Vzostup ultraortodoxnej náboženskej pravice v Izraeli

Izraelskú politiku dlhé roky určoval zápas medzi sekulárnymi liberálmi a pragmatickými konzervatívcami. Dnes však do hry vstupuje nová, čoraz silnejšia sila: ultraortodoxná náboženská pravica.

Strany a hnutia, ktoré kedysi len dopĺňali vládne koalície, dnes zohrávajú hlavnú rolu pri formovaní identity štátu, jeho zákonov a dokonca aj vojnových cieľov. Ich rastúci vplyv mení smerovanie krajiny spôsobom, ktorý môže byť rovnako zásadný ako vojenské operácie či veľké diplomatické dohody.

Demografia je osud

Nárast vplyvu izraelskej náboženskej pravice súvisí najmä s demografiou. Ultraortodoxní židia charedim dnes tvoria približne 13,9 percenta obyvateľstva a ich počet neustále rastie.

Podľa odhadov Izraelského centrálneho štatistického úradu by mali do roku 2040 tvoriť 20 percent celkovej populácie a do roku 2065 až 32 percent.

Ultraortodoxné rodiny mávajú tradične veľmi vysokú pôrodnosť. Odhady hovoria o priemere viac ako šesť až sedem detí na jednu ženu, čo je výrazný rozdiel oproti všeobecnému priemeru okolo 2,5 až tri deti na jednu ženu. Vďaka tomuto rýchlemu rastu už náboženská pravica nie je okrajovou skupinou, ale čoraz silnejším politickým blokom, ktorého požiadavky - silne ovplyvnené náboženskými hodnotami - sa stávajú neprehliadnuteľné.

Vzostup náboženskej pravice

Rýchly demografický rast ultraortodoxných komunít sa pretavil do silného politického vplyvu. Náboženské strany, ktoré sa kedysi uspokojili s drobnými kultúrnymi ústupkami, dnes požadujú zásadné zmeny v riadení štátu aj v samotnej identite Izraela. Ich moc posilňuje rozdrobený parlamentný systém, v ktorom koalície závisia od podpory menších strán. Z kedysi okrajovej skupiny sa tak stal nevyhnutný hráč na politickej scéne.

Tento demografický vývoj sa prejavuje aj v politike vlády premiéra Benjamina Netanjahua, ktorá sa opiera o ultraortodoxné a krajne pravicové náboženské strany, aby si udržala parlamentnú väčšinu. Vďaka tomu tieto skupiny získali výrazný vplyv. Presadzujú reformy súdnictva, ktoré podľa kritikov môžu výrazne oslabiť najvyšší súd, ktorý je hlavným kontrolným orgánom výkonnej moci v štáte bez formálnej ústavy.

Ich vplyv sa neobmedzuje len na ústavné otázky. Na Západnom brehu Jordánu nábožensky orientovaní politici výrazne urýchlili rozširovanie židovských osád, zabezpečili financovanie a právne pravidlá, ktoré majú upevniť židovskú prítomnosť v sporných oblastiach. Počas konfliktu v Gaze sa často prikláňajú k nekompromisnému postupu, pričom ich rétorika presahuje rámec bezpečnostných argumentov a nadobúda náboženský, ba až mesiášsky charakter.

Charedim komunita sa snaží získať viac štátnych peňazí pre svoje náboženské školy (ješivy) a zároveň presadzuje oslobodenie od povinnej vojenskej služby. Tieto požiadavky poburujú mnohých sekulárnych Izraelčanov, ktorí ich považujú za príklad nerovnakých pravidiel pre rôzne skupiny v spoločnosti.  

Súboj vízií

Narastajúci vplyv náboženskej pravice prehlbuje vnútorné rozpory v izraelskej spoločnosti. Sekulárni liberáli upozorňujú na riziko náboženského zasahovania do verejného života, v rámci ktorého kombinácia rabínskeho vplyvu a nacionalistických postojov oslabuje princípy rozmanitej spoločnosti. Poukazujú na obmedzenie verejnej dopravy počas sabatu, sprísňovanie pravidiel obliekania na verejnosti či snahy o vylúčenie neortodoxných foriem judaizmu z oficiálneho uznania. Pre ženy, ľudí žijúcich alternatívnym spôsobom života a arabských občanov tieto zmeny nepredstavujú návrat k tradíciám, ale skôr obmedzovanie ich základných práv a slobôd.

