Zlato, ktoré sa nebude lesknúť bez starostlivosti, preverí zodpovednosť štátu

Slovensko sa môže pýšiť rozmanitým kultúrnym a prírodným bohatstvom. V porovnaní s veľkými krajinami nejde o obrovský počet lokalít, no ich význam ďaleko presahuje naše hranice. Osem lokalít zapísaných v Zozname svetového dedičstva UNESCO spolu s ďalšími zápismi v oblasti nehmotného kultúrneho dedičstva a biosférických rezervácií predstavuje nielen ocenenie, ale aj záväzok. A práve na tento záväzok často zabúdame.

UNESCO ako organizácia, ktorá vznikla na popole druhej svetovej vojny, má svoje princípy ukotvené v ústave prijatej v Londýne 16. novembra 1945. Píše sa v nej o podpore mieru prostredníctvom vzdelávania, vedy a kultúry. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide o ideály minulého storočia. No práve dnes, keď je svet rozdelený, neistý a často hodnotovo dezorientovaný, nadobúdajú opäť na aktuálnosti.

Slovenská republika pristúpila k Dohovoru o ochrane svetového dedičstva v roku 1993, teda hneď po svojom vzniku. Odvtedy získala šesť kultúrnych a dve prírodné lokality.

Tento zoznam však nie je cieľovou páskou, ale štartovacou čiarou. Práca na ich ochrane, obnove a zmysluplnom využívaní je dlhodobý proces, ktorý si vyžaduje nielen odborný prístup, ale aj politickú vôľu a spoločenskú zrelosť.

Medzinárodná prestíž verzus domáce podmienky

Proces zápisu do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO je presne formálne definovaný. Kritériá sú medzinárodne stanovené a rovnaké pre všetky členské štáty, na Slovensku ich aplikuje a nominačný proces koordinuje Pamiatkový úrad SR. Lokalita musí mať výnimočnú univerzálnu hodnotu (Outstanding Universal Value). Okrem splnenia jednej z desiatich podmienok hodnotenia musí preukázať aj svoju autenticitu a integritu. Nejde len o to, ako miesto vyzerá, ale aj o to, či jeho podstata ostala nezmenená, a či dokáže sprostredkovať posolstvo, ktoré má.

Na Slovensku máme niekoľko lokalít, ktoré tieto kritériá napĺňajú. Banská Štiavnica je jedinečným príkladom historického banského systému. Vlkolínec zachytáva živý obraz tradičného života. Levoča a Spišský hrad s okolitými pamiatkami sú svedectvom o význame Spiša v stredoveku. Obnova Spišského hradu je konkrétnym príkladom toho, aké zložité a nákladné je udržať takúto pamiatku v primeranom stave. Slovenské národné múzeum informuje, že samotná obnova Románskeho paláca si vyžiadala päť miliónov eur. A to je len jeden segment rozľahlého areálu.

Rovnako významné sú aj prírodné lokality. Jaskyne Slovenského a Aggtelekského krasu, ktoré tvoria cezhraničný komplex s Maďarskom, predstavujú stredoeurópsku krasovú osobitosť. Staré bukové lesy a pralesy Karpát sú zase ukážkou prapôvodného ekosystému, ktorý v Európe prakticky zanikol. No tieto miesta čelia vážnym hrozbám - od klimatických zmien až po tlak turizmu.

Svetové prvenstvo v zápise lokalít má Taliansko (61), nasleduje Čína (60) a Francúzsko (54). Slovensko s ôsmimi lokalitami je nad priemerom (globálny priemer je približne sedem na krajinu).

Tunajšie lokality síce nemôžu konkurovať monumentálnym rozsahom pamiatok svetových veľmocí, ich sila však spočíva v mimoriadnej rozmanitosti a zachovanej pôvodnosti. Práve unikáty ako súbor drevených chrámov, ktoré sú dokladom jedinečnej karpatskej kultúry, definujú pre Slovensko strategickú výhodu v oblasti cieleného kultúrneho turizmu pre náročnejšieho návštevníka.

Financie, ktoré nikdy nestačia

Podstatou problému je, že po zápise na prestížny zoznam nenasleduje zaručené finančné krytie. Štátne rozpočty - najmä kapitola kultúry - dlhodobo trpia nedostatkom financií. Programy ako „Obnovme si svoj dom“ síce poskytujú každoročne prostriedky (v roku 2025 vyčlenené vo výške deväť miliónov eur), no ide o sumu, ktorá nepokrýva ani najzákladnejšie potreby. Podľa odborných odhadov by si komplexná obnova viacerých lokalít vyžadovala stovky miliónov eur.

Pritom existuje potenciál zapojiť aj európske fondy, v rámci čoho získal Pamiatkový úrad SR takmer sedem miliónov eur. Tieto prostriedky sú však skôr systémovým vkladom do digitalizácie a plánovania než priamym investovaním do objektov.

