Zástupca rehoľných škôl: Druckerove zmeny diskriminujú cirkevné školy a pochovávajú našu identitu

Minister školstva Tomáš Drucker minulý piatok na druhýkrát presadil na vláde zmenu systému financovania súkromných a cirkevných škôl. Podľa tejto novely zákona budú mať cirkevné školy nárok na plnú štátnu dotáciu iba v prípade, ak budú fakticky prijímať primárne deti zo svojho geografického obvodu, a nie podľa náboženských preferencií rodičov. 

Voči zmenám sa zdvihol odpor zo strany nielen zriaďovateľov, ale pomerne ostrá bola kritika aj zo strany Konferencie biskupov Slovenska (KBS).

„Táto centralizácia, uniformita a obmedzovanie slobody výberu rodičov skutočne pripomínajú modely, ktoré u nás fungovali pred rokom 1989,“ myslí si piarista Juraj Ďurnek, riaditeľ školského úradu Konferencie vyšších rehoľných predstavených, ktorý koordinuje všetky rehoľné školy na Slovensku.

Zároveň pôsobí ako učiteľ na Spojenej piaristickej škole Františka Hanáka v Prievidzi, ktorá združuje materskú, základnú, strednú odbornú školu a gymnázium spolu pre približne osemsto žiakov. „Moderná spoločnosť by mala pluralitu podporovať, nie ju likvidovať. Myslenie ‚silný štát, slabý rodič‘ sme už predsa prekonali,“ hovorí v rozhovore pre Štandard.  

Čo môže reálne spôsobiť zmena systému financovania súkromných a cirkevných škôl?

Dôsledky pre všetky cirkevné a rehoľné školy vnímame ako veľmi vážne. Ak sa školy nezapoja do nového režimu „verejného poskytovateľa“ vzdelávania, ktorý predkladá tento zákon, a do systému obvodov, môžu prísť až o dvadsať percent štátneho normatívu. Vnímame to ako diskriminačný krok, ktorý môže ohroziť stabilitu našich škôl, ale najmä ich dostupnosť pre rodičov. V praxi by to znamenalo aj obmedzenie možnosti výberu školy, prípadne vyššie finančné zaťaženie.

V niektorých prípadoch môže ísť aj o existenciu školy. Keďže aj cirkevné školy sú súčasťou verejného poskytovania vzdelávania, plníme verejnú službu a poskytujeme kvalitné vzdelávanie v súlade so štátnym vzdelávacím programom, rozhodne sa nepovažujeme za nejaký cudzí prvok a len teraz sa máme akoby „vrátiť“ do pozície verejného poskytovateľa.

Pre nás je to nátlak do uniformity. Nie je to krok dopredu, ale späť. Ministerstvo stále presadzuje frázu, že najlepšia škola je tá najbližšia. Ale to môže existovať iba vtedy, ak krajina dlhodobo investuje do škôl, ktoré podporuje a rozvíja.

My sme na našich piaristických školách začali proces inovácií už pred siedmimi rokmi, máme svoju víziu a v inováciách stále kráčame.

Ak sa teda nezapojíte do obvodov, prídete o dvadsať percent z normatívu alebo ide aj o hlbšie dôsledky?

Prídeme o tých dvadsať percent, ale ak sa aj zapojíme, nebude to riešením. Navrhovaný zákon následne veľmi prísne reguluje prijímanie žiakov do cirkevných a súkromných škôl. Podľa návrhov je škola, ktorá má záujem o plné financovanie, povinná prijať aspoň 70 percent detí z prideleného školského obvodu. Len 30 percent môže prísť zo širokého regiónu, a tak si slobodne vybrať našu školu. To je zásah do princípov.

Mnohé kvalitné školy najmä v mestách by museli odmietnuť desiatky kvalitných žiakov z okolitých obcí. Takto stratíme možnosť prijímať deti zo širšieho regiónu. Cirkevné školy v meste spravidla slúžia nielen veriacim z tohto mesta, ale zo širšieho regiónu. Religiozita najsilnejšie pretrváva najmä na dedinách, preto k nám prichádzajú mnohé deti z okolitých obcí, ktorých veriaci rodičia k nám dávajú svoje deti. Nový zákon podľa nás narúša ústavou garantované právo vybrať si školu podľa náboženského presvedčenia. O tom hovorí nielen ústava, ale aj základná zmluva s Vatikánom.

Minister sa svoje postoje pokúšal obhajovať aj pojmami o náboženskej neutralite, argumentoval aj princípom spravodlivosti, respektíve tým, že školy by mali mať pri rovnakých právach aj rovnaké povinnosti. Ak sa školy nezapoja do obvodov, nemôžu si nárokovať plný normatív.

Náboženská netralita je veľmi zvláštny pojem, aspoň tak, ako sa začal na verejnosti používať. My predsa plne akceptujeme princíp rovnakých práv a povinností. Naše školy vyučujú podľa štátneho programu, podliehajú kontrolám. A ak majú byť rovnaké povinnosti spojené s rovnakými právami, tak aj žiak na cirkevnej škole má predsa právo na rovnocenné financovanie ako žiak v štátnej škole, veď jeho rodičia rovnako platia dane.

