Sulíkov koniec v SaS zavŕšil prechod strany od liberalizmu k progresivizmu

Predseda SaS Branislav Gröhling verejne prisľúbil, že zakladateľ a bývalý líder jeho strany Richard Sulík sa už neocitne na jej kandidátke.

Je to pritom práve Sulík, ktorý súčasného šéfa kedysi pri odchode z vedenia strany podporil ako svojho nástupcu. Možno trochu aj dúfal, že aj vďaka nemu mu dvierka do strany zostanú mierne pootvorené. Aspoň v porovnaní s Gröhlingovým rivalom.

Dnes už neplatí ani to. Môžeme predpokladať, že strana sa týmto krokom definitívne posunula zo svojich pôvodných pozícií klasického liberalizmu k modernému progresivizmu, keď sa už na politickej scéne neprofiluje ako suverénny hráč, ale skôr ako menší brat Progresívneho Slovenska.

Je to škoda, pretože práve SaS sa v minulosti vždy snažila vykolíkovať si skôr vlastný priestor a prichádzať s vlastnou odlíšenou ponukou. Ak v strane niekto stelesňoval zreteľný rozdiel medzi nimi a Progresívnym Slovenskom, bol to práve expredseda. Ťažko povedať, či je dnes SaS ešte aj niečo viac, ako len v ekonomických témach mierne odlíšená verzia progresívcov.

Tak či onak, Sulíkov faktický koniec v strane je vyvrcholením dlhodobého procesu, ktorý sa začal ešte na prelome rokov 2017/2018, keď ho časť jeho vlastného prostredia začala označovať za väčší problém ako Robert Fico (Milan Šimečka) či dokonca za fašistu, a to pre jeho skeptické názory voči bezhlavej migrácii a politikám EÚ.

Keďže Sulík bol v tom čase skeptický voči chiméram o akomsi európskom jadre, Šimečka o ňom napísal, že je „prvým politikom od pádu Mečiara, ktorý prichádza s výraznou geopolitickou otočkou“. Išlo o vážne tvrdenia, ktoré sa nijako nepotvrdili a táto dezinformácia nikdy nemala ani len žiaden reálny čriepok pravdy (bežné hoaxy ho pritom väčšinou majú, aspoň maličký). „Prvým významným politikom, ktorý hovorí, že Slovensko má zo Západu vycúvať, je predseda SaS Richard Sulík,“ napísal vtedy Martin M. Šimečka.  

Nepripomína vám to niečo? Rovnaký dezinfonaratív s podobnou naliehavosťou sa používa dnes, keď v rámci masívnych kampaní občanov masírujú tvrdením, že Slovensko vraj aktuálne opúšťa EÚ, NATO a Západ všeobecne. Vždy, keď počujeme tieto čudné kuvičie hlasy, si treba spomenúť na Šimečkove staré výzvy – ktorými vtedy, mimochodom, fakticky označil Roberta Fica ako menšie zlo ako SaS. Štvornásobný premiér v tom období vstup Slovenska do bájnej „prvej ligy“ EÚ podporoval a túto tému vtedy efektne využil, aby si omotal okolo prsta domáce liberálne prostredie.

Eurohujeri

Sulík bol síce zakladateľom dlho najúspešnejšej slovenskej liberálnej strany, ale zároveň nikdy nebol poslušnou ovečkou voči nárokom progresívnych centier moci (Brusel, západný progresívny establišment). Líder SaS vtedy vymyslel efektný pojem, keď o sebe povedal, že nie je žiadny „eurohujer“. A keďže na seba viazal nemalú časť slovenských liberálne orientovaných voličov (eurohujerstvo u nich má byť povinnou výbavou), pre určujúcich ideológov bol skrátka problém.

Paradoxne, a možno práve preto, mala SaS najväčšiu voličskú podporu práve v tomto období. Sulík ju neskôr premrhal v zničujúcom zápase s Igorom Matovičom (v tom druhu osudového konfliktu, ktorý má Progresívne Slovensko ešte len pred sebou), no kedysi bol lídrom opozície voči Ficovi.  

