Zatiaľ čo sa svet mení, EÚ zostáva pri prázdnej symbolike

Keď Ursula von der Leyenová v roku 2019 po prvýkrát vystúpila pred Európskym parlamentom, sľúbila, že vytvorí "geopolitickú" Komisiu, takú, ktorá by sa dokázala presadiť ako silný hráč na svetovej scéne. Po šiestich rokoch sa však ukazuje, že zahraničná politika EÚ skôr stagnuje, než napreduje. Namiesto rastu vidíme rozpad ambícií a frustráciu.

Fabrizio Tassinari z Dánskeho inštitútu pre medzinárodné štúdie upozorňuje, že dnešné geopolitické prostredie je postavené na konfliktnom a čierno-bielom vnímaní sveta. Takýto rámec však nehrá do karát Európskej únii, ktorá funguje najmä prostredníctvom civilných a regulačných nástrojov a vyžaduje si neustálu vnútornú koordináciu.

Už niekoľko mesiacov pred sériou medzinárodných kríz, ktoré poznačili uplynulý rok, Rosa Balfourová z Carnegie Europe konštatovala, že zahraničná politika EÚ sa ocitla v hlbokej kríze. Podľa nej je priepasť medzi vysokými ambíciami EÚ a vnútornou nejednotnosťou natoľko hlboká, že sa stala prakticky neprekonateľnou.

Existuje niekoľko príznakov, ktoré naznačujú, že zahraničná politika EÚ zostáva paralyzovaná a bez jasného smerovania, akoby fungovala už len zo zotrvačnosti. Medzi tie najvýraznejšie patrí vnútorné rozdelenie, komplikovaný vzťah so Spojenými štátmi a obmedzená geopolitická vízia, ktorá nereflektuje meniacu sa realitu.

Ľahká korisť

Snaha inštitúcií EÚ pôsobiť ako silný medzinárodný hráč je čoraz častejšie spochybňovaná zvnútra, najmä zo strany členských štátov, ktorých záujmy sa často rozchádzajú. Za najvýraznejšieho narušiteľa sa pravidelne označuje Maďarsko. Po nedávnych rokovaniach o clách medzi EÚ a USA maďarský premiér Viktor Orbán verejne spochybnil rokovacie schopnosti Ursuly von der Leyenovej. Označil ju za ľahkého protivníka, ktorého by americký prezident Trump počas obchodných rozhovorov ľahko „zjedol na raňajky“.

Keďže von der Leyenová údajne rokovala aj v mene Maďarska, nevyznelo to práve lichotivo. Nešlo o prvý prípad, keď napäté vzťahy medzi Budapešťou a Bruselom podkopali jej dôveryhodnosť na medzinárodnej scéne.

Maďarsko však nie je jediným štátom, ktorý prispieva k spochybňovaniu jej politických ambícií. Kriticky sa vyjadril aj francúzsky premiér François Bayrou, ktorý označil prístup EÚ počas bilaterálnych rokovaní za „rezignáciu a podriadenie sa“.

Hoci si to možno mnohí nevšimli, takýto postoj nie je vôbec prekvapivý. Francúzsko sa už desaťročia snaží presadiť svoju víziu európskeho líderstva ako protiváhu voči americkému vplyvu. Dnes sa o to pokúša cez priemyselné a obranné iniciatívy EÚ. Prezident Emmanuel Macron dokonca vyhlásil, že Európska únia nevyvoláva pri rokovaniach o clách dostatočný rešpekt, a sľúbil, že bude presadzovať sebavedomejší a tvrdší prístup.

Skutočnosť, že sa debaty o transatlantických vzťahoch v EÚ čoraz viac sústreďujú na pojmy ako sila, rešpekt a razantnosť, poukazuje na nedostatky Európskej komisie pri presadzovaní vlastnej geopolitickej váhy.

Slabnúca aliancia

Ani vzťahy so Spojenými štátmi sa nevyvíjajú ideálne. Mnohí Európania si všimli, že diplomatické rokovania sa po návrate Donalda Trumpa do Bieleho domu výrazne vyostrili.

Podľa rozsiahleho prieskumu, ktorý vo februári zverejnila Európska rada pre zahraničné vzťahy, sa pohľad Európanov na vzťahy s USA mení. Už ich nevnímajú ako pevné spojenectvo, ale skôr ako nevyhnutnú spoluprácu. Autori prieskumu Jana Puglierinová a Arturo Varvelli upozorňujú, že v medzinárodnej politike sa čoraz viac presadzuje transakčný prístup, čo môže EÚ otvoriť cestu k väčšej strategickej samostatnosti.

