a priemyselnej politiky. Hoci sa EÚ podarilo schváliť dôležité dohody, ako je migračný pakt alebo zákon o obnove prírody, ich podoba je často oslabená. Krátkodobé kompromisy a ústupky tak oberajú Európu o dlhodobú dôveryhodnosť. Zatiaľ čo USA a Čína rýchlo napredujú v technológiách, priemysle a bezpečnosti, Európa čoraz viac zaostáva. Ak nedokáže prijať rozhodné dohody v oblasti migrácie, klímy a obrany, hrozí, že sa stane majstrom procedúr, no stratí reálny vplyv vo svete, ktorý viac oceňuje schopnosť konať ako dlhé rokovania.