Trump a Putin poskytli nádej na mier. K významu diplomacie

Piatkový samit prezidentov Trumpa a Putina na Aljaške dopadol lepšie, než sa dalo očakávať. Komunikácia, ktorá z americkej strany rokovaniu predchádzala, bola úplne zmätočná. Ruské vojenské úspechy posledných dní tlmili nádeje, že by sa Rusi mohli chcieť v tejto fáze na niečom s Američanmi dohadovať. A do tretice, Európania s Ukrajincami dávali najavo, že im samit nie je pochuti.

Už vzájomný rešpekt je prelomom

Nie je zrejmé, či sa Trump s Putinom dohodli na nejakom prelome vo veci Ukrajiny. Prelomový je však už fakt, že si prejavili vzájomný rešpekt, tri hodiny strávili v dôvernej diskusii a odišli domov s pocitom, že diplomacia má zmysel a chcú v nej pokračovať. Mier má opäť nádej.

Po americkej komunikácii posledných týždňov sa dal na Aljaške očakávať poriadny problém. Trump dával najavo, že si v otázke Ukrajiny rozumie ako s Putinom, tak aj s európskymi lídrami, čo bolo logicky nemožné. Zároveň v prípade ruského odmietnutia prímeria hrozil sekundárnymi sankciami každému, kto z Ruska dováža ropu alebo plyn, a „vážnymi dôsledkami“ pohrozil pár dní pred samitom aj Rusku.

Spokojnosť jeho vyslanca Witkoffa z rokovania s Putinom skalilo podozrenie, že vlastne nepochopil, čo mu Putin hovorí. Keď sa to sčíta, vyzeralo to, že Američania nie sú ani prinajmenšom na stretnutie pripravení.

Rusi chcú odstrániť korene konfliktu

Rusi komunikujú pomerne jasne, svoje ciele posledné tri roky nijako nemenia. Nepripustia žiadnu západnú vojenskú prítomnosť na Ukrajine (či už bilaterálne, alebo cez NATO), nevzdajú sa dobytých území a navyše chcú prevziať aj tie, ktoré ešte nedobyli - tri zo štyroch oblastí, ktoré sa pred tromi rokmi pripojili k Ruskej federácii, kontrolujú iba z troch štvrtín.

Rovnako myslia vážne slová o nutnosti odstrániť korene konfliktu, z ktorých vyplýva očakávanie zásadnej zmeny pomerov v Kyjeve. Úspechy pri Pokrovsku a vôbec aktuálny vývoj na fronte museli Rusov v ich postojoch upevniť a odradiť od akýchkoľvek úvah o prímerí, keďže pravdepodobne očakávajú skoré zrútenie frontu aj ukrajinskej armády.

Zelenskyj ani „ochotní“ nemajú realistické riešenie

Nič z toho zatiaľ neviedlo k posunom v ukrajinských stanoviskách. Prezident Zelenskyj svetu vysvetlil, že Trump s Putinom sa môžu bilaterálne dohadovať, o čom chcú, ale Ukrajinu tým nemôžu nijako zaviazať. Určite bude mať dosť času rozprávať sa o tom s Afgancami, Líbyjčanmi, Iračanmi, Sýrčanmi či Iráncami.

Doplnil, že mu ústava nedovoľuje vzdať sa územia. Rovnako mohol dodať, že tá istá ústava ho zaväzuje vstúpiť do NATO. Nechajme bokom, či mu ústava umožňuje vykonávať funkciu aj po uplynutí volebného obdobia.

Podstatnejšia ako ukrajinská ústava je podpora, ktorú Zelenskému v nezmenšenej miere poskytujú kľúčové európske štáty. Na samite im od začiatku prekážalo, že sa na ňom nezúčastňujú a že rozbije ich utopické predstavy o tom, ako by sa mal konflikt skončiť. Do vojny investovali toľko politického kapitálu, že netušia, ako sa z celej šlamastiky bez úhony dostať.

Aj keď sú vojensky impotentní, diplomatickými aj spravodajskými aktivitami môžu americko-ruskú spoluprácu komplikovať. Trump na tlačovke po rokovaní s Putinom spomenul, ako americko-ruské vzťahy počas jeho prvého obdobia marila spravodajská operácia, ktorá ho falošne obviňovala z prepojenia s Moskvou. Mohol dodať, že okrem amerických demokratov a spravodajcov do nej boli zapletení aj Briti.

Stretli sa áčkové tímy

Avšak samit ukázal, že aj za takýchto nepriaznivých okolností má diplomacia šancu. Rusko vzalo Trumpovu iniciatívu vážne a s Trumpom na Aljašku dorazil jeho áčkový tím: minister zahraničia Lavrov, Putinov poradca a bývalý veľvyslanec vo Washingtone Ušakov, minister obrany Belousov, minister financií Siluanov a aj Kiril Dimitrijev, ktorý má na starosti strategické investície vlády.

Ani USA neboli zastúpené žiadnymi béčkami. Trumpa sprevádzal jeho hlavný vyjednávač a osobný priateľ Witkoff, minister zahraničia Rubio, šéf CIA Ratcliffe, minister financií Bessent a minister obchodu Lutnick.

Skutočné rokovania sa však neodohrávali v takom širokom formáte. Väčšia časť sa udiala za účasti iba dvoch ďalších členov z každej delegácie. Ich výber svedčí o tom, na koho sa prezidenti najviac spoliehajú. Trump prizval Witkoffa s Rubiom, Putin Lavrova s Ušakovom.

Gestá vzájomného rešpektu

Rešpekt si obaja lídri prejavovali rôznymi gestami. Trump Putina osobne privítal na letisku (túto čestnú úlohu mohol prenechať Rubiovi), Putin sa z letiskovej plochy nepresúval po vlastnej osi, ako býva zvykom, ale prisadol do limuzíny hostiteľa.

Tlačovku nezačal Trump, čo hostitelia obvykle robia, ale Putin, ktorý vyzdvihol geografickú blízkosť oboch veľmocí, tradíciu vzájomných vzťahov i pozitívny prínos svojho náprotivku.

Trump ocenil Putina a podčiarkol, že verí v dohodu. Neskôr v rozhovore odkázal Zelenskému, že sa má s Putinom už konečne dohodnúť, a to nie na dočasnom prímerí, ale na skutočnom mieri, čo je aj ruská pozícia.

Samit nebol odmenou pre Putina

Veľká časť západných komentárov kritizujúcich Trumpa za stretnutie s Putinom prezrádza, že Západ si už úplne odvykol diplomaticky rokovať. Putinovu cestu do USA považujú za akúsi odmenu pre ruského prezidenta. Tak sa však môže javiť iba vo svetle predchádzajúcej arogantnej a sebazničujúcej politiky.

Rokovanie s druhým nie je odmenou, ale cestou, ako sa konfliktu vyhnúť alebo sa z neho dostať. Podobne scestná je aj kritika, že Trump na Aljaške nedosiahol prímerie. Diplomacia si vyžaduje vzájomnú dôveru, čas a trpezlivosť. Trump s Putinom urobili krok k nastoleniu dôvery po rokoch, počas ktorých Západ za potlesku týchto - dnes takých kritických - komentátorov robil všetko pre to, aby ju rozbil.

Trump sa na ceste diplomacie určite pohybuje neortodoxne: verejne dáva najavo svoju posadnutosť sebou samým, sľubuje aj vyhráža sa bez toho, aby sa potom cítil svojimi slovami viazaný. Sudcom mu bude prax - buď mier dosiahne, alebo nie. Už dnes je však zrejmé, že sa na tejto ceste dostal ďalej ako jeho kritici a ich ikony.