A keď už hovorí pán minister o rovnosti, dá nám teda štát rovnaké financie na opravy a rekonštrukciu našich škôl? To predsa zatiaľ ide z našich zdrojov. Stále sa hovorí o tom, že dostávame rovnaké peniaze ako štátne školy, ale to nie je pravda. Kapitálové výdavky idú z našich zdrojov a ide o nemalé výdavky.

Cirkevné školy zväčša sídlia v historických budovách, ktoré nám boli po ére komunizmu nezriedka vrátené zdevastované a ich oprava stojí obrovské náklady. Teraz od nás chcú, aby sme sa do vzdelávania zapojili ešte „rovnostárskejšie“, ako to robíme doteraz? Dostaneme teda kapitálové výdavky podobné ako štátne školy, ak sa staneme „verejným poskytovateľom“? A bude štát platiť aj naše výdavky na rekonštrukcie? Vtedy by to azda bola rovnosť, ale teraz nie je.

Voči ministerským návrhom zapojiť neverejné školy do školských obvodov – a naviazať na to normatív – sa od začiatku spustil odpor nielen zo strany súkromných zriaďovateľov, ale neskôr aj KBS. Dosiahol hmatateľnejšie ústupky zo strany vlády alebo ministra?

Podľa pôvodného znenia by sme museli prijať 80 percent detí z obvodu, ústupok bol, že to bude len 70 percent. Hoci v mestách, ako sú Košice, je to trochu inak. Ústupky boli nevýrazné. Tu však ide o samotnú podstatu zmeny, nie jej kvantitatívny rozmer. Je to akoby ste do školy s vyučovacím jazykom maďarským nútili chodiť deti, ktorých rodným jazykom je slovenčina.  

Čo sa stane s takouto školou, kde bude 70 percent slovensky hovoriacich detí? Maďarská škola začne „hovoriť“ po slovensky. Ak naberieme deti od rodičov, ktorí nevyznávajú našu vieru, naša škola sa sekularizuje. Samozrejme, naším poslaním je aj evanjelizácia a prijímame aj deti z neveriacich rodín, nie sme voči nim uzavretí. Ale, prirodzene, vyberajú si nás najmä veriace rodiny a chcú ich vychovávať v kresťanskom duchu. To je naše poslanie. Bez toho sa rozriedime. 

Pred akú dilemu vás teda nový zákon stavia?

Buď stratíme identitu, alebo prídeme o peniaze na fungovanie. To je nátlak.

Ak by väčšina detí na vašej škole prišla z neveriacich rodín, ktoré by prirodzene mohli mať problém napríklad s modlitbou na začiatku vyučovania, čo je bežná súčasť cirkevných škôl, zrejme by to prinášalo aj mnohé ťažko predvídateľné úskalia. Ako by sa tento problém identity mohol na školách prakticky prejaviť?

Naozaj nás to stavia pred veľkú dilemu, ktorá je však umelá. Buď stratíme časť financovania a ohrozíme praktické fungovanie školy, alebo prijmeme obmedzenia, ktoré menia charakter našich škôl. Ide o vonkajší nútený tlak, ktorý nás oberá o slobodné rozhodovanie a rodičov o slobodnú voľbu školy.

Takéto ponímanie „verejného poskytovateľa“, ako ho definuje nový zákon, je v rozpore s duchom spolupráce medzi štátom a cirkvou. My sme otvorení spolupráci s obcami a štátom. Naše školy historicky vznikali práve tam, kde verejný sektor nedokázal pokryť miestne potreby. Radi poslúžime miestnym deťom, ale nemôžeme pritom stratiť identitu. Štát nesmie nútiť deti, aby chodili do cirkevnej školy, ak nie sú veriaci, ak ku viere neinklinujú a ani o to nemajú záujem.

Môže byť podľa vás strata identity cirkevných škôl jedným z cieľov navrhovaných zmien?

Nerád by som politizoval alebo túto tému rozpitvával týmto smerom, ale ak sme po Nežnej revolúcii získali priestor na obnovenie činnosti cirkevných škôl, dnes sa to zjavne obracia. Aj naše piaristické školy boli štyridsať rokov prenasledované, nemohli vôbec vyvíjať svoju činnosť.

Čochvíľa budeme v Prievidzi sláviť 35 rokov od obnovenia našej školy. Museli sme ju vybudovať od nuly, mali sme k dispozícii iba vrátené budovy, ktoré boli zdevastované, investovali sme do vybudovania nových. Boli to nemalé prostriedky. Po tridsiatich rokoch znova prichádza represia, ktorá našu činnosť kontroluje, brzdí alebo dokonca chce zastaviť.

V súvislosti s týmto zákonom sa objavovali aj prirovnania ku komunistickému mysleniu, čím sa narážalo na to, že štát získava pod kontrolu školy, kde nezostáva priestor pre slobodný výber rodičov. Ten sa pritom vo vyzretých demokratických spoločnostiach považuje za jeden z kľúčových nástrojov slobodnej spoločnosti proti prípadným totalitným režimom. Súhlasíte s tým, že týmto zákonom sa presadzuje v našom školstve podobný typ mentálneho uvažovania, velebenie suverenity štátu nad rodičom?

