Cieľom bolo zjednodušiť prepojenie medzi Azerbajdžancami na oboch stranách Arménska. Hoci mierovú dohodu zastrešujú USA, koridor nepremenovali na „americkú cestu“. Novým názvom Zangezurského koridoru je: Trumpova cesta medzinárodného mieru a prosperity.
Posilňovanie prosperity po celom svete
Na kaukazskom príklade sú viditeľné dva významné kultúrne posuny. Prvým je spomínané názvoslovie. V 60. rokoch minulého storočia pracovali humanitárne programy pod značkou USAID, teda Agentúra Spojených štátov pre medzinárodný rozvoj. Všetko, čo táto agentúra spravila, bolo „konaním Spojených štátov“ skrze akúsi končatinu štátneho aparátu.
Naproti tomu sa kaukazský koridor volá „Trumpova cesta“. To poukazuje na motív, že nekonajú USA, ale ich líder ako najvyšší predstaviteľ vlády, armády či zahraničnej politiky. V určitom zmysle tak možno povedať, že ide o počiatky kultu osobnosti.
Nejde však o kult osobnosti typu Josifa Stalina, ten bol totiž podkutý ideologicky. Trump svoj obraz buduje v kategóriách ako „muž mieru“, obchodník, podporovateľ policajtov a pohraničníkov – ktorý ich aj sem-tam pozve na pizzu – a akýsi „človek všetkých talentov“. Pod posledné patrí rozvoj energetickej infraštruktúry z dôvodu „blahobytu Američanov“, ktorý má však zároveň odozvu v rozvoji AI.
Americký prezident sa zviditeľnil aj spájaním ekonomických vzťahov s bezpečnostnými zárukami v prípade vojny na Ukrajine. Po niekoľkých mesiacoch a zopár konfliktoch uzavreli Trumpova a Zelenského administratíva dohodu o spoločnej ťažbe na východe. Americké obchodné záujmy sa tak dostali k frontovej línii.
Rovnaká „Trumpova ekonomická zóna“ má podľa spravodajského portálu Axios vzniknúť aj na juhu Libanonu. Na pozadí výziev, aby sa izraelská armáda stiahla z Libanonu po uzavretí prímeria v novembri 2024, navrhlo niekoľko predstaviteľov, aby v južnej časti krajiny zriadili špeciálnu obchodnú zónu pod americkou ochranou.
Opäť raz je cieľom, aby tam pôsobiaci šiítsky Hizballáh podporovaný Iránom považoval americké ekonomické záujmy za priveľké sústo a postupne začal oslabovať svoju infraštruktúru. Ešte 21. augusta Trumpova vláda požiadala Tel Aviv, aby prestal útočiť na juh Libanonu, keďže vláda v Bejrúte prijala rezolúciu o odzbrojení proiránskych militantov.
Američania spolu s Izraelčanmi zablokovali pondelkové hlasovanie o predĺžení štatútu Dočasných síl OSN v Libanone (UNIFIL), ktoré v regióne fungujú od roku 1978. Podľa francúzskeho návrhu by operovali ešte rok, počas ktorého by sa postupne stiahli.
Vyslanec USA v Libanone Thomas Barrack však v utorok avizoval, že Washington zmenil postoj a návrh na pokračujúce financovanie UNIFIL podporí.
Prosperitu ako cestu k mieru Trump navrhol aj v konflikte medzi jadrovými mocnosťami Indiou a Pakistanom, ktorý opätovne vychladol po troch dňoch a bilaterálnych obchodných dohodách s Bielym domom. Namiesto mierovej dohody totiž Dillí aj Islamabadu ponúkol dohody o vzájomnom obchode v čase, keď na väčšinu sveta uvalil rozsiahle clá.
Od oligarchie k principátu
Na tento vývoj nedávno poukázal konzervatívny spisovateľ a autor podcastov Auron MacIntyre. Ten má za sebou kariéru učiteľa dejepisu, neskôr sa začal venovať politológii a opakovaniu vzorcov v historickom vývoji.
Minulý týždeň vystúpil v Šou Tuckera Carlsona, s ktorým diskutoval o podobnostiach medzi USA a Rímskou ríšou. Pripomenul, že aj Rím začínal svoj rozmach ako republika – podobne ako Spojené štáty – a neskôr sa dostal do historického štádia oligarchie, ktorú pomenoval „vláda peňazí“.
Republika – ktorú po vzore Aristotela, Niccola Machiavelliho či amerických otcov zakladateľov opísal ako „systém, v ktorom sa národ ako politické telo pravidelne zúčastňuje na vlastnej samospráve“ – však podlieha nebezpečenstvu mierky (scale).
„Chápali, že mierka bola veľmi nebezpečným komponentom akejkoľvek formy vlády,“ vysvetlil. „Pretože ak vytvoríte toto obrovské impérium – dokonca len v rámci kontinentu, nieto svetové impérium –, radikálne to zmení spôsob, akým musíte vládnuť.“
Práve oligarchia však na seba nevyhnutne viaže problémy, ako je povestné roztváranie nožníc, teda rastúci rozdiel medzi blahobytom hornej triedy (elity) a nižších vrstiev spoločnosti. To je základom pre čoraz väčšiu všeobecnú nespokojnosť, ktorá nakoniec nevyhnutne prerastie do politickej sféry.
V najmenšej mierke je priama demokracia či republika uplatniteľná, čo sa však už nedá povedať o „národnej samospráve“, teda štáte, ktorý sa rozprestiera na väčšom teritóriu. Vzniká preto zastupiteľský systém, ktorý sa však pravidelne stáva obeťou oligarchie či byrokracie – vrstiev spoločnosti, ktoré sa snažia natrvalo upevniť svoju pozíciu vo vláde.
