Najväčším problémom filmov sú scenáre. Jednou z ciest, ako staviť na istotu, je remake úspešného zahraničného filmu s vlastnými hercami a v domácom prostredí. Niekedy je rekonštrukcia presná - záber po zábere, niekedy je to o niečo voľnejšie. Možno si pamätáte film Známi neznámi, v ktorom sa priatelia pri večeri rozhodli vzájomne si sprístupniť svoju mobilnú komunikáciu. Podľa talianskej predlohy vzniklo viac ako desať verzií v rôznych krajinách.
Dánsky film Chľast scenáristu a režiséra Thomasa Vinterberga zbieral ceny na festivaloch a mal aj divácky úspech. Príbeh štyroch učiteľov, ktorí na vlastnej koži skúšajú teóriu, podľa ktorej človeku na optimálne fungovanie treba pol promile alkoholu v krvi, aby bol silný. Skúmal fenomén pitia a spôsob, akým ovplyvňuje naše životy. A tomuto východisku na Slovensku veľmi dobre rozumieme.
Podľa tejto predlohy vznikol film Pod parou s niekoľkými zmenami. Namiesto učiteľov máme učiteľky. Kým mužom viac veríme, že na uvoľnenie a komunikáciu alkohol potrebujú, ženy fungujú inak. (A inak sa na opité ženy pozerá.) Ale dobre.
Problém mám s kastingom. Nie je úplne jasné, čo spája matku troch malých detí, tridsiatničku, ktorej odchádza vlak, štyridsiatničku s manželskou krízou a zlomenú ženu pred dôchodkom. Vekový a problémový rozptyl je priveľký, každá rieši niečo úplne iné. Možno preto niekedy len sledujeme štvoricu popíjajúcich žien.
