MAGA zaneviera na Izrael a dogma nedotknuteľného spojenectva sa vyprázdňuje

V histórii americkej politiky je len málo vzťahov takých vytrvalých a odolných ako ten medzi Washingtonom a Jeruzalemom. Je to ako manželstvo, ktoré prežilo viacerých prezidentov a premiérov na oboch stranách, mierové rokovania s Palestínčanmi aj príležitostné škandály spojené s darmi pre amerických politikov.

Za vlády Donalda Trumpa sa zdalo, že toto spojenectvo zažíva obdobie medových týždňov. Americká ambasáda sa presťahovala do Jeruzalema, boli podpísané takzvané Abrahámove dohody a izraelský premiér Benjamin Netanjahu chválil Trumpa ako nadšený svokor.

Napriek všetkým oficiálnym fotkám sa niečo mení. Nedeje sa to však v mramorových sálach Knesetu, ale priamo v jadre republikánskej voličskej základne.

Trumpove inštinkty v zahraničnej politike sú v zásade izolacionistické, to znamená, že sa sústreďuje predovšetkým na vlastné záujmy a menej sa angažuje v zahraničných konfliktoch. Chce menej vojen, menej padlých amerických vojakov a - čo je najdôležitejšie - Nobelovu cenu za mier, ktorú by si zavesil na stenu vedľa zarámovaných tituliek časopisov.

Problém je však v tom, že Izrael má iné priority. Dlhé roky sa mohol spoliehať na americkú podporu. Vojenská pomoc, diplomatická ochrana v OSN a príležitostné zastrašovanie Teheránu boli vnímané ako samozrejmosť. Kým Izrael sníva o tom, že Amerika pôjde po jeho boku do ďalšieho konfliktu na Blízkom východe, Trump by najradšej uzavrel rýchlu dohodu, získal mediálnu pozornosť a potom sa vrátil do Mar-a-Lago, skôr ako dorazí dezertný vozík.

Trumpova posadnutosť uznaním, najmä Nobelovou cenou za mier, nie je žiadnym tajomstvom. Bol presvedčený, že Abrahámove dohody, séria pragmatických mierových dohôd medzi Izraelom a niekoľkými arabskými štátmi, mu túto cenu zabezpečia.

V jeho očiach išlo o historický moment. Arabskí monarchovia sa slušne usmievajú na izraelských diplomatov, podávajú si ruky na trávniku pred Bielym domom a televízia Fox News vysiela titulky typu „Mier v našej dobe?“.

Trumpovi však nešlo ani tak o zaistenie budúcnosti Izraela, ako o jeho vlastnú slávu a zapísanie sa do dejín.

Irán zostáva trvalým narušiteľom stability. Izrael ho vníma ako existenčnú hrozbu, ako tikajúcu jadrovú bombu. Trump však uvažuje inak. Vojna s Iránom mu neprinesie žiadne ocenenia, len vyprázdni štátnu pokladnicu Spojených štátov a odradí jeho voličov.

Zdá sa, že Trump chápe, že Američania, dokonca aj republikáni, nemajú chuť na ďalšiu vojnu na Blízkom východe. Pre tento postoj sa dostáva do nepríjemnej konfrontácie s najradikálnejšími hlasmi v Izraeli.

Trhliny v základni

Toto je bezprecedentná situácia. Po celé desaťročia bola podpora Izraela pevne zakorenená v republikánskej politike a považovaná za nedotknuteľný princíp. Dnes je však hnutie MAGA (Make America Great Again) plné kritických postojov. Heslo „Amerika na prvom mieste“ predsa neobsahuje dodatok „… okrem prípadu, keď ide o Izrael“.

Na scénu prichádza Tucker Carlson. Po odchode z televízie Fox News si užíva slobodu klásť otázky, ktoré boli predtým tabu. Candace Owensová, kedysi miláčik proizraelskej pravice, sa dnes otvorene zamýšľa nad tým, prečo by mala Amerika prelievať krv za krajinu na opačnom konci sveta. Potom sú tu ešte radikáli ako Nick Fuentes a jeho hnutie Groypers, ktorého antisemitizmus už nie je skrytý za eufemizmy, ale otvorene sa prezentuje na konferenciách a počas živých prenosov.

Hoci uvedené názory ešte nie sú väčšinové, svedčia o jasnom rozpore. Mladšia generácia republikánov už nevidí Izrael ako spojenca, ale ako parazita.

