Pred desiatimi rokmi vyhlásil poľský minister zahraničia Sikorski, že ho viac trápi nemecká slabosť než nemecká sila. Ako predstaviteľ národa, ktorý v dejinách opakovane čelil nemeckej expanzii, získal celoeurópsku pozornosť. Chcel vtedy prelomiť pasivitu Nemecka v bezpečnostných otázkach a získať ho pre tradičný poľský záujem, teda nasmerovať proti Rusku. Ale podcenil skutočné dôvody bezpečnostnej pasivity Nemecka aj to, ako široko v Európe pôsobí a kam ideologicky smeruje. Uplynulé desaťročie oboje pripomenulo. Európa rozhodne netrpí nemeckou slabosťou, je naopak obeťou nemeckej sily v službách presvedčenia o vlastnej nadradenosti nad ostatnými.
Na rozdiel od minulosti sa nemecká nadradenosť tvári politicky korektne, je proeurópska, neoliberálna a progresivistická. Stavia na ekonomickej výkonnosti potvrdzovanej globálnymi exportami a na bezvýhradnej podpore progresivistických "hodnôt" - zelených, dúhových, migrantských. Ale s dešpektom hľadí na tých, ktorí nezvládajú či odmietajú to, čo Nemecko podľa vlastného presvedčenia zvláda. Pred rokmi to ekonomicky pocítili Grécko a Taliansko, dnes hodnotovo Poľsko a Maďarsko.
Nezáujem o bezpečnosť nie je prejavom nemeckej slabosti, ale výsledkom dlhodobej konštelácie záujmov. Nemecko necháva bezpečnosť na Američanoch, ktorých priority sa snaží globálne podporovať. Napriek tomu sa aj s USA môže dostať do konfliktu ako dnes v prípade Ruska a Číny. Títo geopolitickí rivali USA sú pre Nemecko dodávateľom zemného plynu a kľúčovým exportným trhom. Potom sa Berlín pokúša z takej šlamastiky u Američanov vykúpiť, napríklad peniazmi pre Ukrajinu. Obom stranám to vyhovuje. Američania sa síce sťažujú, že by Európa a predovšetkým Nemecko mali viac investovať do bezpečnosti (teda zvýšiť nákupy amerických zbraní). Ale stále sú na tom lepšie, než keby v Európe vyrástol autonómny strategický aktér, ktorý by im občas krížil cestu.
Nemecko samo potom investuje do vlastnej konkurencieschopnosti, do potierania klimatických zmien, do migrácie a predovšetkým do európskej integrácie. Berlín je pánom európskej mocenskej hry. Určuje jej pravidlá, ovláda inštitúcie. Väčšinou presadí, čo potrebuje a naopak neprechádza nič, s čím by nesúhlasil. Často pritom zostáva skrytý, predvádzajú sa európske inštitúcie či menší spojenci. Napríklad Holandsko - nikto neháji tak hlasno progresívne hodnoty a neoliberálny kapitalizmus, pred rokmi vylučovalo z Európy Grékov dnes Maďarov. S takým spojencom môže kancelárka Merkelová vystupovať ako uvážlivá hľadačka kompromisu, najmä keď má vo vrecku Európsku komisiu. Tú Junckerovu v skutočnosti riadil Martin Selmayr, tretia generácia nemeckého úradnícko-vojenského establishmentu, a na čele tej dnešnej stojí bývalá nemecká politička, ktorej jedinou kvalifikáciou je bezvýhradná oddanosť kancelárke. Holandský podpredseda Timmermans sa za Junckera stal hlavnou tvárou tlaku na Maďarsko a dnes je garantom zelenej transformácie.
Ale nie je nakoniec dobre, ak Európu niekto riadi? Iste, ale nemecké vedenie sa stáva pre strednú Európu čoraz menej prijateľnejším, ekonomicky i hodnotovo. Síce sme profitovali zo zapojenia do nemeckej exportnej mašiny, ale pozícia druhoradých dodávateľov nám nedáva možnosť ďalšieho rozvoja a nemecký tlak na zelenú transformáciu ohrozuje aj to málo, čo sme dosiahli. K zmene by sme potrebovali inú hospodársku politiku, ale tú nám neumožní nemecké a teda aj európske nastavenie pravidiel a záujmov. Väčšina Stredoeurópanov sa takisto obáva rastúcich nárokov progresivistické ideológie, najmä ak obmedzujú slobodu prejavu, ustupujú agresívnym aktivistom, ničí priemysel i krajinu a podporujú novú migráciu.
Súčasné Nemecko s tým veľa nenarobí. Proexportný model síce vedie k nárastu ekonomickej nerovnosti a progresivistická politika sa najmä v bývalej NDR stretáva s rastúcim odporom, ale vládnuca elita nepripúšťa alternatívy. Bohatí ďalej bohatnú a exportné úspechy spolu s progresivizmom nahrádzajú chýbajúcu národnú hrdosť. Pokus o Veľkonemeckú identitu po zjednotení pred stopäťdesiatimi rokmi zdegeneroval do zločineckého šovinizmu, ktorý následne zdiskreditoval akékoľvek pokusy o prirodzený nemecký patriotizmus. Ale Nemecko dnes obhajuje svoj progresivizmus s rovnakou nadradenosťou a zaťatosťou, ktoré kedysi sprevádzali velkonemeckosť. Naposledy sa to ukázalo na futbalovom stretnutí majstrovstvách Európy v Mníchove, keď sa miestni organizátori pokúšali dať Maďarom morálnu lekciu nasvietením štadióna dúhovými farbami. Nešlo len o progresivistickú aktivitu. Dúhu podporovali aj bavorskí katolícki konzervatívci, ktorí kedysi platili za baštu spoločenského konzervativizmu.
Európsky problém nespočíva v tom, že by Nemecko bolo príliš pasívne či slabé. Bismarckovým zjednotením prerástlo pomery európske, ale nedorástlo do svetových. Po Hitlerovi sa bojí nemeckej identity a hľadá náhradu v pochybnej ideológii. Znovuzjednotenie po studenej vojne preto bolo chybou. Možno ju napraviť. V integrovanej Európe by sa existujúca nemecká federácia mohla ďalej rozvoľniť až do podoby niekoľkých autonómnych štátov. Nemci by mohli prestať trápiť seba i ostatných hľadaním vlastnej výnimočnosti, či už vo zločinoch, ekonomických výkonoch či spoločenských experimentoch. Mohli by sa prihlásiť k mnohosti svojich regionálnych a historických identít v Európe, ktoré nedominujú, ale prinášajú svoj obrovský kultúrny a ekonomický potenciál.
Text bol súčasne publikovaný aj v denníku Mladá fronta DNES. Vychádza so súhlasom autora.