Bez morálneho a duchovného jadra spoločnosť neprežije

Aleksandr Solženicyn vyšiel z hrôz gulagu ako prorok zo Starého zákona, aby odsúdil sovietsku tyraniu. S neochvejným presvedčením apeloval na návrat k morálnym princípom a upozorňoval, že strata hodnôt môže viesť k rozkladu spoločnosti. Jeho hlas dodnes rezonuje v rozdelenom Západe a vyzýva na zamyslenie, aby sme sa vyhli skaze.

Zosobnenie prorockého odkazu

Solženicyn nebol len prorockým hlasom, ktorý odhaľoval nepríjemné pravdy. Svojím výzorom a vystupovaním pripomínal samotných prorokov zo Starého zákona. Jeho tvár, držanie tela a vážna dôstojnosť by mohli poslúžiť ako predloha pre maliarov či filmárov.

K tejto vonkajšej podobe sa pridružil aj prísny životný štýl. Solženicyn bol známy svojou takmer mníšskou oddanosťou písaniu, neúnavnému štúdiu a precíznemu zhromažďovaniu materiálov. Vyhýbal sa svetským pôžitkom. Jedinou výnimkou bol tenis, ktorý vnímal ako spôsob starostlivosti o telo, chrám nesmrteľnej duše.

Jeho najväčším prínosom pre Západ bolo vydanie zásadného diela Súostrovie Gulag. Keď sa táto kniha rozšírila, bolo už takmer nemožné obhajovať komunizmus ako morálny systém.

Vnímať však jeho tvorbu len v tomto svetle by bola chyba. Solženicyn tvrdil, že koncentračné tábory boli len vonkajším prejavom zla. Jeho skutočný pôvod sa skrýva v ľudskej duši. Práve tam sa odohráva večný zápas medzi dobrom a zlom. Každý človek sa musí rozhodnúť: bude mlčať a prikloní sa k zlu alebo prijme dobro a ponesie dôsledky svojho rozhodnutia? Tento vnútorný boj presahuje historické obdobia aj politické režimy a zostáva aktuálny v každej dobe.

Varovanie pre Západ

Solženicynova nadčasovosť nespočíva len v jeho pohľade na večný zápas medzi dobrom a zlom. Jeho diela, plné univerzálnych právd, zároveň obsahovali konkrétne varovanie pre Západ. Keď ho však žiadali o rady, vyhýbal sa jednoznačným odpovediam a trval na tom, že jeho poznatky vychádzajú zo špecifickej ruskej skúsenosti. To jasne ukázal vo svojich dielach Ako obnoviť Rusko (1990), Ruská otázka (1994) a Rusko v troskách (1998).

Tieto varovania však väčšinou zostali bez odozvy. Solženicyn veril, že problémy Ruska musia riešiť predovšetkým samotní Rusi. Vyzýval Západ, aby sa nesnažil vnucovať riešenia krajine, ktorej dejinám a kultúre celkom nerozumie.

Solženicyn len raz vedome prekročil hranice Ruska, aby predniesol prorocký prejav, ktorý bol určený priamo Západu. V roku 1978 vystúpil na slávnostnej promócii Harvardovej univerzity pri príležitosti jej 327. výročia. Čerpal z trojročného exilu v Spojených štátoch a upozornil na rozdelenú povahu západnej spoločnosti. Hoci železná opona už neexistuje, pojem „rozdelená spoločnosť“ sa s nepríjemnou pravidelnosťou vracia do verejnej debaty už celé desaťročie.

Solženicyn však pokračoval ďalej. Upozornil, že aj napriek svojim slabostiam sa Západ tvrdohlavo drží pocitu nadradenosti. Táto zaslepenosť pretrváva, aj keď každý, kto za posledných desať rokov navštívil Šanghaj alebo Dubaj, si musí uvedomiť, že Západ už nie je jedinou hybnou silou sveta. Ako Solženicyn varoval, Západ si svoju neistú pozíciu kompenzuje tým, že posudzuje, či sú iné národy dostatočne demokratické. To je podľa neho ukážkový príklad smietky v oku brata, o ktorej sa píše v Novom zákone.