Je jasné, že ak by zotrval v pozícii, v ktorej bol v roku 2022, keď jeho verejná podpora utešene rástla cez 12 percent a prekonala vtedajšie OĽaNO, domáci progresivizmus by nemal šancu plne rozvinúť svoje krídla a strana PS by možno naďalej levitovala okolo troch percent.

To je ten problém, ktorý tieto kruhy potrebovali akútne "riešiť". Sulík bol pre mediálnych a kultúrnych nositeľov progresívnej vízie démon, ktorý sedí na prameni a blokuje tam nástup svetlých progresívnych zajtrajškov, ktoré sú preto zahalené temnotou.

Nekrátky proces

Ďalším krokom v stratégii a snahe "vyplaviť" Sulíka z vlastnej strany prišiel vtedy, keď mu SaS zaplavila vlna odpadlíkov z Kiskovej strany Za ľudí, tohto niekdajšieho neúspešného pokusu „doplniť“ slovenský liberalizmus o nesulíkovký (rozumej prisluhovačský) prvok.

Kolíkovú, Marcinkovú či Ledeckého Sulík prichýlil, aby ho neskôr začali otvorene označovať za problém. V strane sa po krátkom čase presadila iná vízia, než reprezentoval Sulík. Napokon narástla do rozmerov, keď už bola strana primalá aj pre jej zakladateľa.

Poslankyňa Vladimíra Marcinková sa už minulý rok o Sulíkovi vyjadrovala pohŕdavým spôsobom a dávala najavo, že jej uvažovanie reprezentovalo stranu viac než sám zakladateľ. Veľa vecí napovedalo, že je tomu tak a že to trvá už dlho.

Posun oproti Sulíkovi v SaS ešte dávnejšie priniesli atlantisti z OKS. V strane sa zároveň už predtým začalo formovať výrazne progresívne krídlo, ktoré výsadkom od kiskovcov zrejme definitívne preklopilo sily a aj vnútrostranícky trend. Posledným viditeľným klasickým liberálom v strane zostal jej podpredseda Marián Viskupič.

Ekonomická vízia

Je tu aj ďalšia okolnosť nasvedčujúca, že súčasný progresivizmus nie je len posunom od liberalizmu, ale jeho radikálnou premenou. A tá sa nachádza v ekonomickom nazeraní na domáce témy.   

Progresivizmus dnes láka aj mnohých neideologicky orientovaných ľudí, pretože sa javí ako príťažlivá forma hospodárskej budúcnosti. Keď sa však pozrieme na to, aké dôsledky mali progresívne politiky – ktoré aj naše progresívne strany poslušne podporovali – pre hospodársky upadajúcu Európu, je zjavné, že ide o chiméru.

Ich program síce na prvý pohľad pôsobí ako vízia príťažlivých svetlých zajtrajškov, ktoré sú svetlé dovtedy, kým ešte žijú v predstavách (v lepšom prípade tam aj zostanú). Lenže o praktických dôsledkoch politík, ako je Green Deal, emisné normy, likvidácia priemyslu a podobne, máme už dnes k dispozícii zjavné a vysoké účty. Takzvaná zelená politika „dokázala“ v krajinách ako Nemecko za desať rokov rozbiť viac, ako vypestovali predchádzajúce desaťročia prosperity.

Navyše progresívne strany sa profilujú ako ekonomicky ľavicové, na rozdiel od pôvodného klasického pravicového liberalizmu, ktorý reprezentoval Sulík.

Ide pritom o ideologické formy ohrozovania ekonomickej prosperity, čo je niečo iné, ako reprezentuje hlavný rival progresivizmu a liberalizmu Robert Fico. Ide o politika, za ktorého vlád Slovensko dlhodobo upadá, pretože nemá víziu pre krajinu. A prinajmenšom v minulých volebných obdobiach ho viac zaujímala jeho osobná družina korupčníkov, ktorí na našu republiku hľadeli ako na ulovenú korisť (tu treba dodať, že zatiaľ nevieme, čo sa s nimi deje aktuálne, či sa len dočasne obozretne stratili, alebo naozaj zanikli).