Podporovatelia náboženskej pravice tvrdia, že zastupujú skutočný hlas väčšiny, ktorý bol dlhé roky ignorovaný sekulárnymi elitami. V ich očiach nie sú súdne reformy pokusom o prevzatie moci, ale snahou obnoviť rovnováhu v demokracii v prospech zvolených zástupcov ľudu. Rozširovanie osád nevnímajú ako provokáciu, ale ako naplnenie Božieho prísľubu. A posilňovanie židovského práva vo verejnom živote nepovažujú za netoleranciu, ale za potvrdenie základného zmyslu existencie Izraela ako židovského štátu.

Konflikt v Gaze výrazne posilnil vplyv nábožensko-nacionalistických skupín. Výzvy na tvrdý vojenský zásah nachádzajú silnejšiu odozvu v spoločnosti, ktorá je hlboko poznačená traumou z násilia. Ministri z náboženských strán vo vláde presadzujú razantnejšie postupy a dokonca otvorene hovoria o možnosti opätovného presídlenia obyvateľov Gazy.

Takéto myšlienky boli kedysi považované za extrémne. Vojna sa však stala skúškou ohňom, ktorá ich víziu robí naliehavejšou a politicky prijateľnejšou.

Dlhodobý konflikt však prináša aj vážne riziká. Tvrdé vyjadrenia môžu oslabiť vzťahy s medzinárodnými partnermi, najmä so Spojenými štátmi, a zároveň komplikujú akúkoľvek snahu o trvalé politické riešenie s Palestínčanmi. Prehlbujú sa aj vnútorné rozpory v Izraeli, v rámci ktorých sekulárni a arabskí občania čoraz viac pochybujú, či ich štát ešte skutočne zastupuje.

Demokracia pod tlakom

Najväčšou výzvou môže byť udržanie rovnováhy medzi náboženstvom a demokraciou. Izraelský systém sa dlho spoliehal na krehkú rovnováhu: sekulárne súdnictvo tlmilo náboženský radikalizmus, liberálne elity vyvažovali konzervatívnu väčšinu a pragmatické dohody zakrývali vnútorné rozpory. Vzostup náboženskej pravice však túto rovnováhu vážne ohrozuje.

Ak sa oslabí najvyšší súd, ochrana práv menšín sa môže stať zraniteľnou. Ak bude koaličná politika naďalej uprednostňovať úzko zamerané požiadavky jednotlivých skupín, hrozí rozpad spoločenskej jednoty. A ak sa štátna identita bude čoraz viac definovať výlučne cez náboženské pravidlá, už aj tak krehká súdržnosť izraelskej spoločnosti sa môže ešte viac narušiť.

Budúcnosť zostáva neistá, no smer vývoja je jasný. Demografické trendy nahrávajú náboženskej pravici. Politická roztrieštenosť jej zaručuje rozhodujúci vplyv. A pretrvávajúci konflikt posilňuje jej presvedčenie o osude a božskom poslaní.

Otázkou je, či sa tento vzostup podarí nasmerovať k pozitívnemu preformulovaniu izraelskej identity alebo len prehĺbi rozdelenie spoločnosti a oslabí demokratické princípy. Zatiaľ sú možné oba scenáre.

Nech sa budúcnosť vyvinie akokoľvek, ide o zlom taký zásadný, ako boli konflikty sprevádzajúce založenie štátu či historické mierové dohody. Izrael nerieši len bežnú politiku, ale vedie sa zásadná debata o tom, čo vlastne znamená byť židovským štátom. Náboženská pravica síce zatiaľ nemá posledné slovo, no čoraz výraznejšie píše prvú verziu tejto novej definície.

Zhrnutie

Budúcnosť Izraela dnes závisí viac od vnútorných premien ako od vonkajších hrozieb. Ultraortodoxná náboženská pravica, posilnená demografickým rastom a koaličnou politikou, zásadne mení rozloženie moci. Tieto skupiny sa už neuspokoja s kultúrnymi ústupkami, ale snažia sa pretvoriť izraelské zákony, súdnictvo a samotnú národnú identitu podľa svojej mesiášskej a teokratickej predstavy. Kým sekulárni, liberálni aj arabskí občania varujú pred oslabovaním demokracie, sám Izrael sa zamýšľa nad tým, akým štátom chce byť. Pre mnohých Izraelčanov nejde len o politickú zmenu, ale o hlbokú existenčnú dilemu.