MacIntyre poukázal na fakt, že ani v Ríme nevyhlásili cisárstvo okamžite. „Oktavián Augustus len nakumuloval všetky vrcholové úradnícke pozície v republike,“ poznamenal. Pôvodné slovo imperátor skutočne označovalo čestný titul za vojnové úspechy. Až od cisára Diokleciána sa začal nepriamo používať na označenie najvyššieho predstaviteľa impéria.
Podobný vývoj predpokladá aj v Spojených štátoch. Pre Trumpa či niektorého jeho nástupcu nebude potrebné vyhlásiť sa za „Pána a Boha“ ako Dioklecián, dôležité však bude ovládnuť kľúčové funkcie štátu. „Senát fungoval aj v období cisárstva,“ podotkol bývalý učiteľ s tým, že jeho funkcia sa zmenila na čisto reprezentatívnu, pričom zákony či edikty de facto vydával cisár.
Najdôležitejšie podľa MacIntyra bude to, že väčšina obyvateľstva s týmto vývojom bude súhlasiť. Pripomína to preto pôvodné starogrécke tyranie, ktoré od 7. storočia pred Kristom útočili na „skorumpované“ aristokratické zriadenia mestských štátov.
Nemuselo ísť ani o príslušníkov vládnucej vrstvy – Polykratés z ostrova Samos bol údajne povolaním mäsiar. Ostrovný štát počas jeho vlády zaznamenal rozmach obchodu a námorníctva, pričom si meral sily s rozsiahlymi ríšami ako Perzia či Lýdia.
Prečo vzniká americké cisárstvo
Dôvodom tohto vývoja podľa prispievateľa portálu Blaze je, že Spojené štáty sú momentálne na rázcestí a musia si vybrať, či sa vrátia k originálnemu modelu USA ako akéhosi národného štátu alebo budú pokračovať v budovaní „svetového impéria“. To nemusí nevyhnutne dobývať nové územia.
„Impérium znamená, že využívame svoj vplyv, ak potrebujeme, aby iná krajina niekam nasadila vojsko,“ vysvetlil. Alianciu NATO tak otvorene považuje za prejav amerického imperializmu, ktorý členské štáty nepodriaďuje Bielemu domu, členovia sa však podriaďujú americkej vôli.
Ak sa USA skutočne zmenia na impérium, bude to podľa MacIntyra znamenať, že sa vládnuca elita rozhodla pokračovať v doterajšom vývoji.
Je celkom pravdepodobné, že sa Trump usiluje o upevnenie svojej osobnej moci. Poukazujú na to „imperiálne“ projekty, ktoré namiesto značky USA nesú jeho meno, či už na Kaukaze, na Blízkom východe alebo na hoteloch v Saudskej Arábii. Zrejme sa spolieha aj na to, že ho bude podporovať väčšina voličov, ktorým poskytne „návrat priemyslu do USA“ či spomalenie inflácie.
Rozhodnutia, ktoré robí, často označujú stúpenci „Republikánskej strany minulosti“ a exprezidenta Ronalda Reagana za „ľavicové“. MacIntyre rovnako podotkol, že to nie je až tak dávno, keď republikáni tlačili na „celosvetový voľný trh bez obmedzení“, čo sa nástupom Donalda Trumpa skončilo.
Súčasťou konsolidácie moci je aj prevzatie rozhodovania vo veľkých amerických podnikoch. Avizoval to v utorok minister obchodu Howard Lutnick s tým, že v Pentagóne prebiehajú „monštruózne diskusie“ o možnosti kúpy podielov v zbrojárskych spoločnostiach.
„Treba viesť veľa rozhovorov o tom, ako financovať naše nákupy munície,“ pokračoval dlhoročný investor, ktorý zároveň avizoval založenie federálneho investičného fondu (sovereign fund). „Chceme vidieť národný ekonomický a bezpečnostný fond,“ vyhlásil v televízii CNBC.
Návrat politiky k ľuďom – či už ide o návrat vyvezených pracovných miest, znižovanie cien potravín, zastavenie migrácie a deportácie v mene „bezpečnosti komunít“, alebo dokonca obnovenie trestnosti pálenia vlajky – symbolizuje prerod súčasnej americkej administratívy z oligarchie na populizmus.
„Ak zapálite vlajku, dostanete rok väzenia. Nedostanete ani desať rokov, ani mesiac,“ vyhlásil Trump v pondelok počas podpisu nariadenia. „Ak dostanete rok väzenia, zapíše sa to do vášho registra trestov a uvidíte, že to pálenie vlajok okamžite zastaví.“
Súčasná interpretácia Ústavy Spojených štátov pritom pálenie vlajky povoľuje. V prípade Texas vs. Johnson z roku 1989 označili sudcovia väčšinou 5 : 4, že pálenie podlieha prvému dodatku ústavy, ktorý chráni slobodu prejavu.
V tomto prípade však ide o závažný zásah do spoločnej identity, ktorou je americký národ [We the People, z latinského populus, pozn. red.], čo vtedy Najvyšší súd nebral do úvahy. Súčasné zloženie súdu je oproti koncu 80. rokov omnoho konzervatívnejšie, preto existuje možnosť opätovného otvorenia precedensu.
Trump, ktorý vrátil pracovné miesta Američanom. Trump – ochranca vlajky. Trump – mierotvorca, prípadne rovno laureát Nobelovej ceny za mier. Takto postavená verejná persóna môže veľmi jednoducho získať priazeň väčšiny, ktorá ho vynesie na cisársky trón.
