Videorozhovor zverejnený 14. júla naznačuje, prečo má Bibi taký silný vplyv. Keď opisuje svoju víziu konfliktu s Hamasom a jeho dôsledkov, hovorí pokojným hlasom o potrebe kombinovať vojenský a diplomatický tlak. Pri zmienke o vojenskej sile zatína ľavú päsť, a keď vetu dokončí, pridá aj pravú. Po celý čas sa pozerá priamo do kamery, mierne zdola nahor.

Jeho vystupovanie, ktoré je znepokojujúce a zároveň fascinujúce, pripomína vedomú choreografiu, akú poznáme od Ronalda Reagana či Donalda Trumpa. Práve Trumpa Bibi spomína aj na záver svojho prejavu.

Netanjahuovo vystupovanie pred kamerou je výsledkom dlhoročných skúseností z televízie, ktoré si mnohí ani neuvedomujú. Hoci mu vzdelanie a práca v Spojených štátoch vyniesli povesť cudzieho a neautentického politika, netreba zabúdať, že koncom 70. a začiatkom 80. rokov minulého storočia pravidelne vystupoval ako komentátor pre CNN a Nightline.

Ešte predtým ako sa naplno pustil do politiky, si osvojil rétorické zručnosti, ktoré neskôr výborne zúročil. Najprv ako izraelský veľvyslanec pri OSN a neskôr počas prvej vojny v Perzskom zálive ako zástupca ministra zahraničných vecí a hlavný hovorca Izraela pre západnú verejnosť.

Netanjahuova mediálna zdatnosť ponúka aspoň čiastočnú odpoveď na to, ako dokázal zostať na vrchole chaotickej izraelskej politickej scény celých pätnásť z posledných šestnástich rokov. Jednoducho povedané, je to profesionál v presviedčaní.

Smútok, moc a presvedčenie

Schopnosť prežiť v politike je bezpochyby ďalšou Bibiho veľkou prednosťou. Mnohí kritici vrátane denníka New York Times tvrdia, že vojna v Gaze a jej predlžovanie úzko súvisia s jeho zúfalou snahou udržať sa pri moci. Podľa nich Netanjahu cynicky ustupuje tlaku svojich radikálne pravicových a nacionalistických spojencov, aby zabránil rozpadu svojej krehkej parlamentnej koalície.

Hoci znie táto interpretácia nepopierateľne, menej pozornosti sa venuje jeho ideologickému presvedčeniu, ktoré môže rovnako vysvetľovať, prečo je v súčasných konfliktoch taký tvrdý a nekompromisný.

Izraelský premiér vyrastal v rodine, ktorá bola presvedčená o militantnej podobe sionizmu. Zastávali víziu takzvaného „veľkého Izraela“, usporiadania, v ktorom by všetky palestínske územia pripadli Izraelu a palestínske obyvateľstvo by bolo presídlené do Jordánska alebo Egypta. Táto rodina však nevynikala len ideologickou horlivosťou, ale aj mimoriadnou intelektuálnou disciplínou a vojenským hrdinstvom.

Netanjahuov otec Benzion bol uznávaným historikom judaizmu a až do svojej smrti vo veku 102 rokov v roku 2012 zostával pre svojho syna silným zdrojom inšpirácie. Práve od neho Bibi prevzal presvedčenie, že stiahnutie židovských osád z Gazy a Západného brehu Jordánu v roku 2005 nebolo otázkou stratégie, ale dôsledkom nedostatku morálnej odvahy v politickom vedení krajiny.

Netanjahu cítil, že je jeho povinnosťou túto chybu napraviť. Začal tým, že odstúpil z funkcie ministra financií vo vláde Ariela Šarona. A potom je tu jeho starší brat Jonatan, ktorého Bibi bezvýhradne obdivoval. V roku 1976 sa stal jedinou izraelskou vojenskou obeťou počas slávnej záchrannej operácie v Entebbe.

Hoci sa neoplatí príliš púšťať do psychologických špekulácií, je na mieste zamyslieť sa, či Netanjahu ako oddaný syn, zronený brat a bývalý kapitán elitnej jednotky Izraelských obranných síl Sajeret Matkal nemá hlboké, hoci kontroverzné dôvody veriť v politickú víziu, ktorú jeho vláda presadzuje. Tieto dôvody ho môžu motivovať oveľa viac ako iba chladná logika.

Gestá moci. Čo znamená Bibiho pokrčenie pliec?

Bez ohľadu na ideológiu či psychologické pozadie je jasné, že Bibi je nepochybne nemilosrdný. Krajina, ktorú vedie, posledné dva roky bojuje na siedmich rôznych frontoch a zároveň sa zmieta vo vnútropolitickej kríze. Rieši sa nielen to, či má premiér Netanjahu stiahnuť svoj návrh na reformu súdnictva, ale vedie sa aj verejná diskusia o tom, kto je vinný za to, že nepredvídal alebo neprijal potrebné opatrenia, aby sa predišlo masakru v októbri 2023.

Už v júli minulého roka uskutočnilo Viterbiho centrum pre výskum verejnej mienky a politiky prieskum, ktorý zisťoval, či si verejnosť želá verejné vyšetrovanie vojenskej katastrofy z októbra 2023. Výsledky boli jednoznačné. Až 90 percent opýtaných podporilo myšlienku oficiálneho vyšetrovania.

Táto požiadavka má oporu aj v izraelskej tradícii. Od roku 1974, keď Agranatova komisia preverovala okolnosti Jomkipurskej vojny, neprešla v sionistickom štáte žiadna vojenská porážka bez dôkladného preskúmania.

Bibi však odmietol všetky obvinenia, že umožnil Hamasu zmasakrovať a uniesť stovky Izraelčanov, a to tým, že povolil prísun katarských peňazí do Gazy a ignoroval opakované vojenské varovania pred hroziacim útokom. Zodpovednosť preniesol na vtedajšie vojenské vedenie a väčšinu jeho členov neskôr odvolal. Zároveň využil svoju parlamentnú väčšinu na to, aby zabránil súdnemu vyšetrovaniu. Rovnako ako v prípade povojnových plánov pre Gazu alebo svojho prebiehajúceho súdneho procesu za korupciu sa prezentuje ako líder, ktorého čas a pozornosť si vyžadujú oveľa naliehavejšie veci.

To, či jeho postoj vychádza z ideologického presvedčenia a je podporený zvyškom jeho mediálnej charizmy, nie je až také podstatné. Dôležitejšie je, že Bibi neomylným a nekompromisným spôsobom dokáže neustále presadzovať svoje priority. Vďaka tomu pôsobí ako takmer neporaziteľná postava.

Zhrnutie

Benjamin Netanjahu je majstrom rétoriky a svoju charizmu používa ako štít. Kritici mu vyčítajú cynizmus, no pod povrchom sa skrýva hlboké ideologické dedičstvo, ktoré je zmesou rodinnej mytológie, historických krívd a revizionistického sionizmu. Hoci sa množia výzvy na vyvodenie zodpovednosti za udalosti z októbra 2023 a ďalšie škandály, Bibi sa im s nacvičenou ľahostajnosťou vyhýba. To, čo sa javí ako schopnosť politického prežitia, môže byť v skutočnosti prejavom presvedčenia. Súčasný Izrael tak zostáva úzko spätý s jedinečným príbehom svojho najkontroverznejšieho lídra. Ako pripomína Benedetto Croce, úlohou dejín nie je vynášať rozsudky, ale snažiť sa im porozumieť.