Myšlienka európskej autonómie zatiaľ zostáva len nesplneným želaním, a to na oboch stranách Atlantiku. Spojené štáty zohrali v minulom storočí zásadnú rolu pri formovaní európskej integrácie: od Jaltskej konferencie cez Marshallov plán, založenie NATO až po tajné operácie „Stay Behind“ v krajinách ohrozených komunizmom. Dnes sa však zo starého kontinentu postupne sťahujú.

Prejav viceprezidenta Vancea na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii jasne ukázal, že Spojené štáty sa snažia presmerovať svoju geopolitickú pozornosť mimo kontinentálnej Európy. Tá je v ich očiach čoraz menej prioritná a predstavuje skôr zdroj zbytočných ekonomických a vojenských komplikácií. Skutočnosť, že lídri EÚ počas nedávnych predbežných rokovaní o prímerí na Ukrajine dostali len obmedzený priestor – navyše na poslednú chvíľu –, to len potvrdzuje.

Naopak, mimoriadne dobré vzťahy Trumpovej administratívy s lídrami niektorých členských štátov EÚ, najmä Talianska a Maďarska, naznačujú, že USA uprednostňujú selektívny, bilaterálny prístup pred jednotnou európskou diplomaciou. Thomas Kleine-Brockhoff upozorňuje, že tento trend môže viesť k novému rozdeleniu aliancií. To by mohlo oslabiť jednotu EÚ a prinútiť jednotlivé štáty, aby sa prispôsobovali americkým ekonomickým a bezpečnostným záujmom.

Tento vývoj môže nielen rozložiť samotnú Úniu, ale zároveň vážne poškodiť medzinárodné postavenie Ursuly von der Leyenovej. Kým doma čelí nedôvere, najdôležitejší spojenec EÚ - Spojené štáty - stráca záujem o inštitúcie, ktoré reprezentuje.

Obmedzené geopolitické zameranie

Vnímanie slabosti Európskej únie nie je jedinou prekážkou jej zahraničnej politiky. Ďalším problémom je úzky geopolitický pohľad jej najvyšších predstaviteľov. Druhá najvplyvnejšia osoba po Ursule von der Leyenovej, vysoká predstaviteľka EÚ pre zahraničné veci Kaja Kallasová, sa zameriava takmer výlučne na Palestínu a Ukrajinu. To vyvoláva nespokojnosť medzi členskými štátmi a ešte viac narúša už aj tak krehkú vnútornú súdržnosť Únie.

Od svojho nástupu do funkcie minulý rok čelí Kaja Kallasová výhradám zo strany viacerých členských štátov, ktoré jej prístup označujú za príliš ideologický a zameraný len na jednu tému. Ako svoju prvú oficiálnu cestu si zvolila návštevu Kyjeva, kde vyhlásila, že jej prioritou je víťazstvo Ukrajiny vo vojne.

Na druhej strane slovenský premiér Robert Fico odmietol hrozby "vážnymi následkami", ktoré mali postihnúť európskych lídrov, ak sa zúčastnia na oslavách Dňa víťazstva v Moskve začiatkom mája.

Ani po šiestich rokoch sa najvyšší diplomati EÚ nevzdali ilúzie, že morálne gestá im zabezpečia rešpekt a dôveryhodnosť mimo Bruselu. Zatiaľ čo oni sa spoliehajú na symboliku, skutoční globálni hráči konajú a posúvajú sa ďalej.

Zhrnutie

Sen Ursuly von der Leyenovej z roku 2019 o "geopolitickej" Komisii sa rozpadol na kúsky. Zahraničná politika EÚ dnes pripomína prázdnu schránku – vnútorne rozbitú a ignorovanú zvonku. Členské štáty obchádzajú Brusel podľa vlastného uváženia, Washington považuje Úniu za nahraditeľnú a vysoká predstaviteľka Kaja Kallasová sa sústreďuje takmer výlučne na Ukrajinu, zatiaľ čo iné naliehavé témy ostávajú nepovšimnuté. Zatiaľ čo Francúzsko a Maďarsko ťahajú každé iným smerom a vzťahy s USA sa menia na čisto obchodné dohody, EÚ neukazuje silu, ale stáva sa javiskom na súperenie národných záujmov. Zostáva len prázdna symbolika - zatiaľ čo svet sa mení, EÚ zaostáva v úzadí.