Neradi by sme ako rehoľné školy politizovali diskusiu, ale musíme povedať, že táto centralizácia, uniformita a obmedzovanie slobody výberu rodičov skutočne pripomínajú modely, ktoré u nás fungovali pred rokom 1989. Moderná spoločnosť by mala pluralitu podporovať, nie ju likvidovať.

Myslenie „silný štát, slabý rodič“ sme už predsa prekonali. Idea, ktorá sa opiera o silný štát, ktorý rozhoduje namiesto jednotlivca, je predsa v rozpore s princípom modernej demokracie, ktorá stojí na slobode občana, v tomto prípade rodiča, a nie na štátnej uniformite.

K tomu smeruje súbor zákonov, ktoré ministerstvo školstva predkladá. Všímam si už dlhšiu dobu, že centralizácia zo strany rezortu prichádza, ale nemyslíme si, že by to bolo riešením problémov v školstve. Tie by sme vedeli riešiť pluralitou a hľadaním nových trendov a nápadov, ktoré by sme priniesli, ale to predsa dokážeme robiť iba v slobode a väčšej otvorenosti, a nie direktívami ministerstva. Takto sa školy dopredu nepohnú.

Ako sami spomínate, snahy o ovplyvnenie neverejných škôl prebiehajú už dlho. Kam by ste zaradili mieru súčasnej angažovanosti pána Druckera? Patrí medzi tie najvážnejšie od roku 1989 či nie?

Myslím si, že áno. Aj v minulosti tu boli zásahy, keď nám štát začal určovať limity, koľko žiakov môžeme prijímať do stredných a základných škôl. Dodnes máme problém s tým, že nám štát určuje odbory, ktoré smieme a nesmieme otvoriť, pretože musíme neustále rokovať s vyššími územnými celkami a každý rok sa dohadovať o tom, aké odbory a pre koľko žiakov môžeme vôbec otvoriť. Aj to je svojím spôsobom diskriminácia, pretože VÚC, ktorý je tiež zriaďovateľom svojich stredných škôl, rozhoduje o tom, ktoré odbory a pre koľko žiakov môže otvoriť iný zriaďovateľ, napríklad cirkevný.

Podobné snahy tu teda boli aj v minulosti, ale nikdy sa v snahe o obmedzenie autonómie a financovania škôl nezašlo takto ďaleko. Dokonca je tu aj snaha meniť právnu formu cirkevných škôl na neziskové organizácie. To je najzásadnejší zásah po roku 1989.

Autonómia sa môže obmedziť aj tým, že regionálne úrady školskej správy po novom dostávajú veľké právomoci pri výbere riaditeľa školy. To sú kompetencie, o ktoré má zriaďovateľ právo aj na základe vatikánskych zmlúv.

Naša súčasná vláda sa v niektorých smeroch profiluje ako konzervatívna, chce klásť dôraz na tradičné hodnoty, byť hrádzou proti progresivizmu. Kam by ste teda zaradili dlhodobý prístup ministra Druckera pri týchto témach?

Je pravda, že sme od tejto vlády očakávali skôr otvorenosť v tejto oblasti, pretože sa určitým spôsobom chce profilovať do pozície konzervatívneho spektra. Je paradoxné, že takto sa prezentujúca vláda predkladá návrh na obmedzenie rodičovského práva (pri výbere školy) a oslabuje cirkevné školstvo. Je to skutočný rozpor medzi deklarovanými hodnotami a reálnou politikou. Ministerstvo školstva dlhodobo presadzuje centralistický prístup, ktorý je v rozpore s princípom plurality a subsidiarity, ktoré sú pre cirkev dôležité.    

Zmenila sa komunikácia ministra po tom, ako sa do témy naplno oprela aj konferencia biskupov? Pred rokovaním vlády prišiel na úrad vlády arcibiskup Stanislav Zvolenský. Premiér Robert Fico v minulosti zvykol na tento druh tlaku operatívne reagovať, ako to bolo tentoraz? 

KBS sa jasne vyjadrila proti návrhu. Som členom subkomisie KBS pre školstvo, ešte minulý týždeň sme prijali vyhlásenie, v ktorom kriticky reagujeme na návrhy vlády, odmietli sme viaceré princípy, ktoré zákon obsahuje.

Po intervencii biskupov bola komunikácia zo strany ministra opatrnejšia, pár vecí sa zmiernilo, ale zásadné veci zostali. Nebadám, že by bola prejavená ústretovosť v zmysle úprav, ktoré by rešpektovali naše pripomienky. Stále rokujeme, aj pán minister zdôrazňuje, že stále rokuje, ale skutočné rokovanie by si žiadalo reálny odraz našich pripomienok v predkladaných zákonoch. Tie sú ale iba mierne. Ide o diskriminačný návrh, ktorý ide jasne proti cirkevným školám.