Ide o zásadnú zmenu. Ešte začiatkom 21. storočia znamenala kritika Izraela pre konzervatívcov prakticky koniec kariéry. Dnes to prináša lajky, zdieľania a pozvánky na prednášky pre alternatívne médiá. Sám Trump túto zmenu cíti. Je príliš pragmatický na to, aby Izrael úplne zavrhol, veď Netanjahu ho vždy verne podporoval. Zároveň je však príliš opatrný, aby si znepriatelil voličskú základňu, ktorú si získal na vlne odporu voči systému. Jeho politický inštinkt mu našepkáva, že postaviť sa na stranu Izraela proti Iránu by mu doma mohlo uškodiť, hoci by to bolo diplomaticky výhodné.

Skutočná otázka sa netýka Trumpa ani Netanjahua, ale samotnej Ameriky. Spojenectvo medzi USA a Izraelom sa dlhé roky prezentovalo ako prirodzené, založené na spoločných hodnotách a civilizačnej blízkosti. Keď však polovica voličov prestáva tomuto príbehu veriť, celé partnerstvo začína pôsobiť nie ako nevyhnutnosť, ale ako slepo nasledovaná dogma.

U demokratov je rozpor už jasne viditeľný. Progresívne krídlo otvorene podporuje Palestínčanov, často spôsobom, ktorý lobistom z Americko-izraelského výboru pre verejné záležitosti (AIPAC) berie dych. Pre republikánov je tento rozkol ešte viac destabilizujúci. Strana, ktorá prosperovala na kultúrnych vojnách v Amerike, je teraz „vydatá“ za zahraničnú partnerku, ktorá sa čoraz viac javí ako záťaž.

Trump nie je voči tomu slepý. Jeho genialita, ak to tak možno nazvať, spočíva v schopnosti vycítiť náladu davu. A ten dav - alebo aspoň jeho rastúca časť - začína klásť nepríjemné otázky. Prečo je Izrael naším „najväčším spojencom“, keď od nás neustále niečo žiada, no sám dáva tak málo? Prečo majú umierať naši synovia a dcéry, zatiaľ čo izraelské stíhačky zhadzujú americké bomby z výšky?

Krehká budúcnosť

Nepríjemnou pravdou je, že spojenectvo medzi USA a Izraelom možno prežije Trumpa, no nevyviazne bez následkov. Ak sa podpora Izraela stane skutočnou politickou témou, dni, keď sa americkí politici k tejto téme stavali jednotne a bez podmienok, sú spočítané. Už dnes si možno predstaviť budúcu Republikánsku stranu, ktorá bude na Izrael pozerať ako na jeden z mnohých zahraničných záujmov, nie ako na nedotknuteľného spojenca.

Trump zatiaľ balansuje na tenkom ľade. Ak by bol voči Izraelu príliš ústretový, môže stratiť podporu svojej základne. Ak by, naopak, ustupoval málo, hrozí, že stratí imidž štátnika, po ktorom tak veľmi túži.

Napokon o osude tohto spojenectva nerozhodne Trump, ale americký volič. Ak bude súčasný vývoj pokračovať, budúci prezidenti možno budú musieť izraelským premiérom vysvetľovať, že heslo „Amerika na prvom mieste“ platí doslovne.

Zhrnutie

Trumpova politika v duchu „Amerika na prvom mieste“ sa dostáva do konfliktu s nekompromisným postojom Izraela voči Iránu. Tento rozpor odhaľuje trhlinu v republikánskej politike, ktorá bola ešte donedávna nepredstaviteľná. Zatiaľ čo si Trump užíva symbolické víťazstvá, akými sú Abrahámove dohody, obáva sa drahej vojny, ktorú si jeho voliči neželajú a ktorá by mohla ohroziť jeho šancu získať Nobelovu cenu za mier. Americká politika už nie je jednotná. Populistickí lídri, ako Tucker Carlson a Candace Owensová, otvorene spochybňujú Trumpovu vernosť vlastnej krajine, zatiaľ čo mladší konzervatívci sa stavajú k Izraelu čoraz kritickejšie. To, čo kedysi predstavovalo pevný základ republikánskej politiky, teda bezvýhradná podpora Izraela, dnes čelí narastajúcemu tlaku. Hoci toto spojenectvo môže prežiť, hrozí, že sa z neho stane prázdna dogma.