Európa je závislá v každom smere

V lete 2014 nemecká kancelárka Angela Merkelová oslavovala s národným futbalovým tímom víťazstvo na majstrovstvách sveta. Jej nezvyčajne radostný výraz, ktorý zachytili fotografi, obletel celý svet. Nebolo to len víťazstvo Nemecka, pre mnohých to symbolizovalo oživenie Európy.

Po kríze eura, ktorá otriasla Európou, sa zdalo, že Európska únia pod vedením Merkelovej opäť naberá silu a sebavedomo vystupuje na svetovej scéne. Tento obraz jednotnej a silnej Európy však klamal. Rovnako ako nemecký futbalový tím, ktorý o štyri roky neskôr v Rusku neprešiel ani základnou skupinou, aj Európa čoskoro ukázala, aká krehká je jej suverenita.

Dnes si aj najväčší priaznivci európskej integrácie začínajú uvedomovať, že Únia má svoje hranice. Ilúzia jej moci sa rozpadá pod tlakom troch zásadných slabín: závislosti od zahraničnej vojenskej ochrany, nedostatočnej ekonomickej sebestačnosti a zaostávania v oblasti digitálnych technológií.

Je európska armáda pripravená na boj?

Jedným z najväčších úspechov Európskej únie je, že priniesla trvalý mier medzi Nemeckom a Francúzskom, dvomi krajinami, ktoré v minulom storočí viedli proti sebe ničivé vojny. Hoci medzi nimi stále existuje určitá rivalita, ozbrojený konflikt je dnes nepredstaviteľný. Vďaka európskej integrácii sa zmenilo to, čo kedysi pôsobilo ako utópia: väčšina štátov starého kontinentu už nečelí priamym vojenským hrozbám. Veľké armády stratili svoj význam a výdavky na obranu výrazne klesli.

Európske krajiny sa začali spoliehať na menšie profesionálne jednotky namiesto rozsiahlych vojenských síl. Tento posun sa odzrkadlil aj v investíciách do výzbroje. V rokoch 2005 až 2018 sa ročné obranné výdavky EÚ držali pod hranicou 200 miliárd eur. Vďaka tomu mohli štáty investovať viac do školstva, zdravotníctva a infraštruktúry.

Nízke obranné rozpočty dlho dávali Európe ekonomickú výhodu. Kým Spojené štáty pravidelne investujú do obrany viac ako 3,4 percenta svojho HDP, Nemecko v roku 2024 dosiahlo len 1,9 percenta, aj keď takmer po prvý raz od roku 1992 splnilo cieľ NATO vo výške dvoch percent. Z čisto ekonomického hľadiska sa totiž investície do zbraní, ktoré sa buď zničia vo vojne, alebo sa vôbec nepoužijú, zdajú neefektívne. Táto logika však narazila na novú realitu.

Poslednú ranu európskemu modelu nízkych výdavkov zasadil Donald Trump. Na samite NATO v roku 2025 požadoval, aby členské štáty zvýšili výdavky na obranu na päť percent HDP do roku 2035. S výnimkou Španielska s tým väčšina európskych krajín súhlasila. Dôvod je jasný: bez podpory USA je NATO prakticky nefunkčné a Európa nemá vlastnú silnú a nezávislú armádu.

Pre väčšinu štátov to znamená zdvojnásobiť výdavky na obranu, čo predstavuje veľkú záťaž - napríklad aj pre Francúzsko, ktoré síce má silné ozbrojené sily, ale zároveň zápasí s deficitom 5,8 percenta HDP.

Myšlienka spoločnej európskej armády je aj v roku 2025 len snom, chýba dohoda o jej štruktúre aj spôsobe fungovania.

Ekonomická a technologická závislosť Európy

Návrat Donalda Trumpa do Bieleho domu zmenil pohľad na globálnu ekonomiku. Americký prezident sa pri hodnotení vzťahov s inými krajinami riadi najmä obchodnou bilanciou a domnieva sa, že ekonomika USA je prehnane závislá od importu, čo ju oslabuje. Dôsledkom je, že dlhoročné obchodné partnerstvá sú podrobené prísnej kontrole, a to pomocou ciel a protekcionizmu.