Je tu aj ďalší problém, menej nápadný, no o to vážnejší, a tým je nedostatok odborníkov. Moderná doba vytlačila odborné profesie, ktoré sú nevyhnutné na starostlivosť o dedičstvo, na okraj verejnej debaty a záujmu mladých ľudí. Ide napríklad o reštaurátorov, konzervátorov a tradičných remeselníkov. Tieto profesie sú pre súčasných adolescentov nezaujímavé a nedostatočne finančne lukratívne. Bez nich však nebude mať kto opravovať fresky, šindľové strechy či kamenné múry.

Tradícia nie je rekvizita, ale živý organizmus

UNESCO nechráni len múry a prírodu. Rovnako dôležité je aj nehmotné dedičstvo, ďalej piesne, hudobné nástroje, remeslá a spoločenské tradície. V tomto smere má Slovensko mimoriadne zastúpenie: fujara, terchovská muzika, gajdošská kultúra či drotárstvo ako unikátne remeslo s koreňmi na Kysuciach a Spiši. Medzi ďalšie spoločné a medzinárodné zápisy patrí napríklad modrotlač, zapísaná spolu s Českom, Maďarskom, Nemeckom a Rakúskom, alebo bábkarstvo na Slovensku a v Česku.

To sú príklady kultúrneho bohatstva, ktoré žije len dovtedy, kým sa prenáša. Riziko modernizácie a globalizácie je v tejto oblasti ešte nebezpečnejšie. Pokiaľ o tieto tradície neprejaví záujem mladá generácia, vymiznú zo života a zostanú len vo vitrínach múzeí.

UNESCO zároveň podporuje aj koncept biosférických rezervácií. Slovensko má štyri: Poľana, Tatry, Slovenský kras a Východné Karpaty. Ide o územia, ktoré kombinujú ochranu prírody s udržateľným rozvojom. Tieto oblasti slúžia ako laboratóriá na hľadanie rovnováhy medzi životným prostredím a hospodárskymi aktivitami.

UNESCO ako ekonomická príležitosť a kultúrna stratégia

Kultúrne dedičstvo nie je len bremenom, ktoré si nesieme zo slávnej minulosti. Je to aj aktívne aktívum. Na Slovensku sme v roku 2024 privítali 5,9 milióna návštevníkov. Príjmy dosiahli okolo 1,6 miliardy dolárov, UNESCO lokality prispeli podľa odhadov cca 20 percentami. V roku 2025 sa očakáva 1,71 miliardy dolárov. Lokality UNESCO prispejú odhadom k nárastu o 10 až 15 percent ročne.

Tie patria medzi hlavné dôvody, prečo zahraniční turisti Slovensko vyhľadávajú. Prínos turizmu nie je len v návštevnosti samotných pamiatok, ale v celom ekonomickom reťazci od ubytovania cez stravovanie až po služby a lokálne produkty.

Úcta k minulosti je najlepšou investíciou do budúcnosti

Zriadenie samostatného Ministerstva cestovného ruchu a športu SR je signálom, že turizmus má byť vnímaný ako sektor s priamym hospodárskym dosahom. Plány ministerstva, ako napríklad nová stratégia cestovného ruchu do roku 2035 a súvisiaci podporný fond, predstavujú prísľub zavedenia poriadku a transparentnosti do dlhodobo roztriešteného systému.

Predpoklad úspechu však bude priamo závisieť od naplnenia kľúčovej podmienky, že komerčný rozvoj sa nikdy nesmie diať na úkor ochrany samotného dedičstva. Obmedzenia vstupu do jaskýň či pralesov preto nemožno vnímať ako byrokratickú prekážku, ale ako racionálny nástroj na zachovanie hodnôt, z ktorých v konečnom dôsledku profituje aj samotný cestovný ruch.

Rovnaký princíp zodpovednosti a dôrazu na kvalitu musí platiť aj pri budúcich ambíciách, akými sú potenciálne nominácie pamiatok z obdobia Veľkej Moravy. Snaha o umelé navyšovanie počtu lokalít by bola chybou, pretože v medzinárodnom kontexte nerozhoduje kvantita, ale nespochybniteľná hodnota a dôveryhodnosť každej jednej nominácie.

Zápis v Zozname svetového dedičstva UNESCO teda nie je jednorazovým úspechom, ale predovšetkým trvalým záväzkom k zodpovednej správe národného bohatstva. Tento úspech nemožno merať len zjednodušenými metrikami, akými sú počty návštevníkov či objem získaných grantov. Skutočným ukazovateľom je schopnosť štátu a spoločnosti pristupovať k tomuto dedičstvu s kompetentnosťou a jasnou dlhodobou víziou. Tieto lokality a tradície totiž nie sú iba turistickými atrakciami, ale základnými piliermi našej historickej identity, ktorých ochrana je prejavom štátnickej zrelosti a medzigeneračnej zodpovednosti.