O Anne Záborskej, centrálnej morálnej otázke súčasnosti a nastavení druhého líca

Ľudová múdrosť hovorí, že jablko nepadne ďaleko od stromu. Týmto zvratom niekedy chceme zjednodušene povedať, že niektoré ľudské charakteristiky sú v rámci rodiny neraz spoločné. Platí to najmä vtedy, ak vedome či podvedome porovnávate rodičov a ich deti a vidíte, že tieto idú v ich šľapajách, robia im radosť a česť, pokračujú v ich diele, vyrovnajú sa im, či dokonca ich prevýšia. 

Táto súvislosť mi nevyhnutne prišla na um v súvislosti so životom a činnosťou pani Anny Záborskej. Ženy, manželky, matky, lekárky, poslankyne slovenského i Európskeho parlamentu, političky, ochrankyne nenarodeného ľudského života. 

Pred troma desaťročiami, ešte počas rímskej etapy môjho života, som mal česť poznať jej otca Antona Neuwirtha, v tom čase prvého vyslanca Slovenskej republiky pri Svätej Stolici. Z niekoľkých zdanlivo náhodných stretnutí som si odniesol spomienku na výnimočnú osobnosť vyžarujúcu pravdu, lásku a spravodlivosť.

Pán Neuwirth bol lekár - odborník, presvedčený katolík so židovskými koreňmi, politický väzeň, kresťanský demokrat, diplomat, ktorý vyoral hlbokú brázdu pripravenú na siatbu a bohatú žeň v slovensko-vatikánskych vzťahoch. Bol súčasne osobou, ktorú každý povojnový i ponovembrový politický establišment ostrakizoval - každý primerane svojim metódam a možnostiam a ktorú Slovensko ani 21 rokov po smrti nedokázalo pochopiť a oceniť. 

Dr. Neuwirth žil a umrel v predinternetovom čase, keď ešte politický a hodnotový súboj nemal k dispozícii také technické vymoženosti politicky motivovaného rozdúchavania najzúrivejších iracionálnych vášní, ako je tomu dnes. Mediálny priestor ešte nebol taký plný samozvaných internetových odborníkov, všeznalých diskutérov i platených trollov, ako je tomu dnes.

"Pozornosť” tejto skupiny ľudí si však užila v plnej miere jeho dcéra Anna Záborská.

Neprichodí mi tu vymenúvať úlohy, funkcie a zásluhy, ktorými sa zapísala v slovenskej i európskej politike. Na to sú istotne mnohí iní a povolanejší, ktorí detailnejšie poznali jej dlhoročný osobnostný i politický zástoj.

S pani Záborskou som mal najmä v ostatných rokoch viacero osobných stretnutí, pracovných i súkromných. Všetky stretnutia vo mne zanechali dobrý pocit z rozhovorov s osobou, ktorá vyžaruje skutočnú noblesu ducha, s dámou, ktorá sa do takéhoto postavenia nijako nechcela a nemusela štylizovať, pretože bolo pre ňu prirodzeným, s praktizujúcou katolíčkou, ktorá svoju vieru nevystavovala do politickej vitríny na získavanie predvolebných politických bodov, ale ktorá ju žila v úprimnej jednoduchosti milujúceho kresťanského srdca.

Stala sa verejne známou najmä tým, že sa zastávala nenarodeného ľudského života, že mala úctu ku každému ľudskému životu. Nejde pritom o politickú agendu, ktorá by prinášala sympatie a hlasy, práve naopak. Citlivým ženským a kresťanským srdcom však chápala, že ide o centrálnu morálnu otázku súčasnosti. 

Pravda o človeku, o jeho živote, o jeho neodňateľnej dôstojnosti, je dnes najdramatickejšou morálnou i politickou témou s presahom do každej oblasti života - osobného i verejného. Už predstava, že v niektorých témach existuje trvalá, nemenná pravda je dnes považovaná za útok na dominujúcu, všade sa pretláčajúcu teóriu, podľa ktorej je v morálke a v oblasti úcty k ľudskému životu všetko vecou názoru, dohody, hlasovania, fluidnosti a voliteľnosti. V pretekoch v znižovaní latky morálnych a hodnotových požiadaviek padajú každým dňom nové rekordy - cynickosti, absurdity, egoizmu. 

Do takto nastavenej atmosféry spoločenského diskurzu zaznievalo Záborskej jasné posolstvo o potrebe chrániť každý ľudský život - aj ten nenarodený. Jej posolstvo bolo úplne v súlade s učením Jána Pavla II., ktoré vyjadril v encyklike Evangelium vitae (EV), kde okrem iného konštatoval, že značná časť verejnej mienky ospravedlňuje prečiny proti životu v mene práva na slobodu jednotlivca a na tomto predpoklade žiada od štátu nielen beztrestnosť, ale využívanie všeobecne dostupných, bezplatných zdravotných služieb na abortívne účely.

Ide tu o postupnú plánovitú zmenu kolektívneho vedomia smerom ku zlu, k vytváraniu civilizácie smrti. Na politickej a na legislatívnej scéne sa základné právo človeka, právo na život, stáva predmetom diskusie, alebo môže byť upierané na základe hlasovania v parlamente alebo z vôle časti spoločnosti, či z vôle jednotlivca.

Takto chápané "právo" sa jednoducho mení na "právo silnejšieho", čím sa demokracia spreneveruje svojim základným princípom a mení sa v podstate na totalitný systém. Táto zrada demokracie spočíva v tom, že sa zrádza princíp dôstojnosti každej osoby. Možno však hovoriť o dôstojnosti každej osoby, keď je dovolené zabíjať tú najslabšiu a najnevinnejšiu?

