Konsenzus dnes nikoho nezaujíma

Vzťah k viere je v českých krajinách historicky iný ako na Slovensku. Hľadanie hodnotového systému, ktorý by bol spoločenským konsenzom je však nutné v Čechách podobne ako u nás. Spoločnosť je rozdelená, toto rozdelenie sa stupňuje a je nevyhnutné hľadať z tejto situácie východisko.

Kniha Tomáša Hříbka Jak být dobrý i bez pánaboha má štyri okruhy - ateizmus a sekularizmus, morálka a politika, sloboda a spravodlivosť a veda v súčasnej spoločnosti.

Filozofom je vlastné objasnenie pojmov a sledovanie zmeny ich významu v čase. Práve táto precíznosť, aplikovaná aj v textoch pre neodbornú verejnosť je cenná. Rôzne skupiny používajú podobné slová, ale ich obsah nemusí byť totožný. Navyše svet, v ktorom žijeme, je všetko, len nie jednoduchý. Predstava, že úlohu náboženstva preberie sekulárny humanizmus bola nereálna. Túto úlohu preberajú rôzne ideové (a ideologické) smery – marxizmus (a jeho meniace sa podoby) je len jedným z nich.

Keďže som vyrastala v časoch socializmu, oficiálne delenie bolo jednoduché a jasné. Spiatočnícke teokratické uvažovanie nahradilo osvietenstvo a napokon nový spravodlivý svetový poriadok. Lenže všetko je zložitejšie - zďaleka nie všetci osvietenci boli ateisti. Jednou z požiadaviek liberalizmu je, aby sa štát nemiešal do svetonázoru občanov - ale aj časť liberálov tvoria veriaci ľudia. Tolerancia je základnou liberálnou hodnotou, ale časť liberálneho spektra zaujíma tvrdé a normatívne postoje.

Náboženstvo implikuje určité (ideové) poňatie faktov, čo je pre svet - založený na vedeckom pokroku - logicky neprijateľné. Často je vnímané ako hlavná spoločenská hrozba - minimálne smer kresťanského  fundamentalizmu, ktorý berie biblické texty doslova. Aká je dnešná podoba ateizmu a zaujíma vôbec niekoho? Prečo je aktívnych ateistov a humanistov tak málo? Nie je rozumnou cestou spojenie síl ateizmu a umierneného kresťanstva na vytvorenie hrádze voči fundamentalizmu? Každá z týchto myšlienok si zaslúži analýzu a Hříbek ju vo svojej knihe ponúka. Rozhodne pomáha objasneniu pojmov, ich histórie, súvislostí a názorov, ktoré na ne majú (pre Hříbeka) relevantní autori. To nie je vôbec málo.

Možno z knihy vyplýva, že najväčším nepriateľom sú krajné ideologické prejavy. Tu by som zdôraznila úlohu médií - hoci sa ňou autor v tomto diele nezaoberá. Keďže médiá väčšinovo neusilujú o objektivitu a stali sa hovorcami vlastných postojov – najčastejšie si všímajú práve krajnosti z prejavov svojho názorového oponenta - čo vedie jednak k potvrdeniu vlastného názoru a anuluje aj tie myšlienkové prúdy v „ nepriateľskom tábore“, ktoré by mohli byť prijateľné. Nikto už nehľadá konsenzus! Čo z tohto môjho konštatovania vyplýva ponechám na vašej predstavivosti.