Nový Zéland a vojna v Gaze. Hlas malej krajiny, ktorý rezonuje

Keď novozélandský premiér Christopher Luxon v auguste 2025 vyhlásil, že Benjamin Netanjahu „stratil rozum“, znamenalo to prekvapivý odklon od opatrného tónu, ktorý zvyčajne charakterizuje zahraničnú politiku Nového Zélandu.

Jeho slová zazneli v čase, keď na Gazu padali bomby a keď ulice Wellingtonu, Aucklandu a Christchurchu zaplavili desaťtisíce demonštrantov s palestínskymi vlajkami a transparentmi. Volali po prímerí, ukončení bombardovania a po tom, aby sa Nový Zéland pridal k hlasom za uznanie Palestíny.

V priebehu jediného roka sa Nový Zéland posunul od apelov na mier k výraznejšiemu postoju: označil Hamas za teroristickú organizáciu, vyčlenil milióny na humanitárnu pomoc, uvalil cestovné sankcie na izraelských ministrov a vážne zvažuje uznanie palestínskej štátnosti.

Pre malú krajinu vzdialenú tisíce kilometrov od Blízkeho východu je to pozoruhodný posun.

Ukotvený v medzinárodnom práve

Nový Zéland sa už dlho prezentuje ako obhajca medzinárodného poriadku založeného na pravidlách. V prípade Gazy to znamenalo odvolávanie sa na Medzinárodný súdny dvor, Ženevské konvencie a podporu rezolúcií OSN vyzývajúcich na prímerie a humanitárny prístup.

Minister zahraničných vecí Winston Peters to vyjadril stručne: utrpenie v Gaze je „nepochopiteľné“. Podľa neho musí byť postoj Nového Zélandu zakorenený v práve a humanitárnych princípoch - v tých istých princípoch, od ktorých závisia malé štáty. „Voláme k zodpovednosti tých, ktorí podrývajú mier, nie k izolácii celého štátu,“ dodal predstaviteľ novozélandskej vlády.

Pomoc s dôrazom na zodpovednosť

Od konca roka 2023 prisľúbil Wellington 37 miliónov novozélandských dolárov na pomoc Gaze. Financie smerovali prostredníctvom Svetového potravinového programu, UNICEF-u, Červeného kríža a agentúr OSN konkrétne na jedlo, lieky, logistiku a ochranu detí.

Transparentnosť bola zámerná: Nový Zéland chcel ukázať neutralitu aj vážnosť, poskytujúc konkrétnu pomoc namiesto prázdnych sľubov.

Kreslenie červených čiar

Diplomatické opatrenia doplnili tie humanitárne. Vo februári 2024 Nový Zéland oficiálne zaradil Hamas ako celok medzi teroristické organizácie.

V júni 2025 uvalil zákaz vstupu na izraelských ministrov Itamara Ben Gvira a Becalela Smotriča, odvolávajúc sa na ich podnecovanie a podporu osídľovacej politiky.

Tieto kroky boli cielené a nie plošné - mali vyvodiť zodpovednosť jednotlivcov a zároveň zachovať dialóg s Izraelom.

Politika doma: tlak ulice aj parlamentu

Masové demonštrácie na podporu Palestíny sa stali jedným z najväčších verejných protestných hnutí v krajine od čias protijadrových pochodov v 80. rokoch. Organizátori ich opisovali ako hlas solidarity s palestínskym ľudom a výzvu, aby vláda prestala mlčať.

Tieto nálady sa preniesli aj do parlamentu. Strana zelených sa stala najhlasnejším obhajcom uznania Palestíny a uvalenia sankcií na Izrael. Poslankyňa Chlöe Swarbricková nazvala vládnych poslancov, že sú „bez chrbtovej kosti“. Tento výrok ju stál vyvedenie zo sály, no silne rezonoval medzi demonštrantmi v uliciach.

Vládna koalícia sa zatiaľ vyhýba plošným sankciám a volí kombináciu pomoci, cielených zákazov a principiálnej kritiky. No Luxonova ostrá poznámka na adresu Netanjahua ukázala, že aj v opatrnej koalícii možno prekročiť hranice. Dokresľuje to aj spomínaný výrok ministra zahraničia Petersa, že „utrpenie v Gaze je nepochopiteľné“. Ten kandidoval za koaličnú stranu New Zealand First.

K uznaniu

Otázka uznania Palestíny je dnes na stole. Luxon v auguste 2025 potvrdil, že kabinet zvažuje rozhodnutie na blížiacom sa Valnom zhromaždení OSN. Ak k nemu dôjde, Nový Zéland sa pridá k rastúcemu bloku štátov, ktoré považujú uznanie za nevyhnutné na udržanie riešenia dvoch štátov.

Takýto krok by znamenal historický posun politiky: od opatrného pozorovateľa k aktívnemu tvorcovi diplomatických výsledkov.

Záver

Postoj Nového Zélandu k vojne v Gaze ukazuje krajinu, ktorá dokáže využiť právo, pomoc a morálny hlas namiesto vojenskej sily. Odsúdila terorizmus, kritizovala okupáciu, poskytla pomoc a teraz stojí pred možnosťou uznať Palestínu.

Podľa kritikov Wellington neurobil dosť. Podľa podporovateľov konečne zosúladil slová so skutkami. Tak či onak, posolstvo je jasné: Nový Zéland, malý, no principiálny, už nechce šepkať na okraji dejín.