Progresívci stelesňujú iný rozmer ekonomického úpadku. Kým pri vládnutí na Slovensku svoje schopnosti zatiaľ neukázali, mnohí im veria, že prinášajú víziu novej prosperity, a aj preto sa im darí vyhraňovať sa voči súčasnej vláde. 

Lenže bližšia skúsenosť s ich mentálnym svetom v hospodárskej oblasti skôr ukazuje, že ich ekonomická vízia je postavená skôr na vierovyznaniach, napríklad v animisticko-energetické božstvá slnka a vetra, ktoré sa svojím zbožným akolytom odmeňujú dobrou úrodou energie, pokiaľ sa predtým zbavia ostatných foriem „špinavých zdrojov“.

V Nemecku na vrchole presadzovania tejto idey prestalo fúkať a svietiť v Baltskom mori, v dôsledku čoho mala po minulé roky táto vyspelá krajina najšpinavšie zdroje energie za posledné desaťročia, keďže musela narýchlo aktivovať uholné elektrárne (skutočne čisté zdroje, ako je jadro, si totiž odstavili). Problém týchto povier spočíva v tom, že niektoré božstvá sú skrátka vrtošivé potvory. 

Sulík však reprezentoval niečo iné. Občas stúpil vedľa alebo prinášal rôzne pochybné vízie (vodíková mobilita), ale minimálne v tomto smere bezhlavo neskákal do pažeráka hmlistej priepasti, keď tam jeho progresívni kolegovia padali ako muchy len preto, že z nich započuli volanie environmentálnych sirén. Naopak, Sulík bol reprezentantom starej školy, ekonomickej prosperity starými metódami, kde musia byť veci postavené na rozume, nie na náboženskej povere.

Sulík ako neprogresívec

Dokonca aj Sulíkov kultúrny liberalizmus (potraty, registrované partnerstvá), bol aspoň v porovnaní so súčasnosťou mierny a skôr inštinktívny ako ideologický. Sulík nečítal progresívne sväté písma, ani nečerpal z duchovných zjavení západniarskeho šamanizmu. V každom prípade ich rozhodne nepovažoval za nebeskú autoritu. Už v tomto sa zásadne líšil od svojich súkmeňovcov.

To, že poslednou kvapkou v SaS pre bývalého predsedu bolo správanie jeho syna – tiež ilustruje vážny posun v liberálnom myslení, a to od liberalizmu k jakobinizmu. Filip (Fiki) Sulík je od svojho otca predsa bytostne úplne odlíšená osoba – a kto iný ako liberál by mal tomuto odlíšeniu rozumieť a rešpektovať ho.

Liberáli a progresívci na Slovensku ho pritom spravidla rešpektujú, keď ide o nekontroverzné postavy, ktoré sa nesnažia zadupať do zeme. Je to tak povedzme pri Adele Vinczeovej a jej otcovi Jozefovi Banášovi, a je to tak správne. Dcéra s otcom majú spolu zjavne dobrý a pekný vzťah a nikto ho Adele Vinczeovej nechce narušiť tým, že ju začne vyzývať, aby sa od svojho otca, nositeľa viacerých odlišných názorov a postojov, verejne dištancovala.

Pri Sulíkovi to však neplatí. Keď treba, aj tento nástroj poslúži, cieľ predsa očistí prostriedok.

Aj tento fenomén nám však ironicky podčiarkuje, akým závažným spôsobom bol Sulík „iný“ a nepoužiteľný ako prechodový prvok od liberalizmu k jakobínskemu progresivizmu. A už vôbec nemôže poslúžiť ako politický otec-zakladateľ liberalizmu na Slovensku. Pre historické anály liberálov je Sulík tým, čím je dnes Čarnogurský pre kresťanských konzervatívcov a slovo démon je vlastne len metafora. 