História pozná rôzne formy pokusov o legalizáciu systémového zla a v mnohých prípadoch - ako bol nacizmus či komunizmus - poznáme už aj nevyhnutný koniec tejto zvrátenosti. 

V čase, keď celé ľudstvo stojí tvárou v tvár sprisahaniu proti životu, do ktorého sú zaangažované aj dobre financované medzinárodné inštitúcie, sa na tomto sprisahaní podieľajú aj tie masovokomunikačné prostriedky a politici, ktorí vo verejnej mienke potvrdzujú kultúru, ktorá pokladá uplatňovanie potratu, ba aj eutanázie za znak pokroku a výdobytok slobody, zatiaľ čo postoj bezpodmienečnej obrany života predstavujú ako nepriateľa slobody a pokroku.

Jednou z obľúbených a dobre fungujúcich praktík šíriteľov civilizácie smrti, najmä v našich pomeroch, je označenie každého, kto obhajuje nenarodený život, za "bigotného katolíka", podriadeného "vatikánskemu dogmatizmu", prípadne sa hovorí o zasahovaní Cirkvi do politiky či o porušovaní odluky Cirkvi od štátu. Táto pejoratívna nálepka má odradiť všetkých eventuálnych zástancov práva na život z radov nekatolíkov či neveriacich.

Ak by existovala súťaž o najnenávidenejšieho kresťansky orientovaného politika Slovenska, tak ju pani Záborská vyhrala s predstihom niekoľkých kôl pred akýmkoľvek iným terčom u nás tak obľúbeného národného športu, akým je internetový verejný lynč.

A na druhej strane -  ak by existovali bonusové body za trpezlivé znášanie potupenia, opľúvania, nadávok, preklínania a priania smrti, na ktoré nereagovala, ktoré nekomentovala, ale trpezlivo znášala po vzore toho, ktorý nám kázal nastaviť - ak je to treba - aj druhé líce, tak by týchto bonusových bodov získala neúrekom. 

V tomto bodovom hodnotení by sa mohla zaradiť k takým velikánom ducha našej doby, ako bol biskup Gojdič, kvôli ktorému sa dostal do hľadáčika Štb jej otec, keď odmietol podpísať telegram za jeho odsúdenie, alebo blahoslavený Metod Dominik Trčka, ktorého v Leopoldovskej väznici jej uväznený otec doopatroval po zápale pľúc získanom v trestnej kobke, do ktorej ho vrhli za spievanie vianočnej koledy, či Silvester Krčméry, ktorý netúžil po moci, pretože mu stačila pravda.

Všetci títo boli kresťania. Nastavili druhé líce. Neodplácali sa zlým za zlé.

V deň oznámenia úmrtia pani Záborskej, sa v mainstreamovom denníku ku krátkej správe začali v desiatkach pripájať komentáre, z ktorých citujem len tie jemnejšie:

"Ďakujeme Zubatá…”

"Mnohým sa bude v tejto krajine ľahšie dýchať…”

"Konečne si diabol zobral tú bosorku…”

Nakoniec, bola diskusia zastavená a zmazaná. Predsa len, zoči-voči majestátu smrti aj cynický redakčný spoluorganizátor bežného mediálneho hejtu niekedy považuje za vhodné zachovať isté dekórum a zdanie umiernenosti.

To zaznieva teraz naprieč celým spoločenským spektrom. Niekedy dokonca až do takej miery, že sa priam núka predstava, že by vybraní zástupcovia krokodílov celého Egypta mohli zorganizovať poznávací zájazd na Slovensko, možno aj s plánom dlhodobejšej stáže, aby sa tu učili od niektorých našich volených zástupcov umeniu roniť krokodílie slzy nad smrťou tých, voči ktorým roky poháňali mediálny hejtovací lynč.

Majestát smrti, v ústrety ktorej jednosmerne kráčame všetci, by nám však mohol, aspoň v takýchto chvíľach, pripomenúť potrebu životnej pokory.

Pokory, ktorá charakterizovala Annu Záborskú. Ženu, ktorá naozaj verila slovám evanjelia: Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. Tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami. (Mt 5, 8-12)

Annu Záborskú sprevádzajú naše modlitby - dnes už stojí pred tvárou Toho, ktorému vo svojom živote verne slúžila. "Správne, dobrý a verný sluha; bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým: vojdi do radosti svojho pána." (Mt 25,21)

Prirodzený ľudský smútok nad odchodom priateľa, osoby, voči ktorej sme cítili úctu i obdiv, sú sprevádzané našou paschálnou nádejou vzkriesenia.

Vyvstáva však nová otázka. Kto prevezme jej štafetu?

Kto sa vydá na cestu nekrvavého mučeníctva znášania urážok a nenávisti, opľúvania a osočovania pri ochrane tých najslabších, pri hlásaní a obrane pravdy o človeku a jeho dôstojnosti?

Fénickému božstvu Molochovi, známemu aj pod menom Bál, prinášali detské obeti. Dnes potrebujeme v našom národe - možno ako kedysi v onom povestnom zvyšku Izraela - niekoho ako Debora, Barak, Eliáš či Gedeon, na vyvrátenie modiel Bála, tohto požierača detí.

Pri jeho hľadaní, pri odovzdávaní štafety Anny Záborskej, bude treba začať od takých ako bola ona a ako sú všetci tí, ktorí majú "kolená, ktoré sa nesklonili pred Bálom a ústa, ktoré ho nebozkali". (1 Kr 19,18)