Pre Európu, ktorá dlho bojovala za voľný obchod, je to tvrdá rana. V roku 2023 mala EÚ s USA obchodný prebytok vo výške 228 miliárd eur. Trump na to zareagoval uvalením 15-percentných ciel, aby túto nerovnováhu napravil. Namiesto toho, aby európski lídri odolávali, podvolili sa týmto požiadavkám. To ešte viac odhalilo, aká je európska suverenita krehká.

Európa mala v rukách silné tromfy, no nevyužila ich. Trump sa vo svojej obchodnej politike sústreďuje na tovar, nie na služby. V roku 2023 EÚ vyviezla do USA služby v hodnote 319 miliárd eur, no zároveň doviezla až 427 miliárd. Tento obrovský rozdiel spôsobuje najmä dominancia amerických technologických gigantov, ako sú Google, Amazon a Microsoft. Európa mohla pohroziť zdanením týchto služieb, a tým si zlepšiť rokovaciu pozíciu, no nevyužila túto možnosť. Ukazuje sa, že európska suverenita slabne nielen v oblasti obrany, ale aj v ekonomike a technológiách.

Technologická kapitulácia

V prejave Ursuly von der Leyenovej, ktorý nasledoval po nevýhodnej obchodnej dohode s Trumpom, zaznela jedna veľmi dôležitá veta, ktorú väčšina médií prehliadla: „Americké čipy pre umelú inteligenciu budú poháňať naše továrne na AI a posilnia technologickú dominanciu USA.“ Toto vyhlásenie v podstate znamená, že sa EÚ vzdala technologickej sebestačnosti na najbližších desať rokov.

Je totiž jasné, že umelá inteligencia a robotika budú v budúcnosti určovať, aký silný národ bude. Tieto technológie potrebujú dátové centrá, ktoré zasa fungujú vďaka čipom. Skutočnú technologickú suverenitu má len ten, kto kontroluje celý výrobný reťazec vrátane výroby čipov. V týchto pretekoch však dominujú len dve mocnosti: USA a Čína.

Európa má talentovaných inžinierov a technicky zdatných obyvateľov, čo jej dávalo reálnu šancu zapojiť sa do globálneho technologického súboja – možno nie ako líder, ale ako vplyvný hráč. Táto príležitosť je však už takmer stratená. Americké čipy totiž neposilnia technologickú vyspelosť Európy, ale naopak, prehĺbia jej závislosť od USA.  

Európa tak prichádza o ďalší pilier svojej suverenity a namiesto toho, aby technológie vytvárala, stáva sa len ich odberateľom.

Starý kontinent má pred sebou zásadné rozhodnutie: buď začne výrazne investovať do obrany, priemyslu a moderných technológií aj za cenu krátkodobých obetí, alebo sa zmieri s tým, že bude dlhodobo závislý od iných. Čakať a nič nerobiť nie je neutrálne riešenie. V skutočnosti je to tiché prijatie tej druhej možnosti.

Zhrnutie

Európa si stále nárokuje postavenie globálnej veľmoci, no realita hovorí niečo iné. V oblasti bezpečnosti sa spolieha na NATO, ekonomicky je naviazaná na USA a Čínu a v technológiách výrazne zaostáva. Krátke obdobie optimizmu, ktoré vyvolalo víťazstvo Nemecka na majstrovstvách sveta v roku 2014, rýchlo vyprchalo. Skromné výdavky na obranu - ako v prípade Nemecka - a tvrdé požiadavky Donalda Trumpa odhalili vojenskú zraniteľnosť Európy. Zároveň sa oslabuje aj jej ekonomická sila, a to najmä preto, že prehliada nerovnováhu v obchode so službami. Keď Ursula von der Leyenová priznala závislosť od amerických čipov pre umelú inteligenciu, odkryla nepríjemnú pravdu. Otázka znie jasne: dokáže Európa investovať, inovovať a prevziať zodpovednosť za svoju budúcnosť? Alebo sa uspokojí s úlohou diváka, zatiaľ čo ostatní určujú smer vývoja?