Slovenský progresivizmus je typický svojou periférnosťou. Jeho predstavitelia v politike, kultúre a médiách často formulujú tézy a predstavujú ako trvalé a neodňateľné „práva“ čosi, o čom ešte pred tridsiatimi rokmi ani netušili, že by to mohlo existovať (manželstvá osôb rovnakého pohlavia), respektíve čosi, o čo by ešte pred pár rokmi považovali sami za bláznovstvo (premenu muža na ženu).

Podobne ako starí komsomolci tieto témy poslušným a papagájovitým spôsobom preberajú od tej „svojej Moskvy“. Ťažko by sme v slovenskom progresivizme našli myšlienku, tézu či aspoň frázu, s ktorou by títo myslitelia prišli sami.

Progresivizmus žiada od svojich nasledovníkov kráčať po vykolíkovaných tézach a frázach. Viete si v nich predstaviť Sulíka? 

Predstava expredsedu liberálov, ako bezmyšlienkovito preberá tézy niekoho iného, je skrátka chimérická. U Sulíka sme skôr zvyknutí, že ak niečo považuje za hlúposť, tak to s istou dávkou zdravej arogancie presne takto aj verejne pomenuje – a nehľadí na to, či za to bude vo vlastnej bubline odsúdený. To, ako nadvihuje obočie a kútiky úst pri niektorých aktuálnych témach, ktoré prinášalo progresívne prostredie, si často ani nežiadalo komentár. 

Nástupom woke progresivizmu a pokračujúceho stupňa autoritárskeho didaktizmu sa jeho charakter síce pokúšal prispôsobovať či aspoň kde-tu uzatvárať zmier (prichýlenie Kolíkovej „platformy“ v strane), no k úplnému pokľaknutiu pred totemom u neho nikdy nemohlo prísť. Pravda však je, že posledné roky Sulík pred týmito vlnami radšej cúval, ako by s nimi bojoval. Rád naznačoval, že zápasov už má dosť a dnes by už chcel skôr vypúšťať paru, než nahadzovať do kotla. 

No aj preto Sulík dokázal byť svojho času reprezentantom podstatne širšieho priestoru, ako je úzka liberálna menšina. Pri postojoch ku katastrofálnej politike nekontrolovanej migrácie patril v kategórii serióznych politikov k tým najrozumnejším, svoje postoje definoval nie cez populistickú emóciu strachu, ale cez racionálne argumenty. Už to znie takmer ako z iného sveta a inej epochy, ale vtedy sa tým odlišoval od jedného i druhého extrému.

Na prvý pohľad to pôsobí ako karikatúra, ale je to tak: svojho času bol Sulík v niektorých dôležitých témach malým ostrovčekom racionality medzi dvoma radikálnymi prúdmi. Vtedy medzi nimi tie ostrovčeky ešte existovali. Dnes už tento Númenor spláchol prúd.

Najväčším paradoxom jeho politickej kariéry – a svojím spôsobom aj podivným symbolom našej doby – je to, že končí práve vtedy, keď mal byť víťazom.  

O odchádzajúcich politikoch zväčša komentátori plnia stránky úvahami o tom, ako sa ich misia, ktorou vstúpili do slovenskej politiky, vyčerpala, a preto je verejné pochovanie dotyčného vlastne výsledkom zákonitého procesu, prirodzenej politickej evolúcie. 

Je až ohromujúce, že u Sulíka ja to presne naopak. Tento politik končí práve vtedy, keď sa mnohé jeho dôležité výzvy, pre ktoré bol sprvu defenestrovaný vo vlastnom tábore, ukazujú ako naplnené proroctvá. Či už ide o migračnú krízu, euroval, Green Deal či postupujúce metastázy autoritárskych sklonov Bruselu. Dnes, keď už aj liberálne prostredie čiastočne priznáva katastrofálne dôsledky týchto politík, mal byť Sulík víťazom.

Avšak on končí ako vydedenec, ktorého o dedičstvo pripravili vlastné deti vrátane adoptívnych a prichýlených (Dostál, Marcinková).

Pardon, slovo „končí“ u Sulíka nemusí byť až také vhodné. Nechajme za ním radšej tri bodky.