Tretia vojna na obzore?

Solženicyn tvrdil, že najväčší úpadok Západu sa prejavuje v strate odvahy. A to nielen u jednotlivcov, ale najmä kolektívne, obzvlášť medzi intelektuálmi. Tento nedostatok odvahy sa podľa neho prejavuje stratou „mužnosti“, čo ruský prorok predvídal s pozoruhodnou presnosťou. O štyridsaťpäť rokov neskôr sa z tejto straty stal celospoločenský problém, ktorý zasiahol nielen elity, ale celú spoločnosť. Je to paradoxné, lebo na to, aby sa človek v spoločnosti presadil, potrebuje aspoň štipku odvahy.

Solženicyn pokračuje vo svojej diagnostike: konzumná kultúra vedie k pohodlnému, pasívnemu spôsobu života, zatiaľ čo prehnaná orientácia na zákony mení kedysi bežné spoločenské konflikty na súdne spory. Ľudia stratili odvahu riešiť problémy medzi sebou, čo posilňuje egoistické chápanie slobody – slobody vnímanej ako právo uspokojiť vlastné túžby. Tento morálny úpadok, poháňaný materializmom, podkopáva skutočnú slobodu a oslabuje spoločnosť ako celok.

Solženicyn varoval, že oslabená spoločnosť stráca schopnosť udržať mier, pretože mier si vyžaduje silu. Jeho prorocké slová o hrozbe tretej európskej vojny, vyvolanej duchovným a morálnym úpadkom, dnes znejú znepokojivo aktuálne. Ich ozvena sa dá cítiť v nerozhodnosti Európy voči vojne na Ukrajine. Západu chýba odvaha konať rozhodne – či už ide o poskytnutie skutočne účinnej pomoci Ukrajine, alebo o prijatie nepríjemnej pravdy, že ak nezmení prístup, môže sa ocitnúť na strane porazených.

V duchu svojho prorockého poslania Solženicyn ponúka riešenie: návrat k duchovnému pohľadu na svet. Nejde pritom o slepú oddanosť pravoslávnej viere, ale o zásadný posun od človeka ako stredobodu vesmíru k uznaniu duchovného rozmeru existencie. Práve v tom spočíva cesta z krízy. Je to nadčasové posolstvo adresované rozdelenému a váhajúcemu Západu.

Solženicyn neponúka jednoduché odpovede, ale naliehavé varovanie: bez morálneho a duchovného jadra nemôže žiadna spoločnosť prežiť. Smutné je, že odvtedy, ako vystúpil na Harvarde, sme sa toho veľa nenaučili. Jeho posolstvo – mať odvahu čeliť pravde a prijať zodpovednosť – je výzvou nielen pre elity, ale pre každého, kto chce predísť ďalšej kríze. Budú budúce generácie počúvať tento hlas, ktorý znie z ľadových gulagov?

Zhrnutie

Aleksandr Solženicyn, moderný prorok, povstal z hrôzy gulagu, aby varoval Západ pred jeho morálnym úpadkom. Jeho dielo Súostrovie Gulag odhalilo brutalitu sovietskeho režimu, no jeho posolstvo presahuje konkrétny čas a miesto: zlo spočíva v každej ľudskej duši a iba odvaha a pokánie môžu zabrániť kolapsu spoločnosti. Vo svojom prejave na Harvarde v roku 1978 kritizoval rozpoltenosť Západu, jeho aroganciu a stratu odvahy, pričom predpovedal, že konzumný spôsob života povedie k oslabeniu ducha. Jeho výzva k duchovnej obnove je stále rovnako aktuálna. Solženicynov hlas, ktorý sa ozýva zo Sibíri, nás nabáda čeliť pravde a prevziať zodpovednosť, aby sme predišli ďalšej kríze. Vypočujeme ho?