Keď Ursula von der Leyenová v roku 2019 po prvýkrát vystúpila pred Európskym parlamentom, sľúbila, že vytvorí "geopolitickú" Komisiu, takú, ktorá by sa dokázala presadiť ako silný hráč na svetovej scéne. Po šiestich rokoch sa však ukazuje, že zahraničná politika EÚ skôr stagnuje, než napreduje. Namiesto rastu vidíme rozpad ambícií a frustráciu.

Fabrizio Tassinari z Dánskeho inštitútu pre medzinárodné štúdie upozorňuje, že dnešné geopolitické prostredie je postavené na konfliktnom a čierno-bielom vnímaní sveta. Takýto rámec však nehrá do karát Európskej únii, ktorá funguje najmä prostredníctvom civilných a regulačných nástrojov a vyžaduje si neustálu vnútornú koordináciu.

Už niekoľko mesiacov pred sériou medzinárodných kríz, ktoré poznačili uplynulý rok, Rosa Balfourová z Carnegie Europe konštatovala, že zahraničná politika EÚ sa ocitla v hlbokej kríze. Podľa nej je priepasť medzi vysokými ambíciami EÚ a vnútornou nejednotnosťou natoľko hlboká, že sa stala prakticky neprekonateľnou.

Existuje niekoľko príznakov, ktoré naznačujú, že zahraničná politika EÚ zostáva paralyzovaná a bez jasného smerovania, akoby fungovala už len zo zotrvačnosti. Medzi tie najvýraznejšie patrí vnútorné rozdelenie, komplikovaný vzťah so Spojenými štátmi a obmedzená geopolitická vízia, ktorá nereflektuje meniacu sa realitu.